Svet si prešiel už nejednou krutou pandémiou. Stačí si spomenúť na morové pandémie, na španielsku chrípku alebo na epidémiu detskej obrny. Práve pred poslednou zo spomínaných chorôb zachránil množstvo ľudí lekár Jonas Salk. Vynašiel totiž proti detskej obrne vakcínu.

Bol prvým človekom v rodine, ktorý dokončil vysokoškolské štúdium

Jonas Salk sa narodil v roku 1914 do chudobnej americkej rodiny. Jeho rodičia však dúfali, že raz si bude nažívať lepšie ako oni, neustále mu preto pripomínali, aké nesmierne dôležité je vzdelanie, informuje portál Biography. Stal sa tak vôbec prvým členom rodiny, ktorý sa dal na vysokoškolské štúdium, zvolil si medicínu. Hneď po dokončení štúdia sa začal venovať vede, zameral sa konkrétne na výskum vírusov. V roku 1942 sa stal súčasťou skupiny odborníkov, ktorá sa snažila vynájsť vakcínu proti chrípke. O 5 rokov neskôr sa dokonca dostal na čelo výskumného laboratória. Práve v tomto období sa začal zaoberať aj poliovírusom, ktorý zapríčiňuje detskú obrnu.

Ako píše web Salk.edu, jeho mentorom bol Thomas Francis Jr., pričom práve on ho naučil, ako sa vlastne vyvíjajú vakcíny. Čoskoro vďaka tomu sám začal pracovať na očkovacej látke, ktorá mala ľudstvo zbaviť jedného z najstrašnejších ochorení, a to paralytickej poliomyelitídy, ktorá je známa ako detská obrna.

Aj keď médiá o chorobe príliš veľa nehovorili, bolo to strašidelné. Nikto nevedel, odkiaľ sa vírus vzal a v tom čase mali lekári len málo informácií o tom, ako sa medzi ľuďmi prenáša. Ako píše History, bolo to obdobie tesne po druhej svetovej vojne. Napriek tomu prieskumy ukázali, že jediné, čoho sa Američania báli viac ako jadrovej vojny, bola práve detská obrna.

Poliovírusom sa ešte v roku 1921 nakazil aj budúci americký prezident Franklin D. Roosevelt, v tom čase mal len 39 rokov. Ochorenie zapríčinilo, že ostal od pása nadol paralyzovaný. Vlastný osud ho inšpiroval k tomu, aby založil Národnú nadáciu pre detskú paralýzu (dnes je premenovaná na March of Dimes). Aj vďaka nej bol neskôr výskum Jonasa Salka riadne financovaný.

Napáda mozog a miechu, môže zapríčiniť trvalú paralýzu a smrť

Podľa CDC dnes  je už známe, že sa obrna rýchlo šíri medzi ľuďmi, napáda miechu a mozog a môže zapríčiniť paralýzu. Prvé príznaky ochorenia sú pomerne nenápadné. U niektorých ľudí sa nemusia prejaviť vôbec. Iní zas pociťujú symptómy podobné chrípke, vrátane boľavého hrdla, horúčky, únavy, bolestí hlavy a brucha či nevoľnosti.

Tento stav zvyčajne netrvá dlhšie ako 2 až 5 dní. U 1 z 25 ľudí sa však môže objaviť meningitída. V 1 prípade z 200 dochádza k slabosti končatín, ba až k paralýze. V extrémnych prípadoch je postihnutie trvalé a môže zapríčiniť smrť človeka. Detská obrna postihuje väčšinou deti od 3 do 8 rokov, no zriedkavo sa objaví aj u dospelého človeka.

Na rozdiel od svojich predchodcov Salk veril, že aj keď očkovacia látka obsahuje zneškodnený vírus, dokáže človeku zabezpečiť imunitu voči ochoreniu bez toho, aby mu hrozilo, že ochorie. Vo svojej vakcíne využíval vírus vytvorený v laboratóriu, ktorý následne deaktivoval. Prvýkrát bola očkovacia látka proti detskej obrne testovaná v roku 1952. Vedec ju o rok neskôr administroval dobrovoľníkom, ktorí nemali detskú obrnu (predtým vakcínu testoval na tisíckach opíc).

