Dnes je prítomnosť zahraničných lekárov na Slovensku bežná. V roku 2010, kedy z Ukrajiny prišiel doktor Roman Makhlynets, bola však situácia diametrálne odlišná. Anestéziológ z bardejovskej nemocnice v našom rozhovore priznal, aké náročné bolo pred desiatimi rokmi vybaviť vstup na Slovensko, či prečo majú pacienti dodnes predsudky voči zahraničným lekárom. 

Menej priaznivé geopolitické, spoločenské aj kultúrne postavenie Ukrajiny vo svetovom meradle malo v posledných desaťročiach za následok odchod množstva mladých ľudí z tejto krajiny. Početnú skupinu tvorili, a stále tvoria, aj lekári, ktorých lákajú kvalitnejšie podmienky, túžba po novej životnej skúsenosti a, samozrejme, aj lukratívnejší plat. Takým bol v roku 2010 aj doktor Roman Makhlynets, rodák z Užhorodu.

Prečo ste sa v minulosti rozhodli pre štúdium medicíny?

Už od malička som vedel, že budem pracovať ako lekár. Nejakú chvíľku som chcel byť vojakom, ale nakoniec som sa predsa len rozhodol, že budem ľudom pomáhať ako lekár. Vyšlo to tak, že som najprv skončil ako vojenský lekár. (Smiech) Moje rozhodnutie teda nebolo až také spontánne.

Na Slovensku sa uchádzači o štúdium na lekárskej fakulte musia pripraviť na náročné prijímacie skúšky a následne ich čaká 6 rokov štúdia. Je to takto aj na Ukrajine?

Prijímacie skúšky na medicínu na Ukrajine sú veľmi náročné. Niekoľko rokov som sa musel pripravovať podobne, ako je to aj na Slovensku. Štúdium trvá rovnako 6 rokov. Keď som prišiel na Slovensko, tak môj diplom bol kontrolovaný a nakoniec uznaný ako rovnocenný. Ak na Ukrajine vyštudujete, do žiadnych dokladov si neuvádzate titul. Ostalo to z čias Sovietov, kedy si mali byť všetci obyvatelia rovní. Takže ani ja nemám nikde titul MUDr., ale len „Lekár“, čo pacientov niekedy mýli.

Aké sú podmienky na štúdium medicíny na Ukrajine?

Medicínu som študoval v Užhorode. V Zakarpatskej oblasti je to jediná lekárska škola na viac ako 1 milión obyvateľov. Tamojšie štúdium je veľmi náročné, nie všetci prejdú, keďže dosť veľa študentov vyhodia. Väčšina študentov je rozdelená na dve skupiny. Za jedných platí štúdium štát a majú aj štipendium, druhá skupina si za to musí platiť sama. Dnes je na lekárstve v Užhorode aj veľa zahraničných študentov, čo niekedy nebolo zvykom.

Študovať  som začal v roku 2002. Bolo to také obdobie, že hoci už bola Ukrajina samostatná, viacero kníh ešte bolo v ruštine. Niektoré už boli preložené aj do ukrajinského jazyka a učitelia trvali na tom, aby štúdium, odpovede a skúšky prebiehali v ukrajinskom jazyku, aj keď knihy boli po rusky. Priebeh štúdia bol veľmi podobný, ako je na Slovensku.

Prečo ste si vybrali práve Slovensko? Zohrala pri výbere rolu aj finančná stránka?

Po prvých rokoch som si uvedomil, že nie je všetko také ružové, ako som si predstavoval počas štúdia. Realita bola úplne iná. Už vtedy sa začínala reformácia systému, ktorá prebiehala tým štýlom, že rodinní (obvodní) lekári boli finančne veľmi dobre ohodnotení a štátne nemocnice dostávali oveľa menej peňazí. Vo veľkom sa začal rozvíjať súkromný sektor. Súkromné nemocnice rástli ako huby po daždi.

V štátnych nemocniciach ostávali menej skúsení lekári, začiatočníci alebo tí, ktorí nechceli ísť do súkromného sektora. Vtedy som si povedal, že chcem skúsiť niečo iné. Chcel som sa pozrieť na západ, ako to funguje tam. V neposlednom rade, samozrejme, išlo aj o finančnú stránku. Keď som v roku 2010 zvažoval odchod na Slovensko, ponúkali mi asi podobný zárobok, aký by som mal aj doma. S tým rozdielom, že na Ukrajine by som musel robiť aj v iných nemocniciach, podpisovať rôzne zmluvy s firmami. Ako sa hovorí, milión hodín – milión peňazí. (Smiech) Tak som sa rozhodol odísť.

