Na Zimu na Slovensku som si nevedel zvyknúť, a tak som sa rozhodol vyraziť do tepla. Dlhodobo som chcel ísť do Afriky, a tak som si kúpil letenku do Johannesburgu. Aby ten môj únik do tepla nebol až tak poetický, objavil sa omikron. 

Som si vedomý nástrah, no plánujem toho vidieť viac. Nie len omikron. Tomu sa však zrejme nevyhnem, tak aspoň uvidím, aký je rozdiel medzi realitou a správami zo sveta.

Realita po prílete mení aktuálnu situáciu. Napriek tomu, že v JAR je relatívny pokoj, tak jej susedné krajiny situáciu berú inak. Sú zrušené medzinárodné autobusové spojenia. Takže zostanem len tu. Je tu toho dosť. Veď je to obrovská krajina.

Čo sa týka bezpečnosti, tak tá tu moc nefunguje. Neodporúča sa motať len tak, ako sa mi zachce. To je dosť na škodu, ale čo už. Tak to proste je a rešpektujem to.

Dnes som teda išiel na výlet. Žiadne turistické miesto. Chcel som vidieť, ako sa žije jednoduchý život. Vybral som sa teda do najväčšieho slumu v časti Soweto. To je niečo ako Favela v Brazílii.

V Afrike to je naopak

Je to zvláštne, ale tu, v Afrike to je presne naopak. Kým väčšinou býva v centre mesta pokoj a relatívny pokoj, tak presný opak je na okraji mesta, kde sa sústreďuje najväčšia kriminalita. V Johannesburgu ťa v priebehu minút na ulici na kompletku rozoberú a to stále môžeš byť rád, že ťa nechali na žive.

Po dnešnej skúsenosti v slume mám celkom iný pocit z tohto mesta, ako včera. Napriek tomu, že tu nemajú asfaltové chodníky, ľudia bývajú v malých plechových búdach alebo pod celtou, kde im voda počas dažďa všetko odnesie, čo je na zemi, nemajú tu kanalizáciu ani vodovod a záchody sú plastové búdy na ulici, kam chodia všetci, tak sú tu neuveriteľne priateľskí obyvatelia.

Nemajú síce takmer nič materiálne, no majú iné. Majú to, čo nie je mnohokrát v materiálnom svete. Majú tú dobrosrdečnosť, úsmev na perách, zvedavosť v očiach a láskavé srdce. Je tu najmä číra ľudskosť.

Deti sa od radosti hádžu okolo krku a tešia sa na to, že sa môžu odfotiť. Zrejme im ešte nikto nepovedal o GDPR. Dospelí mi mávajú na pozdrav a pýtajú sa ma, ako sa mám. Nemusím sa báť, že ma tu niekto okradne alebo zareže ako divú sviňu.

Prechádzam okolo materskej škôlky a deti sa idú roztrhať v tom, ktoré ma skôr privíta s tým nefalšovaným výskotom, aký majú len deti po celom svete. Rýchlo mi ukazujú čo postavili z legových kociek a tlačia sa pred objektív, aby sme sa spolu odfotili.

Nestíham sa venovať všetkému okolo mňa. Chcem fotiť, pýtať sa na život a sledovať tú úprimnú radosť. Nedá sa, proste nestíham. Toto sa v centre mesta naozaj nedá.

Ak pôjdem sám, niekto ma zastrelí

Už len môj príchod bol celkom prozaický. Po opustení vlakovej stanice som kráčal po ulici. Malo to byť cca 30 minút pešo do hostela, kde som mal zaplatené ubytovanie. Po chvíli sa pri mne zastavil mladý muž a pýtal si odo mňa nejaký dar. Odpovedám, že nemám nič, nech sa nehnevá.

Ešte to párkrát skúsil, no odpoveď som mu dal zakaždým tú istú. Pokračujem v chôdzi. Ten istý muž sa pýta, kam idem. Odpovedám neutrálne a zámerne klamem: Len tu kúsok ďalej, kde sa mám stretnúť s kamarátom. On mi na to hovorí, aby som tam nešiel sám a mám sa radšej vrátiť na stanicu. Odtiaľ si zobrať taxi. Ak pôjdem do mesta sám, tak ma tam niekto zastrelí. Beriem to ako vtip a pokračujem ďalej.

Domy a cesty sú špinavé, rozbité. Všade plno bordelu a odpadkov. Na ulici som jediný beloch a ešte aj s veľkým batohom na pleciach. Niektorí ľudia na mňa pozerajú, ale nijak extra zle to nevyhodnocujem. Stojím pri ceste a čakám kým naskočí zelená. Zastaví sa pri mne obrnené policajné auto a uniformovaná postava sa ma pýta, kam idem. Odpovedám kam a dávam im aj adresu.

Vraždí sa tu bez udania dôvodu

Spolujazdec hneď vyskočil z auta a s prísnym výrazom v tvári mi hovorí, aby som nastúpil do auta. Síce je to len dvojmiestna kabína, no nejako sa tam už tlačíme traja plus veľký batoh. Hneď dostávam inštrukcie, aby som už nikdy viac nechodil sám po ulici. Je to prinajmenšom nebezpečné. V tom lepšom prípade ma len okradnú. Bežne sa tu vraždí bez udania dôvodu, len pre pár drobných alebo telefón.

Policajti sa pýtajú čo mám v tom batohu: „Máš tam drogy? Alebo zbrane? Ak áno, tak máš problém.“ S blikajúcimi svetlami na streche auta ma teda doviezli až do hostela, kde ma ubytovali. Chceli si byť istí, že sa mi nič nestane. Zostávam ešte pár dní v Johannesburgu, kde sa len minulý týždeň začal šíriť nový variant koronavírusu omikron. Sledujem čo sa tu deje, no zároveň plánujem ako sa z tohto mesta presunúť inam.

Otvoriť galériu (6)