Mal som to šťastie, že som túto krajinu navštívil dvakrát. Teraz a pred piatimi rokmi, kedy som robil reportáž o ISIS. Pred piatimi rokmi si nikto úprimne nemyslel, že Irak vydrží. Mnoho ľudí si myslelo, že tento štát, ktorý leží na historickom území Mezopotámie, sa rozpadne na malé štáty. Irak vstal z popola, skončila občianska vojna, spoločne porazili ISIS a krajina sa vracia veľmi pomalým tempom k normálnemu životu. To však potrvá veľmi, ale veľmi dlho.

Vojnu si človek nevie predstaviť, kým ju nezažije na vlastnej koži. Iračania s ňou žili každý boží deň. Vstávali do každého rána s vedomím, že toto môže byť ich posledný deň. Nikto nevedel, ako rýchlo sa priblížia vojaci samozvaného štátu ISIS, ktorý iracké sily nedokázali zastaviť. Nikto netušil, ktorému fanatikovi rupne v hlave a odpáli plné auto výbušnín.

Každý deň sme počúvali jeden príbeh za druhým, ktoré v našom časopriestore vnímame len v nejakom hollywoodskom filme. Tu je to realita – a krutá. Preto sa nikto nečuduje, že stojíme každých desať kilometrov a ľudia na nás pozerajú s nedôverčivosťou. Čím ideme ďalej na sever od hlavného mesta Bagdad, tým je krajina zdevastovanejšia. Smerujeme do mesta Samarra, ktoré bolo kedysi v stredoveku hlavným mestom abbásovského kalifátu. Pred pár rokmi sa chápadlá smrteľne nebezpečnej organizácie pokúšali zabrať kus tohto krásneho mesta.

ISIS alebo Daeš bola teroristická organizácia, ktorej sa podarilo obsadiť štát a dostať sa do jeho vedenia. Islamisti boli vôbec veľmi schopní a dobre si uvedomovali, čo taký štát na svoje riadenie a fungovanie potrebuje. Na svoju stranu získali, presvedčili alebo preplatili ľudí, ktorí predtým viedli napríklad Irak. Teda bývalých vysokých vojenských dôstojníkov, ale aj civilných úradníkov bývalej Saddámovej vlády.

Kalifát, vtedajší štát islamistov, viedli teda skúsení ľudia, ktorí svoj biznis vedia robiť. Aj preto na území, kde ISIS konsolidovali moc, veci relatívne fungovali. Pravda, ak si odmyslíme údržbu infraštruktúry, najmä ciest. To islamisti nerobia. Nie z lenivosti, vedia totiž, že sa im to neoplatí v situácii, keď ich bombardujú a územie sa premenlivo nadobúda a stráca. No ISIS zabezpečil funkčnú políciu, hasičov, fungujú nemocnice aj rozvoz chleba. Ten je dokonca štyrikrát lacnejší ako predtým, keďže ho dotujú zo znárodnených pekární a mlynov.

Keď som tu bol pred piatimi rokmi, nikto neveril, že život v Iraku sa obnoví. Všetci hovorili, že je to mŕtva krajina. A hľa, podarilo sa a Irak je dnes oveľa bezpečnejší a dokonca začali vydávať víza pre turistov. Lenže… Mier je stále krehký a my si to uvedomujeme na ďalšom kontrolnom stanovišti, kde bolo voľakedy ISIS. Nechcú nás pustiť do mesta Samarra, hovoria o napätí v meste.

Po 30 minútach nás nakoniec púšťajú a odovzdávame pasy. Okolo nás je odrazu spúšť. Ako som spomínal, ISIS sa zahryzol do mesta Samarra. Keď prechádzame historickou stavbou, na zemi vidíme jednu nábojnicu vedľa druhej. Patria ISIS alebo domobrane? To nikto nevie, ale namiesto škrípania piesku sa nám pod nohami kotúľajú prázdne nábojnice.

Sem-tam miesto krásneho objavovania stredovekej architektúry narazíme na stopy po guľkách. Po pár dňoch sa nám to už ani nezdá divné, berieme to ako miestny kolorit. „ISIS ničil všetky pamiatky, kam sa len dostal. To, čo sa nezhodovalo s videním ich sveta, brutálne a primitívne zničili,“ povie náš sprievodca, ktorý študoval za čias Saddáma turistický ruch.

Samozrejme, že Irak nezničila len vojna so samozvaným štátom ISIS, ale aj občianska vojna medzi sunitmi a šíitmi. Síce obidve skupiny vyznávajú Islam, ale v inej podobe. Dlhodobé spolunažívanie sa zmenilo na kladenie bômb a neohlásené výbuchy.

„Sedel som na ulici so svojou rodinou a pochutnávali sme si na dobrej jahňacine. V tom momente zaznel šialený výbuch asi kilometer od nás,“ povie Osama. „Neviem, či sa to dá predstaviť, ale na jednej strane pokoj, úsmevy, zábava a pohoda s milovanou rodinou a náhle, akoby si luskol prstom, výbuch, ktorý zahubil vyše 200 ľudských životov. Zo sekundy na sekundu som zmenil pohodové sedenie na záchranu bežných ľudí. Okolo nás boli potoky krvi, znášali sme z ulice mŕtve telá. Myslel som si, že jednému človeku pomôžem, ale po minúte som zistil, že mu chýba polovica tela,“ smutne povie môj fixer a sprievodca.

Dnes nie je takáto besná situácia a ako som písal, život sa vracia späť do normálu. Lenže to ešte veľmi dlho potrvá a cesta bude tŕnistá. Veľmi tŕnistá. Avšak ľudia už vidia svetlo na konci tunela a dúfajú, že do cesty im nepríde nielen nový diktátor menom Saddám, invázia USA, ISIS či primitívne odbojné skupiny, ktoré si Islam vysvetľujú po svojom. Držme tejto krajine palce, lebo si to zaslúži a my buďme radi, že nevieme, čo to je vojna.

Základné cestovateľské informácie o Iraku nájdete na stránke travelistan.sk.

Otvoriť galériu (22)