Aj keď aktuálna situácia vášnivým cestovateľom priveľmi nepraje, možnosti odísť za zážitkami niekam za hranice Slovenska sú. Rátať ale treba s určitými obmedzeniami. Na dobrodružnú cestu plnú neplánovaných zážitkov sa vydala aj dvojica študentiek zo Slovenska. Letnú jahodovú brigádu v Nórsku sa rozhodli zakončiť o niečo náročnejšou cestou naspať domov. Stopom.
Mnohí Slováci sú toho názoru, že cestovať mimo hranice Slovenska v aktuálnej situácii nie je práve najrozumnejšie. Iné to však bolo počas leta, kedy boli hranice mnohých krajín, vrátane tej našej, viac-menej otvorené. To poskytlo príležitosť vycestovať za zážitkami aspoň kde-tu.
Za letnými zážitkami i zárobkom sa dlho počas letných mesiacov chystala aj dvojica slovenských študentiek, Kamila a Ivana. Tie sa rozhodli, že leto strávia na jahodovej farme v Nórsku a privyrobia si.
Na ostrov Sekken sa dostali jednoducho autom s kolegom. Po dvoch mesiacoch sa však ich turnus skončil a museli sa vrátiť naspäť domov na Slovensko. Využiť mohli množstvo spôsobov dopravy. Ony sa však rozhodli, že si letnú pracovnú dovolenku predĺžia o dva týždne a domov nepôjdu tou ľahšou, ale zložitejšou, no zato dobrodružnejšou cestou. Stopom.
Bez spacákov, stanov a low cost
O tom, že to bol mimoriadne bláznivý nápad, svedčí aj fakt, že dievčatá sa na cestu nijak zvlášť nepripravovali. Dopredu si len vypísali body, cez ktoré krajiny chcú ísť a čo v nich chcú vidieť a zažiť. Spísaný bedeker bol plný spontánností, odvaha im však aj napriek nejasnej situácií v jednotlivých európskych krajinách ohľadom koronavírusovej pandémie vôbec nechýbala. Rozhodli sa, že aj napriek lacným cenám leteniek na Slovensko nepoletia, ale pôjdu vlastnou trasou.
„Iniciátorom tejto myšlienky bola Ivana. Vedela, že som za každú somarinu a ja som, samozrejme, súhlasila,“ začala svoje rozprávanie o dobrodružnej ceste naspäť na Slovensko Kamila. Orientačný plán cesty si podľa jej slov vypracovali posledný deň na Sekkene. „Najpodrobnejšie sme mali spracované Nórsko, potom sme mali v pláne zahrnuté aj Dánsko, Nemecko a Poľsko, ale to všetko len okrajovo. Keďže sa situácia aj dnes dennodenne mení, museli sme situáciu ohľadom koronavírusu stále sledovať a tomu sme aj prispôsobovali náš plán cesty. Chceli sme sa čo najviac vyhnúť rizikovým oblastiam,“ prezradila. Nijako špeciálnejšie sa však na túto cestu nepripravovali. A keď Kamila hovorí „nijako“, myslí to vážne.
Nemali žiadne spacáky, stany či karimatky. Na ostrove mali kde bývať, potom sa z nich na dva týždne mali stať bezdomovkyne, a to doslova. Ubytovanie na jednotlivých zastávkach si tiež dopredu nerezervovali.
„V podstate sme vyrazili dosť nepripravené,“ smeje sa Kamila. Vôbec sa ale nebáli, čo s nimi bude v prípade, že by nezohnali ubytovanie. Peňažnú rezervu mali na bankových účtoch z brigády, takže v prípade ozajstnej núdze by využili tú. Na tú ale počas celej cesty napokon ani nesiahli.
„Keďže sme dva mesiace pracovali na farme, mali sme plné ruksaky hrubých svetrov, oblečenia a podobne. To bolo jediné naše vybavenie. A, samozrejme, chlieb s Nutellou, čo bola v podstate naša každodenná strava počas celého výletu, keďže sme chceli ušetriť čo najviac,“ dodáva. Nutella však nebola jedinou stravou, za ktorou v supermarketoch mierili, a ktorú počas dvoch týždňov konzumovali.
„Sem-tam sme si dali aj salámu miesto čokolády, často nás ale veľmi pestro pohostili aj domáci, u ktorých sme náhodne prespávali,“ vysvetľuje Kamila.
Najlepšie sa stopuje na trajektoch
Odchod z ostrova na dvojtýždňovú cestu stopom, na ktorej na človeka môže číhať čokoľvek, pre dvojicu dievčat jednoduchý nebol. „Boli sme ale plné očakávaní a tešili sme sa, že zažijeme znova niečo nové a spoznáme nových ľudí. Trochu sme tiež mali obavy, ako to spolu vydržíme, napokon to ale dopadlo naozaj výborne,“ pokračuje v rozprávaní. Dôležitá je podľa nej aj v kritických momentoch vždy vzájomná podpora. Sama by sa však na takúto cestu asi nevydala.
Prvé auto sa im podarilo stopnúť už na trajekte na ceste z ostrova Sekken. „Stopli sme tam mladý pár. Išli na výlet a boli veľmi milí. Síce nás odviezli len kúsok, pre nás to bol dobrý štart,“ pokračuje v rozprávaní Kamila.
Podobne to ale podľa jej slov bolo aj v prípade ďalších stopnutých vozidiel. Veľmi ich prekvapilo, akí sú ľudia, ktorí stopárov berú, milí a nemajú problém si do auta pustiť úplne cudzích ľudí. Okrem odvozu im častokrát aj ponúkli jedlo a pitie, či zviezli ich ďalej, ako vodiči áut vôbec šli.
