Rozhovor so Sergejom Károm, zakladateľom občianskeho združenia Vagus. O tom, že aj na Slovenku je možné založiť sociálnu kaviareň s pridanou hodnotou, a že dobré veci sa dajú robiť naozaj dobre. Napríklad v Dobre&Dobré.

Čo bolo na začiatku celej myšlienky?

Študoval som sociálnu prácu a už počas školy som začal robiť v teréne. Potom sme s vtedajším kolegom a ďalšími ľuďmi z nášho založili Vagus.

Bol to váš nápad?

Môj a mojich kolegov. Pri práci v teréne sme videli, že v Bratislave je veľký nedostatok odborných služieb pre ľudí bez domova. Existovalo iba pár projektov a bohužiaľ ešte aj doteraz nás tu je veľmi málo. Organizácií, ktoré robia niečo odborné. Ak by sme to mali porovnať s  počtom ľudí, ktorí sú v Bratislave na ulici. Povedali sme si, že chceme otvoriť denné centrum. Vnímali sme to ako hrozne dôležitú vec. Lebo aj deň je ten čas, keď ľudia potrebujú mať možnosť kam ísť a nejako zmysluplne tráviť čas. Či už si riešiť svoju situáciu s odborníkmi, alebo riešiť základné životné veci od hygieny po stravu.

V tomto momente ste sa začali venovať aj streetworku?

Streetwork založilo OZ Proti Prúdu a my sme od jeho začiatko boli team streetworkerov. V roku  2011 sa však udiala taká vec, že sa kvôli finančným problémom museli robiť škrty, čo je v našich podmienkach nemilá, ale bohužiaľ bežná vec. Terénnu sociálnu prácu, ktorá neslúžila predajcom časopisu, ale bola skôr smerovaná na ľudí bez domova ako takých, mali pozastaviť. Stalo sa to, že projekt mal skončiť z finančných dôvodov. Nikto ho nepodporoval. My sme si povedali, že máme OZ, ktoré síce vzniklo kvôli dennému centru, ale nemôžeme riešiť denné centrum v situácii, keď niečo, čo existuje, má zaniknúť. Bolo to rovnako dôležité ako iné služby. Takže sme si s celým teamom ľudí z vtedajšieho streetworku povedali, že ideme prácu v teréne robiť pod našim združením a našťastie sa nám to podarilo.

S kým ste zakladali Vagus?

Vagus sme zakladali viacerí a doteraz sme kolegovia. Ja s kolegami Saškou a Peťom sme traja, ktorí manažujú organizáciu ako takú. Máme na starosti vo všeobecnosti všetky projekty, financovanie a zmenu legislatívy. Potom sú rovnako dôležité koordinátorky projektov a naši kolegovia a kolegyne, ktorí robia prácu vo Vaguse odborne a s láskou. Od 2012 robíme v teréne streetwork a v tom istom roku sa k tomu pridalo aj to, že sme začali s mestom riešiť priestory pre nízkoprahové denné centrum. Hľadali sme finančných partnerov, ktorí nám pomohli s veľkými investíciami do rekonštrukcie a ku koncu roka 2013 sa nám podarilo otvoriť Domec. Veľkú oporu sme našli od takzvaných nórskych fondov. Teraz funguje DOMEC už viac ako dva roky.

Dozvedela som sa o vás počas jedného z Kreatívnych rán v KC Dunaj, že ste si začali vytvárať mapu miest v Bratislave, na ktorých sa ľudia bez domova zdržiavajú.

Áno, je to jedna z časti fungovania nášho projektu streetwork. Projekty, ktoré realizujeme, sa navzájom dopĺňajú. V teréne sme 6-krát do týždňa vždy od piatej večer do desiatej večer a priamo vyhľadávame tých ľudí na mieste kde žijú, respektíve kde prespávajú. Máme interný systém. Vytvorili sme mapu všetkých aktívnych kontaktných miest. Ten terén nefunguje tak, že sa len zodvihneme a niekam sa ideme pozrieť. Je to vyslovene kontinuálna odborná práca na konkrétnych miestach. Máme približne 250 aktívnych miest. Konkrétnych miest. Vieme napríklad povedať, že Jožo prespáva tam a tam.

Viete o konkrétnych ľuďoch na konkrétnych miestach?