V slovenskom zdravotníctve ste už 10 rokov. Aké boli začiatky v dobe, keď tento trend príchodu medikov z iných štátov ešte nebol taký populárny?

Asi 140 kilometrov od Užhorodu bol krásny Bardejov a povedal som si, že to skúsim tam. V tom čase to však nebolo také jednoduché. Nemohol som len tak pricestovať a pracovať na Slovensku. Potrebné boli rôzne víza, a tak som mal problém vôbec sa dostať na pohovor. Teraz už funguje veľa rôznych agentúr, ktoré vám v tomto pomôžu. Ja som to všetko robil sám. Všetky papierovačky a obrovská byrokracia, s ktorou som sa stretol, trvala spolu až 6 mesiacov.

Začiatky boli dosť ťažké. Hoci reč je aj podobná, samozrejme, som sa musel učiť rôzne slová. Chvalabohu, medicínske termíny sú všade rovnaké. (Smiech) Milión iných slov sú však možno podobné, ale znamenajú niečo úplne iné. Tak som musel vziať knihu a všetko sa učiť. Povedal som si, že keď som na Slovensku, budem rozprávať aj písať po slovensky. Veľmi vďačný som mojim kolegom, ktorí mi od začiatku pomáhali.

Spomeniete si ešte na začiatky?

Roky som si myslel, že budem chirurg. Popri štúdiu som už aj pracoval ako sanitár/ošetrovateľ a v poslednom ročníku som už robil aj záchranára v sanitke, keďže to náš systém dovoľoval. Vedel som, že chcem robiť niečo adrenalínové. Rozhodol som sa pre urgentnú medicínu a anestéziológiu na  oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny (OAIM). Začal som pracovať na klinike v Užhorode, kde som bol dva roky. Na Slovensku som si v roku 2016 spravil znova atestáciu z anestéziológie a intenzívnej medicíny, keďže moja lekárska prax a školenia z Ukrajiny neboli uznané.

To spojenie adrenalínu a anestéziológie som myslel tak, že som si vedomý toho, že odo mňa závisí život človeka. Občas mám len niekoľko minút na to, aby som mu pomohol. Nemám čas na špekulácie a skúšanie tabletiek, že ak nepomôže jedna alebo druhá, tak dáme mastičku. Musím presne vedieť, ako zasiahnuť, aby som konkrétneho človeka zachránil.

Pociťovali ste niekedy akékoľvek predsudky za to, že ste zo zahraničia?

Slovensko je dosť konzervatívny štát, kde cudzincov prijímajú ťažko. Určite sú tu predsudky, no nikdy som sa nestretol s nejakou agresívnou reakciou. Na druhej strane, občas je tu nedôveru od pacientov cítiť. Veľa ľudí vôbec nevie, ako je to za hranicami. Myslia si, že ukrajinskí lekári sú nejakým spôsobom horší, čo si však vôbec nemyslím.

V každom štáte sú lepší, horší, podpriemerní a určite aj nadpriemerní lekári. Ale poviem jednu vec. Keď chce niekto pracovať v cudzine, musí byť minimálne na úrovni s domácimi pracovníkmi. Ideálne ešte lepší, potom je adaptácia a ich vnímanie ľahšie. Všetko má svoje výhody aj nevýhody. Moji kolegovia sú veľmi radi, že som tu, teda aspoň si to myslím. (Smiech) Vieme sa dohodnúť napríklad v tom, že keďže som pravoslávny, vôbec nemám problém pracovať aj na vaše Vianoce. Potom si na pravoslávne Vianoce vezmem dovolenku a takýmto spôsobom navzájom fungujeme.

Ako hodnotíte úroveň slovenského lekárstva a všeobecne nemocníc? Napríklad v porovnaní s Ukrajinou.

