Chce to veľa odvahy odísť v mladom veku prakticky bez ničoho do krajiny, kde nikoho nepoznáte, viete, že bude zrejme problémom aj jazyková bariéra a navyše na miesto, kde je celkom málo ľudí navôkol. Dnes už 27-ročná Slovenka Iveta ale vedela, že ísť musí. Lákalo ju to až príliš.

Väčšina mladých pri odchode zo Slovenska do zahraničia odchádza s jasným plánom – zarobiť si, aby sa po návrate na Slovensko nemuseli zadlžiť hypotékami. Málokto však do zahraničia ide s tým, že sa tam natrvalo usadí. To zo začiatku nemala v pláne ani 27-ročná Iveta Masláková, ktorá sa rozhodla po dvoch rokoch strávených na univerzite v Zlíne odísť do Fínska.

Začínala ako dobrovoľníčka, dnes spolu s dvomi kamarátkami vedie vlastný obchod s potravinami, ktorý ma tak nezvyčajný koncept, že aj doma na Slovensku by ste niečo obdobné hľadali len márne. Okrem potravín vám v ňom naservírujú parádnu kávu a pripravia skvelý obed, navyše spĺňajúci zero waste charakter, vďaka ich kuchárovi z Azerbajdžanu. Celý koncept si nielen sami vymysleli, ale aj svojpomocne zrealizovali a čo prekvapí najviac, ani pandémia ich nezastavila. Ako hovorí Iveta, viac-menej im aj pomohla ešte viac prosperovať.

Iveta dnes žije spolu so snúbencom v malom drevenom domčeku pri lese. Všetko, čo potrebuje, si vypestuje sama aj vďaka komunite 10 ľudí, s ktorými jednu záhradku vlastnia. Život vo Fínsku je celkom iný ako na Slovensku a viac o ňom nám porozprávala v našom rozhovore.

Ako si sa vôbec ocitla vo Fínsku?

Do Fínska som sa dostala v roku 2018 cez projekt Európskej únie, v tom čase sa volal European Voluntary Service, teraz je to European Solidarity Corps. Projekt bol zameraný na komunitu, kde sme pomáhali ľuďom pri stavbe ekologických domov, v bio záhrade, ktorá dováža ľuďom z regiónu celé leto box plný čerstvej zeleniny. Projekt trval sedem mesiacov a krásne zahŕňal celý proces v záhrade od apríla, kedy sme pripravovali prvé sadenice, po koniec októbra, kedy sa zbierala posledná úroda a pripravovalo sa pole na zimu. V komunite žije okolo 60 ľudí a nachádza sa na ostrove Livonsaari, blízko mesta Turku. Mierne turistická oblasť, najmä pre cyklistov je tu okružná trasa (cca 100 km), ktorá prechádza cez veľa ostrovov, na ktoré sa ide s prevažne bezplatnými kompami.

Vyštudovala si španielske gymnázium. Vždy si premýšľala nad odchodom zo Slovenska alebo si najskôr skúšala šťastie doma?

Z môjho rodného Martina som sa snažila ujsť na strednú školu aspoň do Žiliny, na vysokú školu som sa snažila ísť aspoň do Česka. Všade som hľadala niečo nové. Netrvalo však dlho a zistila som, že už sa učiť nevydržím. Školu som opustila a snažila som sa vymyslieť niečo zaujímavé, kam sa posunúť. Našla som veľa rôznych projektov cez spomínaný Erasmus program, no najviac ma zaujal tento. Bol v prírode ďaleko.

To znie ako riadna výzva.

Nikdy predtým som nebývala na dedine alebo v krajine, kde vôbec nerozumiem jazyku, bola to pre mňa veľká výzva. Na konci projektu som bola nekonečne nešťastná, Livonsaari a miestni ľudia mi prirástli k srdcu a po siedmich mesiacoch som si nevedela predstaviť odísť. Cez zimu 2018 som skúšala prácu za polárnym kruhom na severe Fínska. Potom som na chvíľu bývala v Tampere, pokým sme nevymysleli obchod, vďaka ktorému som sa vrátila do Livonsaari.

Svoje rozhodnutie odísť, teda neľutuješ. S kamarátkami si si vo Fínsku otvorila potraviny a malú kaviarničku. Ako k tomu vôbec došlo?