Vieme. Tie miesta a tí ľudia sa buď nejakým spôsobom presúvajú, alebo ďalší pribúdajú. Máme aj linku, kam nám ľudia volajú (0949/655 555). Aj takým spôsobom nachádzame nové miesta. Toto robíme celý týždeň okrem nedele.

Fungujú teda dve formy pomoci. Denná a nočná.

Áno, cez deň poskytujeme odbornú pomoc v našom dennom a integračnom dennom centre DOMEC na Mýtnej ulici.  a večer idú kolegovia streetworkeri do terénu a tam priamo pracujú s klientom. Je dobré, že dokážeme ísť priamo za ľuďmi do terénu, lebo oni často nemajú možnosť vyhľadať pomoc.

Je to forma nízkoprahu?

Hej, je to nízkoprah jednoznačne. Riešime základné veci spojené s prežitím až po dlhodobé sociálne poradenstvo zamerané na integráciu do spoločnosti. Ošetrujeme v teréne, vozíme ľudí do nocľahárne, keď to sami nezvládajú.

Stáva sa vám, že vám niekto konkrétne volá, keď nájde človeka na ulici v zlom stave?

Bežne. Dokážeme na konkrétne miesto vyraziť. Samozrejme, zatiaľ v tom čase od piatej do desiatej večer. Je to tak preto, lebo v tom čase sa na tých miestach tí ľudia nachádzajú. Cez deň si riešia to isté čo my. Existenčné veci, ako jedlo, čo s ďalšou nocou, financie a podobne. Preto robíme večer.

Skúste mi povedať ešte pár slov k  Domcu.

Získali sme budovu od mesta. Bola proti tomu najprv veľká petícia. Stalo sa to politizovanou témou. Zastupiteľstvo však za nás zahlasovalo a dostali sme budovu na 10 rokov za 1 euro. Budovu v dezolátnom stave, ktorú sa nám podarilo v rámci nášho fundraisingu zrekonštruovať.  Tým sme investovali naše peniaze do mestského majetku. Domec je miesto, kde cez deň môžete prísť a sú vám poskytnuté široké možnosti pomoci, od tých najzákladnejších vecí, ako je hygiena či strava, až po riešenie vašej sociálnej situácie. Je to naozaj o tom, že ľudia sa nemajú kde osprchovať, nemajú kde navštíviť niekoho, kto by ich ošetril. Máme jednu z najkvalitnejších odborných poradní, kde naši sociálni pracovníci dokážu odborne riešiť ich jednotlivé ľudské osudy. O tom svedčí aj to, že každý deň ku nám zavíta v priemere 80 ľudí. Zariadení, ako je DOMEC, by bolo treba oveľa viac.

[youtube yA-plCMjDgg 720 410]

Stal sa pre nich Domec integrovaným miestom, kam každý môže prísť a dozvedieť sa, čo ďalej? Aké majú možnosti?

Áno, ale môžete tiež ku nám prísť, možno nič nevyužiť a iba si dať raňajky a nabudúce prídete a budete riešiť napríklad zamestnanie. My netlačíme na klientov tak, že musíš toto alebo toto. Keď vidia, ako to v DOMCI funguje, tak idú dobrovoľne na sociálne poradenstvo. Sú to tisíce rozhovorov ročne, ktoré vedú naše kolegyne v Domci. Poradenstvo je tam tá najzákladnejšia služba. Hoci to znie tak všeobecne, ľudia naozaj prichádzajú za nami s problémom a nevedia ako ho riešiť. Jedna vec je ten návod a následne naša pomoc, ktorá má aj praktickú rovinu, ako je napríklad naša asistencia pri vybavovaní na úradoch a v inštitúciách.

Kedy vznikla myšlienka založiť kaviareň Dobre&Dobré, ktorá je typom sociálnej kaviarne jedinečným a netypickým v rámci Slovenska?

Pri práci s našimi klientmi sme narážali na to, že aj napriek ich enormnému záujmu a motivácii sa zamestnať, bežní zamestnávatelia, či už kvôli predsudkom alebo praktickým problémom, nie sú schopní zamestnávať ľudí, ktorí nemajú kde bývať. Faktom je, že z ulice sa nedá chodiť do práce. Hľadali sme preto niečo, čo by bolo akoby medzistupňom a zároveň by to tých ľudí niečomu naučilo a dokázali by si postupne splatiť dlhy.

Aký bol hlavný cieľ?

