Mark Joseph Inglis je jednou z najpozoruhodnejších osobností, ktoré osud dotlačil na okraj prežitia. Mark totiž nie je známy iba ako nezlomný horolezec. Jeho úspechy a počiny snáď ani nepoznajú hranice, rovnako ako jeho odhodlanie vzpierať sa hraničným situáciám. Od takmer fatálnej nehody na hore Mount Cook až po jeho kariéru mimo vysokohorskej turistiky je Markov život popretkávaný udalosťami, ktoré naozaj vyčnievajú z davu.
Nezlomný preživší, horolezec, vedec, aktivista, paraolympionik, vinár a motivačný rečník v jednej osobe – aj takto by sa dal Mark charakterizovať v jednej vete, hoci jedna veta mu ani zďaleka neučiní zadosť. Toto je príbeh o Markovi Inglisovi a jeho horolezeckom partnerovi menom Philip Doole, ktorého húževnatosť na horských vrcholoch nie je o nič menej pozoruhodná.
Zlomový zvrat na vrchole Mount Cook
Mark Inglis sa narodil 27. septembra 1959 v meste Geraldine na Novom Zélande. Už od detstva prejavoval lásku k prírode a vášeň pre horolezectvo. A tak je celkom prirodzené, že jeho kroky smerovali k profesii záchranára na hore Mount Cook, najvyššom vrchu Nového Zélandu, a to už v jeho dvadsiatich rokoch. Čoskoro sa z juniorskej pozície vypracoval a stal sa z neho profesionálny pátrač a záchranár. Je teda zrejmé, že Mark nebol žiaden novic, ktorý by nástrahy horolezectva podceňoval. Veď neraz na vlastné oči videl, kam až taký výlet na vrcholy hôr môže zájsť. A videl tiež, ako to vyzerá, keď je už na záchranu príliš neskoro.
Tento text je úryvkom jedného z 33 príbehov knihy Podľa skutočnej udalosti, ktorá vyšla v týchto dňoch v našom vydavateľstve.
Kúpiť si ju môžete v:
Ibaže príroda je plná nekompromisných živlov. Tie často neberú ohľad na pripravenosť jednotlivca ani na bezpečnostné opatrenia. Občas si skrátka príroda urobí po svojom ako roztopašné dieťa, a ani tí najskúsenejší nemusia byť výnimkou pri tragédii. Ani Mark Inglis a jeho kamarát Philip Doole neboli. Obaja mali mnoho skúseností a dozaista aj patričný rešpekt k horám. O to väčšou iróniou osudu je, že práve Mount Cook, na ktorom Mark pôsobil ako profesionálny záchranár už od roku 1979, sa jemu a jeho parťákovi bezmála stal osudným.
Keď obidvaja zdúchli pred búrkou do snehovej jaskyne, určite ani netušili, že v nej pobudnú dlhšie, než by si želali, a že následky budú u oboch z nich nezvratné. Najbližších trinásť dní bude pre dvojicu mužov v znamení ľadového objatia v tme a hraničnej beznádeje.
V novembri 1982, teda približne tri roky, odkedy Mark povýšil svoju vášeň pre horolezectvo na profesionálnu úroveň, sa obaja lezci, Mark Inglis a Philip Doole, vydávajú na expedíciu na vrchol najvyššieho bodu ich domoviny. Je zima a pred nimi sa týči ozrutný kopec. Ani jeden z nich nie je neskúsený, no obidvaja sú mladí, Mark má len 23 rokov. Muži stúpajú nahor, no počasie je neúprosné. Onedlho k nim doráža búrka. Nie hocijaká. Je to desivá metelica, ktorá trvá nasledujúcich trinásť a pol dňa. Burácanie živlov sa v jednom momente vyostrilo až natoľko, že už nebolo cesty späť.
Za všetko mohol víchor. Búrkový vietor dul tak mocne, že horolezci okamžite pochopili, že takýto nápor sa nedá dlho vydržať. Len čo sa nohami dotkli vrcholového hrebeňa, bolo už za nich rozhodnuté. Musia sa pobrať preč.
Bolo šesť hodín popoludní. V novembri to znamená rozlúčku so svetlom prinajmenšom do ďalšieho rána. Víchrica, ktorá metá snehové vločky všade navôkol a úmorne sviští v ušiach, iba priťažuje už beztak náročné. Dvojici najprv preblysne hlavou to najintuitívnejšie – ihneď sa skúsiť dostať dole!
Vykročili. Vietor sa vzpieral. Držal ich v pevnom zovretí. Nechcel ich pustiť zo svojho panstva. Len kúsok sa prebrodili búrkovým nečasom, a po pár metroch zistili, že divoký útek nadol by predstavoval azda ešte väčšie riziko. Víchor na nich útočil v ozrutných výpadoch, sťaby nejaká zlovoľná entita, ktorá sa ich snaží ubiť na smrť. Cesta dole je dlhá a čas sa kráti. Musia konať. No predovšetkým musia okamžite vypadnúť. Skryť sa pred vetrom.