V rámci projektu som sa zblížila s koordinátorkami Elvïrou Dudkovou z Lotyšska a Fínkou Heidi Tolvanen. S nimi sme počas jedného zimného, temného večera pri sviečkach dostali nápad, že kúpime dom, kde je malý obchod. Spravili sme veľa stretnutí v miestnom kultúrnom dome s ľuďmi z okolia a zisťovali sme, čo by oni chceli v obchode nájsť.

Najskôr sme chceli otvoriť bezobalový obchod s reštauráciou, podporovať miestne produkty, ktorých je tu dosť a nie je pre ne vytvorený market. Skoro sme si to splnili, až na ten zero waste. (Smiech) Ľudí žijúcich na ostrove som poznala v tom čase len z komunity, vďaka obchodu sme ale spoznali ďalších ľudí z okolia, ktorí chceli potraviny oplastované, nadávkované a najlepšie už aj predvarené.

Pred otvorením sme teda s ľuďmi rozhodli o produktoch, ktoré by chceli u nás nájsť a otvorili sme kooperatívny obchod. Vďaka 40 členom, ktorí nás podporili členským poplatkom, sme mohli naplniť police obchodu, z druhej ruky sme kúpili čítačku kódov a dotykovú obrazovku. Program pre kasu nám spravil môj partner s kamarátom. Takto nejak vznikla Livonsaaren Osuuskauppa, teda naše potraviny.

Neskôr ste ale k tomu pridali aj kaviareň a začali aj variť.

Od začiatku sme sa snažili priestor vylepšovať, trvalo nám skoro dva roky, kým sme prerobili sklad a postavili profi kuchyňu a takto čerstvo od prvého júna už aj varíme obedové polievky. Kuchára máme z Azerbajdžanu, volá sa Arshad Namazli a tiež k nám prišiel najskôr ako dobrovoľník.

Vo Fínsku som si predtým, ako sme otvorili obchod prvýkrát, skúsila dumpster diving (vyberanie potravín z košov obchodných centier) a videla som, koľko tu toho supermarkety vyhadzujú. Vďaka kuchyni máme možnosť recyklovať produkty s končiacou zárukou a tým skoro úplne eliminovať odpad.

Ako ste našli vhodný priestor na mieste, kde toho nie je veľa?

S Elvïrou a Heidi sme boli v správny čas na správnom mieste. Majitelia obchodu, ktorý teraz prevádzkujeme, akurát začali rozmýšľať o predaji a my sme využili situáciu. Snívali sme, že vytvoríme krásny priestor, kam sa ľudia budú radi vracať. Vo Fínsku už totiž neostalo veľa malých obchodov, všetky sa zmenili na známe spoločnosti a ľudia si už zvykli chodiť do copy-paste kioskov.

Veľa zákazníkov zaskočí, že máme pôvodnú kasu, ktorá je minimálne 30 rokov stará. V kaviarni sme mali na začiatku rôzne kultúrne aktivity, kurzy, stretnutia pri káve. Priestory postupne svojpomocne prerábame, postavili sme nábytok na terasu zo starých paliet, v pláne máme najbližšiu dobu ešte zväčšiť terasu a postaviť tam malý bar.

Spomínala si, že ste komunikovali s miestnymi, čo by chceli v obchode nájsť. Spolupracujete aj s lokálnymi dodávateľmi?

Áno, lokálna zelenina sa u nás dokonca aj veľmi dobre predáva. Farmárske markety tu často nemáme a zelenina z malých fariem sa do veľkých obchodov dostáva len veľmi ťažko. V ponuke máme napríklad červený melón, ktorý bol vypestovaný u nás na ostrove, chýbať nesmú ani jahody či hrášok a z miestnej bio farmy máme cukety, bylinky, paradajky, cesnak. Je toho celkom dosť. Máme tu dokonca aj včelárov s celkom kreatívnymi produktami ako med so smrekovými výhonkami a, samozrejme, nesmie chýbať Salmiakki med.

To je čo?