Hlavný cieľ je poskytnúť chránené zamestnávanie, chránené pracovné miesto. Ono to však z formálneho legislatívneho hľadiska u nás neexistuje. Ľudia so zdravotným postihnutím majú normálne legislatívne podchytené chránené dielne, ale pre ľudí so sociálnymi problémami neexistuje takáto forma chráneného pracovného miesta.

Vytvorili ste niečo, čo u nás v zákone neexistuje, ale reálne to funguje a je to potrebné.

Spravili sme v podstate pilotný projekt. Jedna vec je to, že zamestnávateľ berie ohľad na situáciu toho daného človeka a potom je tam ďalšia sociálna rovina. Naši ľudia, ktorí u nás doteraz pracovali, si splatili za rok fungovania viac ako 12 tisíc eur dlhov.

Vytvorili ste sociálnu kaviareň pre ľudí z ulice, ktorí sú v zlej sociálnej situácii. Na základe čoho ste si vyberali konkrétnych ľudí? Ľudí, ktorých ste zamestnali a tým im dali šancu sa znovu integrovať do bežného pracovného procesu.

To je tá prepojenosť našich projektov. Príkladom je jeden z našich čašníkov. V rámci terénu sme ho kontaktovali, viackrát sme sa s ním rozprávali a po nejakých dvoch-troch mesiacoch, čo žil v opustenej budove, sa zrazu stal klientom denného centra Domec. Tam sa angažoval, chcel pomáhať pri bežných veciach. Robili sme pohovory na pracovné miesta do Dobre&Dobré a on sa prihlásil. Náš systém funguje tak, že vy nemôžete nastúpiť do práce len tak, ale treba tam dva-tri mesiace tréningového programu, ktorý už máme štandardizovaný.

Kto u vás vedie tento program?

Sú tam aj sociálni pracovníci, socioterapeuti a ľudia z gastronómie. Je to tréningovo sociálno-psychologické. Je to najmä o sociálnych  zručnostiach, o tom, ako odkomunikovať svoju emóciu, ako dávať spätnú väzbu. Tiež sa zameriavame na ich vlastné prežívanie. Vy si nesiete so sebou kopu vecí zo života na ulici, ktoré sa nedajú len tak zamiesť pod koberec a hneď žiť bežný život. Počas tréningu hradíme ľuďom 3 mesiace ubytovňu. Ten prah však už nie je nízky, ako pri iných službách. Uzatvára sa tam medzi nami a nimi kontrakt o tom, čo poskytujeme my a čo sú oni povinní robiť, aby mohli byť súčasťou programu.

Koľko ľudí už prešlo programom?

V prvej fáze to bolo 8 ľudí. Z nich reálne začali pracovať traja. My ľuďom garantujeme minimálne 12 mesiacov trvalého pracovného pomeru. Nedá sa však na to rigidne trvať. Snažíme sa vždy prispôsobiť ich momentálnej životnej situácii. Mali sme tu človeka, ktorý u nás pracoval napríklad 10 mesiacov a teraz už robí niekde inde. Pracuje na stavbe.

Cieľom je teda dať ľuďom príležitosť zaradiť sa do pracovného procesu, ale vždy je tam tá podmienka, že budú musieť po čase odísť.

Nie je to doživotná práca. Jedna vec je tréning predtým než ľudia nastúpia do práce. Poradenský proces však pokračuje aj ako sú už zamestnancami. Chodia pravidelne do denného centra Domec, majú vlastné sociálne poradkyne, s ktorými riešia svoju sociálnu situáciu. Práca je len nástroj, ako sa z toho nejako postupne vyhrabať. Je to dlhodobý proces a nie je to iba o tom, že chodia do roboty.

Priestor pre kaviareň ste dostali v rámci Starej tržnice a začali ste spolupracovať aj s Jem iné.

