„Ak niekto chcel vidieť Kandahár, priletel sem len na pár hodín a hneď musel ísť preč. Hrozilo, že ho vzhliadne Taliban a mohlo by to skončiť veľmi zle,“ ticho povie môj fixer a sprievodca pri vstupe do hlavnej bašty Talibanu.
Druhé najväčšie mesto v Afganistane sa stalo symbolom tohto hnutia, ktoré sa tu zrodilo v roku 1994. Tu sa začali všetky tie bizarné zákony, ktoré do 21. storočia nepatria. Ešte aj teraz sme videli podobné zábery ako z dokumentu medzi rokmi 1996 až 2001. Všetky ženy zahalené podľa prísnych pravidiel, kedy im nebolo vidieť ani kúsok pokožky, muži s hustými bradami a keď zaznela modlitba, tak všetci bežali do mešity.
Turizmus tu neexistuje
Náš vodič vypol rádio a zmĺkol. Bál sa. „Ešte si pamätám na to obdobie, kedy Taliban mlátil ľudí za každý malý prehrešok.“ Hneď ako to dopovedal, skontroloval si svoje oblečenie. Aj tu sme najprv museli získať povolenie od Talibanu. „Vy ste turisti? A to je čo?“ začuduje sa mohutný chlap v čiernom turbane a nechce veriť.
Koncept turizmu tu neexistuje cez 40 rokov a ešte veľmi dlho potrvá, kedy sa toto slovíčko dostane sem. „Ja vám neverím. Určite ste špióni a Američania,“ dôrazne povie šéf polície a ukazuje nám na prstoch, koľko vojakov zabil. Stojím tam ako obarený a pokúšam sa nadviazať rozhovor. Nie, nedarí sa mi a spolieham sa, že nám uverí.
Po dvoch hodinách dostávame povolenie s dodatkom, že mesto je pre Afgancov bezpečné, ale pre cudzincov to môže byť problém. „Viete, doteraz sem chodili len špióni a vojaci. Vždy sa môže stať, že niekto vytiahne zbraň a vystrelí po vás.“ Keď sa pozriem von, tak vidím mnoho mužov, ako majú cez plece prehodené zbrane.
Rozhovor s členmi Talibanu
Sadli sme si na vojenskom kontrolnom stanovišti a dali si spoločne melón. Talibanci si položili svoje zbrane a spýtali sa hneď otázku? „Ste veriaci?“ Ja som neveriaci, ale vždy radšej poviem, že som kresťan, lebo výraz neveriaci nikto nevie uchopiť a vzbudzuje omnoho väčšie vášne. Po mojej odpovedi dostávam rýchlu reakciu od jedného z nich. „Ak by bola vojna, tak vás na mieste zastrelím.“ Povie úplne jasne a sucho. Ani okom nemrkne, že by si robil srandu. „Avšak je mier a vy máte šťastie.“ Melón mi ledva prejde cez krk a tvárim sa, že ma to nedostalo. Mňa však zaujíma, ako sa dostal k Talibanu.
„Keď som mal 14 rokov, povolal ma Alah do služby. Až do dnešných dní som bojoval nielen proti neveriacim, ale aj proti okupantom,“ povie mladý 22-ročný chalan, ktorý však nepovie, koľko ľudí zabil. Avšak jeho druh, ktorý má 18 rokov, ukáže na prstoch dvoch rúk, koľko zabil ľudí. Nedá mi a pýtam sa, že aký majú sen, keď vojna skončila. „Vieš, chcem študovať korán a bojovať za Taliban. Nič viac nepotrebujem.“
Nemajú inú možnosť
Najprv som si pomyslel, že sú dobre vymetení, ale po chvíľke uvažovania dospejem k záveru, že tam, kde sú, nemôžu títo mladí muži nič iné. Celý život ich vychovával Taliban a nepoznali nič iné, len ich verziu. My si informácie môžeme zistiť cez internet, môžeme cestovať a rozprávať sa s inými ľuďmi, ale tu? Žiadny internet, žiadny dotyk s inou kultúrou a o cestovaní si môžu len nechať snívať. Skôr chápem, že prečo Taliban nemá rád klasické školstvo. Keby sa ľudia vzdelávali podľa klasických štandardov a nie len v náboženských školách, asi by bolo ťažšie ovplyvniť ľudí.
Dávam sa do stavu, že len počúvam, nehodnotím a už v žiadnom prípade ich nejdem presvedčovať. Títo sa v žiadnom prípade nedajú. Vôbec ich nezaujíma náš život a nekladú otázky ako inde vo svete. Všetko, čo je mimo Afganistanu, je ako keby pre nich tabu. Každý deň sme narazili na toľko Talibáncov a každý z nich hovoril viac-menej to isté.
Ženy sú tabu
Veľký šok som zažil, keď sme došli do centra mesta. Napríklad všetky dámske kaderníctva, kde pred rokom boli zobrazené ženy, boli premaľované. Žiadna ženská tvár nesmela byť podľa nových pravidiel zobrazená. Niekde použili čierne spreje, niekde zas len prelepilo tmavým igelitom, alebo proste celú ženu premaľovali. Takisto oblečenie sa zmenilo. Čo by sa stalo, keby žena nebola zahalená? Bola by zbitá Talibanom.
Zakázali spev a tanec
Čo ma však najviac zarazilo bolo to, že z ulíc zmizla hudba. Taliban zakázal spev a tanec. V aute ste si nemohli pustiť žiadnu muziku. Nemohli ste počúvať cez slúchadlá alebo si doma niečo pustiť. Ak by vás chytili, boli by ste zbití.
„Raz som si neuvedomil, že mi hrá hudba na kontrolnom stanovišti. Vtedy ma jeden Talibanec zobral z auta a veľmi nepekne zbil,“ smutne povie sprievodca. Takýchto príbehov sme počúvali každý deň desiatky a, žiaľ, videli mnohé veci na vlastné oči. Už po prvom dni som videl, že sladké slová spred roka od vedúcich predstaviteľov Talibanu, že sú iní, je jedna veľká lož.
Ak by ste chceli vidieť viac z Afganistanu, sledujte Instagram @travelistan.sk.
Nahlásiť chybu v článku