Bude to znieť možno zvláštne, ale najviac sa nám predávajú sladkosti. (Smiech). Aj mňa samotnú veľmi prekvapilo, že veľká časť z každého obchodu je plná sladkostí, a tak je to aj u nás. Všade sa predávajú na váhu, stačí si ich nakombinovať podľa vlastného vkusu. Veľká časť sladkostí je tu zo sladkého drievka (lekorice), čo je aj najtradičnejšia fínska sladkosť. Konkrétne ide o slanú lekoricu Slamiakki – malé čierne cukríky, ktoré vlastne ani nie sú sladké. Dopredu ale upozorňujem, že Salmiakki nechutí každému, no tu ho nájdete skoro všade a vo všetkom – v čokoláde, koláčoch, v zmrzline, vo vodke, na pizzi, dokonca sú tu aj kondómy s príchuťou Salmiakki a vôňa do sauny. (Smiech)

Už viesť vlastný obchod aj kaviareň na Slovensku býva pomerne zložité. Začínajúci slovenskí podnikatelia musia zápasiť s byrokraciou, procesy sú zdĺhavé, niektorí to dokonca aj vzdajú. Funguje to podobne aj pri zakladaní takéhoto podniku vo Fínsku alebo sú všetky tieto procesy jednoduchšie?

Neviem to veľmi porovnať, keďže som na Slovensku nikdy nepodnikala. Vo Fínsku sa ale všetko okrem založenia účtu dalo vybaviť z domu. S angličtinou nebol nikde problém. To, čo sme nevedeli, napríklad detaily ohľadom hygieny pri stavbe kuchyne, sme mali poradené priamo od hygieničky. Elvïra chodila na podnikateľský kurz, no ja som sa pred obchodom s vlastným podnikaním nestretla. Mala som čerstvo 25 rokov, keď sme otvorili obchod, skúsenosti z kaviarní a čosi málo z profesionálnej kuchyne. Zákazníci boli tolerantní, zo začiatku sme urobili pár chýb v objednávkach a naša fínčina bola tiež dosť limitovaná. Všetko sme sa rýchlo naučili a hlavne sme zistili, čo sa vo Fínsku vlastne predáva. (Smiech)

Obchodík máte otvorený už dva roky, z toho rok počas pandémie. Ako ste to ako mladé podnikateľky počas korony zvládli? Pomohol vám nejakým spôsobom aj štát toto ťažšie obdobie preklenúť alebo ste koronu vo svojom podnikaní nijak nepocítili?

Keďže náš obchod je na ostrove ďaleko od mesta, mali sme viac zákazníkov ako pred pandémiou. Ľudia z miest utekali na ostrov na chalupu, mali možnosť objednať si od nás nákup domov. Zaočkovanosť je tu vyše 65 %, reštrikcie sa tu berú zodpovedne a hlavne Fínsko nie je tak turistická alebo tranzitná krajina ako Slovensko. Situácia tu nebola taká vážna ako na Slovensku, hranice boli dlho zatvorené a regulované prísnou kontrolou. Fíni často namiesto zahraničia chodia na svoje chalupy na dedine, kde trávia väčšinu leta aj mimo pandémie, tak sa tu podľa mňa nálada až tak veľmi nezmenila. Verím, že v mestách situácia bola vážnejšia ako u nás na dedine, zákaz vychádzania tu nikdy neprišiel a prírodu máme na dosah ruky.

Ako to vôbec vo Fínsku počas pandémie vyzeralo? Boli aj Fíni takí ufrflaní národ ako sú Slováci?

Pandémia, samozrejme, ľudí vystrašila, no život pokračoval ďalej s obmedzeniami. Veľa Fínov, ktorých poznáme, nie sú spoločenskí a pre introvertov je pandémia celkom zvládnuteľná. U nás v obchode sme aj počuli od zákazníka, ktorý išiel naspäť do mesta: “Užite si jeseň, ste tu v raji.”

Ako sa ti ako mladej Slovenke žije vo Fínsku? Nemala si problém sa aklimatizovať?