Vakcínu testoval na sebe, svojej manželke a troch synoch

Medzi dobrovoľníkov sa zaradil aj on sám, vakcínu však vpichol aj svojim kolegom, manželke či trom synom. Urobil tak doma vo svojej kuchyni po tom, čo ihlu sterilizoval nad zapnutým sporákom. Samozrejme, mnohí z jeho kolegov ho považovali za blázna a jeho prístup považovali za nebezpečný.

V tom čase sa o svoje dieťa bál takmer každý rodič, poliovírusom sa totiž nakazili podľa portálu Achievement tisícky detí. Čoskoro sa však malo všetko zmeniť. Vakcína sa oficiálne začala testovať aj na deťoch, do konca júna v roku 1954 bola podaná takmer 2 miliónom detí. Podarilo sa to napriek tomu, že Salkovi kritici tvrdili, že jeho očkovacia látka zapríčiní, že sa poliovírusom nakazí ešte viac ľudí, ako bez nej.

12. apríla v roku 1955 ale bola napokon očkovacia látka úradmi schválená ako bezpečná a účinná.

Očkovanie sa ale nezaobišlo celkom bez problémov. Len týždeň po tom, čo bola vakcína vyhlásená za bezpečnú, z jedného z laboratórií, kde sa vyrábala, sa medzi ľudí dostala kontaminovaná dávka. Namiesto zneškodneného poliovírusu totiž obsahovala živý. Detskou obrnou sa kvôli tomu nakazilo najmenej 200 ľudí, 11 z nich na následky ochorenia napokon zomrelo. Aj keď bolo očkovanie na chvíľu pozastavené, do konca roka 1955 sa malo vyrobiť 9 miliónov dávok vakcíny. Napriek incidentu, ktorý sa už nikdy nezopakoval, však ľudia odborníkom dôverovali a neváhali dať zaočkovať seba, ale aj svoje deti.

Vakcínu si nikdy nenechal patentovať

Samozrejme, z výskumníka sa stal národný hrdina, uznanie si získal dokonca aj od vtedajšieho amerického prezidenta Eisenhowera. Keby si dal vakcínu patentovať, mohol na tom nesmierne zbohatnúť, jeho zárobok mohol činiť aj viac ako 7 miliárd dolárov. Salk sa však rozhodol, že tak neurobí. To je jasný dôkaz toho, že bol skutočne oddaný vede a jeho cieľom bolo pomáhať a zachraňovať ľudské životy. Chcel, aby bola vakcína dostupná pre každého. Keď sa ho novinári pýtali, kto je vlastníkom patentu, vynálezca im odpovedal, že všetci ľudia. Ako informuje portál History, patentovanie vakcíny prirovnal k patentovaniu Slnka, jednoducho ho nemôže nikto vlastniť.

V roku 1962 napokon Salkov najväčší rival, virológ Albert Sabin, vytvoril liek v podobe tablety. Jeho výroba bola menej finančne náročná, ľudia tak začali častejšie siahať práve po ňom ako po Salkovej vakcíne. Aj keď však boli Salk a Sabin nepriateľmi, spoločnými silami prispeli k tomu, že sa ochorenie podarilo po celom svete takmer úplne eliminovať. V roku 2019 bolo podľa WHO zaznamenaných len 175 prípadov.

Pri detskej obrne však Salkova snaha ani zďaleka nekončila. V roku 1963 bol založený Salkov inštitút pre biologické štúdie, čo po vakcíne považoval za jeden zo svojich najväčších triumfov. Ďalšie roky venoval výskumu, v rámci ktorého sa snažil vytvoriť očkovaciu látku proti AIDS. Jonas Salk napokon zomrel 23. júna v roku 1995 vo veku 80 rokov.

Otvoriť galériu (4)

Pozri aj:

Nastúpila do autobusu a zmenila tým históriu. Rosa neuvoľnila sedadlo belochovi a stala sa symbolom…