Všade na nás útočia informácie o vojne, ktorá tu bola v 90. rokoch a hrdý čečenský národ počas vojny s Ruskom dlho odrážal svojho susediaceho obra. Samozrejme, že dnes je tu pokoj a nič tu reálne nehrozí. Tento pokoj tu trvá už niekoľko rokov, ale ľudia sa sem stále boja cestovať. Neustále zaznievajú pochybovačné otázky, že čo ak sa niečo stane.
Na jednej strane nás hnevá, že nás niektoré krajiny berú inak, než akí v skutočnosti sme, ale na druhej vynášame rovnaké súdy ako napríklad o Čečensku.
Ultramoderné mesto Groznyj
Na moje prekvapenie ma privítalo ultramoderné mesto Groznyj. Myslel som si, že uvidím pozostatky vojny, nejaké stopy po guľkách či rozbité chodníky, ktoré sú také typické pre vojnové krajiny. A nič. Absolútne nič a musím povedať, že zo všetkých severokaukazských autonómnych krajín je Čečensko najmodernejšie. Videl som mnohé mestá po ťažkých bojoch ako Mosul, Mogadišo, ale Groznyj je úplne iné.
Jasné, je to aj tým, že tu vládne pevná ruka Kadyrova, ktorý chce vybudovať z hlavného mesta malý Dubaj. Na jednej strane mu to domáci kvitujú tam, kam posunul peniaze z ropy, ale na druhej sa čudujú, aké zákony zavádza. Napriek tomu, že je osobným priateľom Putina, je tu zakázaný alkohol a diskotéky. „My sa veľmi radi zabávame, ale toto dokázal zrušiť len Kadyrov,“ povie mi miestna Čečenka po rusky.
„Radšej odídeme niekam do Gruzínska na víno a na zábavu, ako riskovať, že nás navštívi nejaký poskok Kadyrova,” dopovie mi svoje malé tajomstvo a odpije si zo silnej kávy na hlavnej ulici v Groznom, ktorá nesie názov Putin.
Čečensko je súčasťou ruskej federácie
Pritom Čečensko je súčasťou ruskej federácie, ale platia tu zákony, ktoré v mnohých tvrdších moslimských krajinách dávno neplatia. Tu nejde o to, či si môžete kúpiť alkohol, ale keď vystupujem z miestneho autobusu zo Severného Osetska, hneď ku mne priskakuje staršia dáma a priateľsky ma upozorňuje: „V krátkych nohaviciach tu nemôžeš chodiť.“
Som prekvapený a pýtam sa, či je to nejaký zákon, alebo… „Pozri, nikde to nie je napísané, ale nechceš stretnúť Kadyrovcov, ktorí robia aj takú malú náboženskú políciu.“ Pozriem okolo seba a skutočne vidím všetkých ľudí oblečených v dlhých nohaviciach. Rýchlo sa obliekam a staršia pani mi popraje všetko dobré. Od tohto momentu vidím, že všetko je tu iné a je tu cítiť taký jemný nádych niečoho zvláštneho.
O politike sa nikto nechce baviť
Keď sa chcem spýtať na vojnu alebo na politiku, ľudia sa obzrú okolo seba, či ich niekto nepočuje. „Je jednotná línia a neradno povedať iný názor, než je oficiálna propaganda. Prosto každý tu získa 99 percent a je to. O politike sa nikto nechce baviť a ja si chcem užívať relatívnu slobodu, ktorá tu vládne. Veď nik netuší, kedy sa zas niečo zvrtne.”
V samotnom meste Groznom som dva dni. Priznám sa, že ma mesto veľmi baví. Nielen príjemné reštaurácie, kaviarničky, ale aj parky či mešity, ktoré vedia ulahodiť oku. Večer sa hlavné námestie zaplní ľuďmi, ktorí si pekne štebocú na hojdačkách s výhľadom na miestny Manhattan. Práve počas večera stretávam istého chlapíka, ktorý mi ponúkne cestu na juh krajiny. Jasné, že som neodolal lákavej ponuke pozrieť si aj prírodu a hlboké údolia, ktoré sa skrývajú pri gruzínskych hraniciach.
Divoký Kaukaz
Celý deň obdivujeme nielen zasnežené kopce kaukazských hôr, ale aj divoké vodopády. Ako v Slovenskom raji tu musíš liezť po strmých rebríkoch, ktoré sú zavesené do skál. Toto na tom cestovaní milujem. Už aj keď máš pocit, že si videl takmer všetko, vždy príde niečo, čo ťa presvedčí o opaku.
Alebo boli lepšie tie stredoveké opevnenia, ktoré si pekne trónili v jednotlivých údoliach? Kamenné pevnosti z 13. storočia, ktoré strážili obchodné cesty medzi Ingušskom a Dagestanom. „Tie pevnosti boli postavené tak, aby sa vzájomne videli a dokázali si odovzdať správu v prípade útoku,“ povie mi môj sprievodca Čečen, ktorý má bradu sťa Usáma.
„V tých pevnostiach sme odrážali útoky Rusov, ktorí si pred 300 rokmi povedali, že toto bude ich územie. Dlho narážali na tvrdý odpor.“ Do jednej pevnosti vchádzam. Sú to také veže, ktoré majú 5 poschodí. Na každé poschodie sa musíš vyšplhať rebríkom. V prípade útoku sa obrancovia schovali na najvyššie poschodia a rebríky odstránili. Samozrejme, tento druh opevnenia nie je len tu, ale aj v Dagestane, Ingušsku či Gruzínsku.
Na ceste naspäť ma berie Čečenec s veľkou bradou. Rozpráva veľmi dobre anglicky a napriek tomu, že sa dohovorím rusky, chce si praktikovať svoje znalosti angličtiny. Po pol hodine sa ma spýta, aký je môj vzťah k rokovej hudbe.
Keď sa dozvie, že veľmi pozitívny, tak zmení čečenské rytmy za poriadne bubny a gitary, ktoré poriadne otriasajú autom. Spievame si Led Zeppelin, AC/DC či Motörhead, ale keď sa priblížime ku kontrolnému stanovisku, Čečen vypne rokovú hudbu a nahodí miestnu hudbu. Pozriem naňho, že čo sa deje a on odpovie: „Nikdy nevieš, či ma nebude kontrolovať nejaký poskok Kadyrova a on ma obviní za nejakú prozápadnú špionáž.“
Nahlásiť chybu v článku