Ľudia sú tu veľmi tolerantní, ako mierny introvert som si tu prišla na svoje. Small talk sa tu nepraktizuje a v obchode sa dá nakúpiť bez slova a zároveň bez toho, aby to bolo drzé. Zo začiatku sme s Elvïrou boli stále v strese, že sa u nás ľuďom nepáči, keď niektorí nič nepovedia, neusmejú sa ani nepoďakujú. Je to len malá časť ľudí, no prekvapí to. Veľmi sa mi páči, že ľudia sú tu hrdí na to, čo robia, nech je to čokoľvek. Na Slovensku mi to veľmi chýbalo. Veľakrát som počula, že sa mám učiť, lebo skončím niekde za kasou. A tak som aj skončila. (Smiech)

Čo Fíni? Akí sú k cudzincom, ktorí sa rozhodli usadiť sa u nich v krajine? Nemala si s nimi nikdy žiadny konflikt?

Za celý čas, čo máme obchod, sa mi stalo len raz, že mi zákazník povedal “vo Fínsku po fínsky”. Zákazníci, s ktorými som sa zakecala, sa ma pýtali na Slovensko, veľa ľudí dokonca bolo niekedy na Slovensku. Vo Fínsku bolo populárne sadnúť na medzinárodné vlaky a precestovať Európu. Náš obchod je veľmi medzinárodný aj vďaka tomu, že dobrovoľníci teraz bývajú nad obchodom, často u nás počuť francúzštinu, ruštinu alebo maďarčinu. Elvïra sa dohovorí fínsky, lotyšsky, rusky, poľsky a anglicky, pre mňa je to “len” fínčina, angličtina, slovenčina a španielčina. Náš jedálniček tiež nespĺňa fínske kantínové štandardy. (Smiech)

Čo to znamená?

Kantínové štandardy v zmysle fínskeho tradičného jedálenského jedla. Napríklad vo štvrtok by sme mali mať hráškovú polievku. (Smiech)

Ste v podstate medzinárodný tím podnikateľov. Neskúšala si do ponuky dať aj kúsok zo slovenských tradícií?

Ale áno, mali sme u nás už tradičnú cesnačku. Do vitríny by som ale chcela pridať chlebík s domácou treskou. Náš kuchár už skúšal napríklad z Azerbajdžanu aj rôzne polievky, mangal salad, shawarmu. Uvidíme, ako to uspeje.

Sú niekedy dni, kedy ľutuješ, že si odišla zo Slovenska? Existuje niečo, čo by ťa presvedčilo sa vrátiť domov?

Najviac ma mrzí, že som ďaleko od rodiny, kamarátov, horčice a Lunter nátierok. Vždy rada prídem na dovolenku na Slovensko, no vo Fínsku mám prosperujúcu firmu a super ľudí okolo. Huby, lesné jahody a čučoriedky mi rastú pred domom. Vo Fínsku sa ľudia snažia vyrábať všetko sami, mne sa tento štýl života veľmi páči a jeden z plánov je založiť si malú farmu pri dome, vďaka ktorej budeme žiť takmer nezávisle.

Naučila som sa veľa zaujímavých činností, napríklad robiť slamené strechy, alebo sme omietali steny hlinenou omietkou, videla som, ako sa stavia drevenica, v záhrade som sa naučila o pestovaní. Je toho skutočne dosť.

Je niečo, čo by si odkázala podobne zmýšľajúcim ľuďom, ktorí zvažujú odchod za lepším životom do zahraničia?

Nezáleží kde, ale robte to, čo vás baví. Nemala som rada potrebu naháňať sa za peniazmi, žiť z mesiaca na mesiac a čakať, kým skončí týždeň, aby som robila, čo ma baví. Veľakrát som aj to odložila, lebo príplatky. Netreba čakať, že za hranicami je život lepší.

Vo Fínsku som pochopila, že život na dedine nie je len krčma, kostol a babky. Na dedine zmizla anonymita mesta. Poznám tu viac ľudí, ako som kedy poznala na Slovensku. Poznáme sa, zdravíme sa a pomáhame si bez toho, aby to niekto počítal. V oveľa ťažších podmienkach ako na Slovensku, máme tu spoločnú záhradu, kde spolu 10 ľudí pestujeme rôznu zeleninu. Nepočítame, kto, ako veľa robí, ale úrodu si rozdelíme rovnakým dielom. Ja so snúbencom bývame v lese v malej drevenici, skromne a spokojne.

Otvoriť galériu (10)

Pozri aj:

Tá, čo dala Slovákom Harryho Pottera: Rozhovor s prekladateľkou, ktorá príbehy o čarodejníkovi čítala medzi…