Rozhodli sa pre kompromis. Dúfajúc, že počasie sa v dohľadnej dobe umúdri, muži vliezli do úkrytu. Alebo do hrobky? Pravdupovediac, čiara medzi skrýšou a hrobkou bola vskutku tenká. Keď obidvaja zdúchli pred búrkou do snehovej jaskyne, určite ani netušili, že v nej pobudnú dlhšie, než by si želali, a že následky budú u oboch z nich nezvratné. Najbližších trinásť dní bude pre dvojicu mužov v znamení ľadového objatia v tme a hraničnej beznádeje.
Vnútri mrzne a muži majú pramálo zásob na to, aby prežili, dokým sa ich záchrancom podarí vytipovať správne časové okno – počasie na Mount Cook je totiž zradné a premenlivé. Príroda len občas otvorí brány na záchranárske akcie, inak okoliu panuje treskúca zima a nárazový vietor, fučiaci v rýchlosti až 90 km/h.
Zaseknutí v ľadovej dutine, ktorá ich síce chráni pred smrtiacim vetrom, no zároveň ich drží ako rukojemníkov, nemajú k dispozícii nič, čo by indikovalo prežitie. Žiaden varič, ba ani spací vak prispôsobený na vysokohorské extrémy. Nocľah v mrazivom hoteli zjavne nebol súčasťou plánu. Horolezci Mark a Phil si preto musia vystačiť výhradne s prídelom dvoch sušienok denne, zopár lyžičkami nápojového koncentrátu a s vodou z roztopeného snehu v záložnej fľaši. Na ohriatie nemajú nič okrem oblečeného šatstva a tepla, ktoré vyprodukujú vlastnými telami.
Záchrana z ľadovej jaskyne
Mark Inglis a Philip Doole zažívajú všakovaké formy osobného pekla v snehovej diere, odrezaní od sveta. Nevracajú sa, a ich kolegovia záchranári začínajú nervóznieť. Teda, až na muža menom Don Bogie, ktorý v ich záchrane zohral kľúčovú úlohu. Don bral situáciu spočiatku s chladnou hlavou. Noc kdesi na mrazivej hore v snehovej búrke isto prežijú. Majú skúsenosti, a aj on sám už predsa také zažil. Nielen raz. Ak si našli úkryt, zachránia sa.
Jeho znepokojenie začalo gradovať až po niekoľkých dňoch. Počasie sa rapídne zhoršovalo a Mount Cook bolo skrz búrkový závoj ledva vidieť. Don Bogie aj ostatní záchranári pochopili, že vec je vážna. Keď ich obavy prekročili istý prah, Don s pilotom Ronom Smallom sa vydali na prieskumné lety vrtuľníkom. Zvolili si vylučovaciu metódu. Odškrtávali nepravdepodobné lokality a svoju záchranársku misiu tlačili do extrémov. Neraz takmer havarovali. Zlá viditeľnosť v členitom teréne nie je najlepší spoločník.
Po týždni sa počasie trošku zlepšilo a Don Bogie a Ron Small mohli navštíviť miesto, ktoré sa im počas predošlých výprav helikoptérou začalo javiť ako najpravdepodobnejšie. A vskutku. Našli ich oboch. A vzhľadom na dvojtýždňovú samotu v extrémnej zime v relatívne dobrej kondícii. Mark i Phil boli stále pri zmysloch, schopní komunikovať a nažive. Mark Inglis si síce necítil prsty na nohách a Philovi sa na palcoch vytvorili omrzliny, no s ohľadom na ich ortieľ bol zázrak, že po takej dobe vôbec žijú.
Toto bol asi najrizikovejší bod záchrany, pretože som musel ísť do jaskyne – tri, štyri alebo päť metrov – aby som sa dostal k Markovi. Takže som musel povedať pilotovi Ronovi, že potrebujem päť metrov uvoľneného lana, aby som mohol vojsť do jaskyne.
Aj keď sa záchranárom podarilo mužov lokalizovať, utrpeniu ešte nebol koniec. Najprv sa záchranárskej dvojici podarilo nájdených kolegov iba zásobiť. Spustili k nim špecializované spacie vaky, dostatok jedla a rádio, aby mohli komunikovať s vonkajším svetom. V ľadovej diere musia predsa len ešte nejaký čas vydržať.
V knihe Podľa skutočnej udalosti sa o tomto príbehu ešte dozviete:
- Prečo trvalo záchranárom až dva týždne, kým ich zachránili?
- Aké zranenia utrpeli?
- V akej disciplíne vyhral striebro na Olympiáde?
- Ako je možné, že zdolal Mount Everest?
Nahlásiť chybu v článku