Úroveň slovenského lekárstva je celkom dobrá. Po tých rokoch, čo tu pracujem, mám však pocit, že je to dosť podfinancované. Ale, samozrejme, financovanie aj systém je tu lepší ako v štátnych nemocniciach na Ukrajine. Nebudem hovoriť o súkromných klinikách, pretože tam je situácia úplne iná. Niečo podobné vidím aj tu. Na Slovensku sú štátne i súkromné nemocnice, no rozdiel je v tom, že všade je dostupná rovnaká starostlivosť.

Pre mnoho mladých ľudí, nielen lekárov, platí, že chcú čím skôr odísť zo Slovenska na západ. Je však Slovensko považované na Ukrajine za „ten západ“?

Ani ja som si nemyslel, že na Slovensku ostanem dlhodobo. Väčšina lekárov z Ukrajiny nepovažuje Slovensko až za taký západ. Skôr ako takú prestupovú stanicu. U mňa to bolo postupne inak. Zistil som, že tu chcem ostať. Ľudia ma prijali otvorene a sú veľmi milí a zlatí. V Bardejove vidím podobnú mentalitu ako aj v Užhorode, kde je tiež veľa Rusínov. Často počujem reč, ktorá je mi veľmi blízka.

Platy slovenských lekárov sú odvodené podľa rôznych tabuľkových kritérií. Koľko zarobí pre porovnanie lekár na Ukrajine?

Na Ukrajine je obrovský rozdiel v plate aj podľa toho, v akom meste pracujete. Ak porovnávame päťmiliónový Kyjev a stotisícový Užhorod, ktorý je tisíc kilometrov od centra krajiny, tak rozdiely môžu byť aj desaťnásobné. Plat ukrajinského lekára na oddelení začína na sume 300 eur, zatiaľ čo obvodný zarobí niekoľko tisíc. Nehovoriac o súkromnom sektore, kde zabezpečia zamestnancov finančne tak, aby nemali dôvod odísť inde.

Slovensko bolo jeden čas pre ukrajinských lekárov veľmi lukratívne, pretože podmienky na prácu lekára tu neboli také náročné ako inde v zahraničí. Teraz sa však situácia rázne zmenila. Skúšky, ktoré musí každý ukrajinský lekár v zahraničí absolvovať, sú už ťažké aj tu. Preto si Ukrajinec zváži, či sa mu neoplatí ísť radšej inde, kde bude mať vyšší plat, aj väčšiu pomoc od štátu.

Plat ukrajinského lekára na oddelení začína na sume 300 eur.

 

Ukrajina má len 17,5 % plne zaočkovaných obyvateľov proti covidu…

Ukrajina má veruže dosť nízku zaočkovanosť. Problém bol od začiatku v nedostatku vakcín. Nakupovali sa vakcíny z Číny a generiká z Indie. Malo to svoje negatíva, lebo k takým liečivám nemajú ľudia dôveru. Ďalším dôvodom je informačný problém. V médiách sa o tom hovorí dosť málo. Nehovorí sa o následkoch a nebezpečenstve koronavírusu v porovnaní s minimálnym rizikom z očkovania. Nehovoriac o prínose očkovania pre celý štát aj zdravotníctvo. Ja osobne som už zaočkovaný aj treťou dávkou, pretože pracujem v prvej línii, v červených zónach, na covidovom oddelení aj na záchranke.

V Bardejove ste sa už usadili, žijete tu aj so svojou manželkou a dcérou. Premýšľali ste niekedy nad ďalšou zmenou krajiny?

Pre mňa osobne je už Slovensko celkom ako rodná krajina. Som tu 10 rokov a prešiel som nejakou naturalizáciou. (Smiech) Na Ukrajinu jazdím dosť zriedkavo. Mám tu manželku, mám tu dcéru, ktorá sa narodila na Slovensku a chodila tu do jaslí aj materskej školy. Teraz je už v druhom ročníku na základnej škole a učí sa slovenský jazyk. So slovenčinou už pomáha aj mne. (Smiech) Takže teraz vôbec nerozmýšľam nad zmenou krajiny. Mne sa tu veľmi páči a aj keby niečo, v Užhorode môžem byť za nejaké smiešne dve hodinky. (Smiech)

Pozri aj:

Michal o štúdiu medicíny: Prvého pacienta sme vyšetrovali v tretiaku, najťažším zážitkom bola pitva novorodenca