V súčasnosti ohŕňame nosom nad kozmetikou z hadieho jedu či slimačieho slizu. Ľudia však boli vždy ochotní urobiť takmer čokoľvek preto, aby si uchovali mladosť navždy alebo sa zbavili rôznych neduhov. Napríklad, nie je to tak dávno, čo boli Európania kanibalmi a jedli múmie lebo verili, že im to dodá silu.
Múmie sa rozbaľovali počas večierkov
Mnohých z vás to zrejme poriadne znechutí, no je to naozaj tak, ešte pred časom sa Európania neštítili kanibalizmu. Ako informuje portál The Vintage News, aj v modernej Európe boli kúsky z múmií a ľudské mäso považované za akýsi zázračný liek. Posadnutosť múmiami bola badateľná najmä v 19. storočí a bola natoľko silná, že dostala aj vlastné pomenovanie – egyptománia. Tá zapríčinila, že ľudia sa na odhalenie ďalšej múmie tešili viac ako na piatkový večierok.
Aj z rozbaľovania múmií sa stali akési večierky. Pozvánky boli zvyčajne rozoslané niekoľko dní po tom, čo si hrdý majiteľ múmiu priviezol domov. Často sa konali na verejnosti a neraz sa ich zúčastňovali stovky, ba dokonca tisícky zvedavých divákov. Inokedy sa zas rozbaľovanie konalo v komornejšej atmosfére po výdatnej večeri a pár pohároch vína. To malo zrejme otupiť zmysly účastníkov do takej miery, aby nevnímali zápach šíriaci sa z dávno mŕtveho tela.
Telá múmií zbavené obväzov sa využívali na najrôznejšie účely. Maliari si z nich dokonca mleli prášok, ktorý vyžívali na výrobu špecifického farebného odtieňa „múmiová hnedá“. Pri maľovaní sa tento odtieň využíval na dotváranie tieňov, prášok sa však pridával napríklad aj do tónovaných skiel.
Dostať sa k múmii bolo ľahšie, ako by sa mohlo zdať
Ako píše portál All That Is Interesting, bohatí Európania čoraz častejšie navštevovali Egypt, aby si mohli domov priniesť suvenír vo forme múmie. Vplyv egyptománie sa však odrazil napríklad aj na architektúre či ďalších aspektoch života Európanov. Čo sa múmií týka, obchodníci ich neraz privážali z menej známych miest do populárnych destinácií, napríklad do Káhiry, aby turistom uľahčili nákupy. Dostať sa k múmii bolo omnoho ľahšie, ako by sa mohlo zdať. Veď Egypťania predsa ľudí mumifikovali viac ako 2 000 rokov, na ich nedostatok sa teda jednoznačne nikto sťažovať nemohol.
Fascinácia múmiami však siaha omnoho ďalej ako do 19. storočia, prvé zmienky o nej sa objavili už v 12. storočí. Nešlo však len o morbídnu zvedavosť. Ľudia verili, že časti múmií majú liečivé účinky. Európania neraz na liečebné účely využívali nielen kusy múmií, ale aj ľudské mäso, kosti, krv či tuk. Verilo sa, že pozostatky človeka stále obsahovali jeho dušu. To znamenalo, že ak človek tie pozostatky zjedol, absorboval silu daného zosnulého.
Mnísi, vedci, ale dokonca aj králi neraz podrvené časti múmie pridávali do čokolády, do medu alebo do alkoholu. Francúzsky panovník František I. so sebou nosil trochu krvi kamkoľvek sa vybral. Veril, že s takýmto liekom sa nemusí obávať žiadneho úrazu. Časti ľudských tiel sa využívali na liečbu rôznych ťažkostí. Napríklad, kusy lebky sa drvili v prípade, ak človeka často bolievala hlava. Najlepšia bola taká lebka, ktorá bola obrastená machom.
Liek na bolesti hlavy, epilepsiu či menštruačné ťažkosti
Mach z lebky sa totiž využíval pri liečbe častého krvácania z nosa, ale aj pri liečbe epilepsie. Tá sa podľa portálu Medical News Today liečila nielen za pomoci machu z lebky múmie, ale aj konzumovaním elixíru, ktorý bol vyrobený z pálených ľudských kostí. Takýmto spôsobom sa liečila napríklad aj artritída. Časti múmie sa využívali aj na tlmenie bolesti, pri liečbe kašľa a verilo sa, že dokážu v tele potlačiť zápal. Ženám mali dokonca pomáhať pri menštruačných ťažkostiach.
Ako sme spomínali, ľudia na liečbu rôznych ochorení využívali nielen múmie. Napríklad, ako píše portál The Atlantic, značnej obľube sa kedysi tešil ľudský tuk. Ten sa často využíval pri liečbe kožných ochorení či otvorených rán (mal urýchliť ich hojenie). Ten sa, samozrejme, odoberal z ľudí, ktorí boli zosnulí len krátko. Mimoriadne žiadaná bola aj čerstvá ľudská krv. Aj významný švajčiarsky lekár zo 16. storočia Paracelsus veril v zázračné liečivé účinky krvi. Využíval ju na liečbu ochorení krvi a aj mnohí jeho stúpenci verili, že najlepšie je odoberať krv z tela ešte žijúceho človeka.
Nie je to tak dávno, čo si ľudia uvedomili, že jesť múmie je nechutné
Koža z kadávrov (mŕtvych ľudských tiel) mala pomôcť ženám pri pôrode a verilo sa, že dokáže upokojiť hysterické ženy. Kosti zas mali vyliečiť človeka z dyzentérie a pomôcť pri hnačke. Samozrejme, ako všade, kde ide o peniaze, aj tu si na svoje prišli ziskuchtiví podvodníci. Ako píše portál The Lancet, niektorí neváhali predať ľuďom čokoľvek a vydávať to za pravú egyptskú múmiu z Téb alebo aspoň časti z nej.
Ak sa však práve nepodarilo zohnať múmiu, ľudia sa bez váhania zhromažďovali na verejných popravách s nádobami pripravenými na zachytávanie ešte teplej ľudskej krvi. Mnohí verili, že krv je nielen všeliekom, ale pôsobí aj ako elixír života. Podľa niektorých historických zdrojov bolo najefektívnejšie, ak sa starnúci človek napil priamo zo žíl mladého a zdravého človeka. Koncom 17. storočia zas františkánsky mních prisahal na zázračné účinky džemu, ktorý vyrábal z ľudskej krvi. Spísal dokonca aj manuál, ako správne krvavý džem namiešať.
Až neskôr si ľudia uvedomili, že kusy ľudských tiel v skutočnosti žiadne ochorenia nevyliečia a navyše, pojedanie múmií, ktoré boli pochované pred stovkami rokov, je poriadne nechutné. Okrem toho, kým dovtedy bolo obchodovanie s múmiami lukratívnym biznisom, bolo čoraz náročnejšie dostať sa k nim. Poslednýkrát sa múmia ako liek objavila začiatkom 20. storočia v Nemecku.
.jpg){kind=link}
Nahlásiť chybu v článku