Aliancia Stará tržnica chcela mať priestor, ktorý má sociálnu rovinu a zároveň chceli, aby vedľa bola kaviareň. My sme sa to rozhodli spojiť. Tento džob je super pre ľudí aj v tom, že tringelty sú na Slovensku legálny spôsob zárobku a na to im nemôže siahnuť ani exekútor. Vďaka tomu, že tu pracujú a majú peniaze aj pomimo, si dokážu splácať aj dlhy. Čo sa týka jedla, začali sme spolupracovať s Jemine. Sú hneď vedľa nás a majú svoju kuchyňu. Sme partneri a zároveň sme kamaráti. Páči sa nám to, čo nám dodávajú a ako to chutí. Filozofia kaviarne je nastavená tak, že tu nemáme nič zahraničné. Sme zameraní na domáce veci. Nie však takým tým posh spôsobom, že všetko musí byť bio, paleo, raw a podobne. My hovoríme, že tu máme proste to, čo má každý rád a je to naše. Dávame priestor malým dodávateľom zo Slovenska, aj čo sa týka napríklad kávy, či pagáčov.

Aký je podľa vás momentálny stav bezdomovectva v Bratislave. Zmenilo sa niečo odkedy ste začali pracovať? Zlepšilo sa to?

Nezlepšilo sa to, keď si vezmeme pomer toho, že koľko je služieb ako nocľahárne, denné centrá, integračné projekty k reálnemu  počtu bezdomovcov. V roku 2009 tu bolo možno 2000 ľudí na ulici a teraz tu je 4 a pol tisíc ľudí. Nedá sa vôbec povedať, že by násobne narástli kapacity zariadení, a ani vízia toho, že by vznikali nejaké nové služby nie je vôbec dynamická. Sú stále mestské časti v Bratislave, ktoré nemajú žiadne služby pre ľudí bez domova. Je to v prvom rade zodpovednosť mesta, sčasti aj VÚC a potom je tam ďalší problém, ktorý sa týka samotného štátu a ministerstva práce. Neexistuje žiaden model sociálneho podnikania na Slovensku. Legislatíva na Slovensku v tomto smere absolútne nefunguje. Nemyslí na tých ľudí. Stále si žijeme dobu populistických politických rozhodnutí, kedy sa politici venujú primárne tomu, o čom si myslia, že je pre voliča najzaujímavejšie.

Ako vnímate spoluprácu s mestom?

Je to už lepšie. Každý rok sa to o kúsok posunie, ale stále to nereflektuje vážnosť celej situácie. Chcel by som naozaj vedieť, že čo by spravilo mesto, keby tú má 5000 odkázaných seniorov a iba pre 500 z nich má možnosť nejakého pobytu. Pri ľuďoch bez domova sa však na to pozerá bohužiaľ stále inak. Sú ako menejcenní. Ako tí, ktorí si za to môžu sami. Vidím však určitý posun. Je to znakom toho, že sa aspoň niečo deje v tej našej spoločnosti.

S projektom kaviarne Dobre&Dobré ste získali nedávno ocenenie nadácie Pontis, Via Bona. Čo pre vás znamená táto cena?

Podľa mňa je veľmi dôležité to, že Via Bona existuje. Je nevyhnutné, aby podnikanie na Slovensku aj vďaka takýmto pozitívnym motiváciám prechádzalo prerodom. Naozaj to nie je len o zisku, ale aj o tom, že niečo späť tej spoločnosti vrátim. Našim posolstvom nie je však tak úplne niečo vracať spoločnosti. Ide nám skôr o pomoc ľuďom bez domova. Bolo však vcelku paradoxné, že keď sme boli na odovzdávaní, boli tam najmä ľudia z biznisu.  My sme tak trošku akoby z iného brehu. Via Bona je preto veľmi dôležitá, lebo pokiaľ máme prestížne ocenenie za to, že niekto je sociálne zodpovedný v podnikaní, tak to motivuje ďalších podnikateľov. Povedia si, že dobre, tak funguje mi biznis a môžem rozmýšľať nad tým, že čo by som mohol robiť ešte naviac.

Môže ich to motivovať k tomu, že si uvedomia, že aj biznis môže fungovať sociálne?

Jednoznačne. Chceme hovoriť s ľuďmi z biznisu viac o tom, akým spôsobom dokážu podporovať zamestnávanie ľudí bez domova. Dokážeme zabezpečiť firmám napríklad služby, ktoré si predtým objednávali od komerčných cateringových firiem. Ten výdavok budú musieť tak či tak utratiť a nás teší, keď si povedia „tak poďme ho utratiť nejakým spôsobom, ktorý má ešte aj pridanú hodnotu“. Robíme pre firmy catering a na konferenciách robievame napríklad kávu s občerstvením. Sortiment, čo máme tu v kaviarni a aj kopu iných vecí, dokážeme zabezpečovať aj externe. Je to taká dobrá synergia medzi firmami a nami.

Skúste nám ešte viac priblížiť chod kaviarne a jej personálne zabezpečenie.

Kaviareň je dobrým miestom na pochopenie celého nášho fungovania. Nie je ľahké ísť s nami večer do terénu alebo navštíviť s nami denné centrum. Je však príjemné sadnúť si na kávu a vidieť ten výsledok. To, ako to celé funguje. V kaviarni nepracujú len ľudia na ceste z ulice. Je tu aj bežný personál. Máme to kombinované. Máme tu ľudí, ktorí robia v gastre a tiež aj ľudí, ktorí majú vyštudovanú sociálnu prácu. Nie je to však pre nás prioritou. Prevádzkarka Babeta aj s  kolegyňou Sašou prepájajú dianie na pľaci smerom k sociálnym pracovníkom v dennom centre, aby fungovala sociálna rovina. Sú tu však aj bežní zamestnanci. Páči sa nám, že pracujeme s vŕtaním v hlave ľudí. Keď tu máme dvoch čašníkov a obaja majú rovnaký dresscode a vy neviete, že ktorý je ktorý.

Aké sa cítia vaši zamestnanci po prvých dňoch v práci?

Boja sa. Lebo však ide človek s kožou na trh. Nie je to ľahká práca a je tu kopa vecí, ktoré sa stanú nečakane. Sú to ľudia, ktorí podobnú prácu väčšinou nikdy nerobili. Je to pre nich zo začiatku stres. Oťukávajú sa, učia sa. Nie je to však tak, že ich hodíme do vody a oni musia pracovať. Je to vždy postupný proces, no aj tak sa boja. Je to o strachu z toho, či niečo nepokazím, či niečo dobre poviem, či nezlyhám.

Spomínate si na nejakú vtipnú príhodu?

Mám takú jednu. Máme v kaviarni heslo na wifi ktoré je „ochutnajte bábovku“. Náš čašník išiel obslúžiť slečnu a slečna sa pýtala na heslo na wifi. On jej hovorí, „ochutnajte bábovku“ a ona, že „áno ďakujem, ale aké máte heslo na wifi?“ a on, že „ochutnajte bábovku“ a ona, „dobre dám si potom, no ale to heslo na wifi by ste mi mohli dať?…“ a on, „ochutnajte bábovku spolu a malým.“ (smiech)

Všimla som si, že cielene sa nesnažíte robiť reklamu celej myšlienke kaviarne.

To ani nechceme. Je to vec, na ktorú majú ľudia prísť sami. Oveľa lepšie funguje to, že prídete sem prvýkrát a všetko je v poriadku. Prídete druhýkrát možno s nejakým kamošom a ten vie. Viackrát sa nám stalo, že sme stáli vonku a počuli sme baviť sa ľudí medzi sebou o tom, že tu robia ľudia bez domova a tešia nás ich prekvapené reakcie. To je to čaro toho zážitku. Kebyže napíšeme na dvere, že tu pracujú ľudia z ulice tak to je úplná hlúposť.

V spolupráci so Starou tržnicou a s rôznymi festivalmi mávate v kaviarni aj kultúrny program.

Áno, napríklad soboty sú tu veľmi pekné. Mávame tu koncerty a tiež Soiré, čo je veľmi pekná vec. Leitmotivom je to, ako to bolo kedysi a ako je to dnes, vždy z pohľadu nejakej konkrétnej témy. Veľa pekného sa dá načerpať z toho, ako tie veci boli, aj keď netreba byť veľmi sentimentálny a treba sa na to pozerať triezvo. Netreba si stále hovoriť ako bolo vtedy dobre a ako je  teraz zle.

Dobre Dobre. Ako vznikol názov kaviarne?

Máme kamarátov, ktorí robia v marketingu a poprosili sme ich: „Skúste niečo vymyslieť. Toto je to, čo tu chceme robiť, takto to tu bude vyzerať.“ Marek Žibritovský prišiel s  názvom, Dobre Dobré, náš kamarát Gabo nám zasa spravil logo. To je niečo, čo ľudia používajú veľmi často. A zároveň to vystihuje, že robíme dobré veci a robíme ich dobre. Zahŕňa to aj sociálnu rovinu aj náš sortiment aj obsluhu. To všetko, ako by mala kaviareň správne fungovať.