„Stopovali sme všetko, čo išlo okolo nás. Dokopy nám zastavilo 62 áut a nemali sme ani jednu zlú skúsenosť,“ hovorí Kamila. Najlepším miestom na stopovanie pritom podľa nej boli jednoznačne trajekty, ktorými sa prepravovali medzi jednotlivými ostrovmi i krajinami. „Na trajektoch je veľa áut na jednom mieste, tak sme chodili od auta k autu a pýtali sa, či by nás nezviezli,“ vysvetľuje.
Zastavila im Tesla, kabriolet aj motorka
Aj keď cestu mali naplánovanú len v bodoch a nie veľmi detailne, dva sny, si chceli splniť stoj čo stoj. Za cieľ si dali stopnúť Teslu a kabriolet. Okrem toho sa im ale podarilo stopnúť aj motorku, čo zároveň považujú za tri najzvláštnejšie stopy počas celej cesty.
„S tou motorkou to bolo pomerne zvláštne. Stáli sme na mieste, kadiaľ veľa áut v priebehu dňa nešlo. Uvidel nás však jeden milý pár a ponúkli sa, že nás zavezú na miesto, odkiaľ sa nám bude stopovať lepšie. Zobral nás na dvakrát – najskôr odviezol mňa, potom sa vrátil po Ivanu,“ hovorí Kamila.
Stopnúť 62 áut je skutočne pozoruhodné. Dievčatá však priznávajú, že vďaka tomu spoznali množstvo zaujímavých a milých ľudí, s ktorými sa vždy mali o čom rozprávať. „Každý náš rozhovor začínal skoro rovnako. Pýtali sme sa, kam idú, kde pracujú, aké majú koníčky, či majú rodinu… také tie bežné otázky, ktorými chcete vyplniť nepríjemné ticho v konverzácií. Samozrejme, vždy sme sa ale snažili nájsť takú tému, ktorá by mohla rozvinúť dlhšiu a zmysluplnejšiu konverzáciu. Občas nám aj bolo vtipné, keď sme sa šiestykrát za deň pýtali to isté rôznych ľudí,“ hovorí. Stretli však aj takých, ktorí sa veľmi rozprávať nechceli a uprednostňovali ticho.
Horšie to bolo s ubytovaním
No zatiaľ, čo stopovanie bolo viac-menej bezproblémové, iné to bolo s hľadaním ubytovania na jednotlivých zastávkach. Tu zažili niekoľko nepríjemných situácií, vďaka priateľom a známym, ktorí ich cestu sledovali prostredníctvom príbehov na Instagrame, sa im však vždy podarilo niečo nájsť. No boli aj horšie dni.
„Vo veľkých mestách sme to riešili vďaka skupinám na Facebooku, ako Slováci v Berlíne a podobne. Ale v tých menších mestách sme museli chodiť od domu k domu a pýtať sa neznámych ľudí, či u nich môžeme prespať. Paradoxom je, že na dedinách s tým problém nemali a vždy nám strechu nad hlavou poskytli. V meste boli podozrievavejší a mali väčšie obavy,“ pokračuje v rozprávaní Kamila. Jedna rodina ich zo strachu ani nepustila do domu, ale poskytla im bezplatný nocľah na lodi.
„Najhorší bol však prvý deň, kedy sme stopovali 16 hodín a o pol jedenástej večer sme sa ocitli v malej dedinke, kde sa v žiadnom z domov nesvietilo. Napokon sa nám podarilo nájsť camping s malými domčekmi. Tiež však v ňom nikto nebol, ale mnohé boli odomknuté, tak sme tam prespali,“ hovorí. No aj keď im nebolo všetko jedno a báli sa, dobrodružstvo neľutujú a ani po tomto to nechceli vzdať. Za tie zážitky to stálo. A čo určite odporúčajú vidieť?
„Zo všetkých miest, ktoré sme navštívili, sa mi najviac páčilo v Nórsku na Kjeragu a Trolltongu. Tieto dve miesta určite odporúčam vidieť všetkým. Vyraziť tam ale treba skoro ráno, aby ste sa vyhli davom,“ odporúča Kamila.
Plánovanú trasu zastavil koronavírus
Z Nórska sa presunuli do Dánska, kde na požičaných bicykloch spoznávali Kodaň, odtiaľ putovali do Nemecka, kde mali dve hlavné zastávky. „Najskôr sme prespali u kamarátov v dedine, kde som kedysi pracovala v cukrárni. Aj Berlín ponúka veľa možností a rovnako ho odporúčam prejsť na bicykloch, aj keď času na jeho spoznávanie sme mali len málo. Určite sa tam ale ešte vrátime.“
Trasu dvojtýždňového výletu však napokon pred odchodom z Nemecka museli náhle zmeniť. Vybrané regióny Poľska boli kvôli koronavírusu zatvorené, a tak sa napokon museli na Slovensko vrátiť cez Česko.
Zážitky, ktoré sa peňažne vyčísliť nedajú
Či sa im ale takýto spôsob finančne oplatil, veľmi objektívne zhodnotiť nedokáže. „Koľko sme ušetrili, vypočítať nevieme. Letenka by nás vyšla okolo 20 eur, stop počas 14 dní nást stál asi 200 eur, no stálo to za to, normálne by takáto dovolenka vyšla omnoho viac,“ vysvetľuje Kamila. Ako nám prezradila, za ubytovanie nikdy neplatili a často sa vďaka pohostinnosti nemuseli starať ani o jedlo, keďže im domáci, u ktorých prespávali, ponúkli večeru i raňajky. „Dávali nám aj jedlo na cestu. V podstate sme platili len za trajekty, požičiavanie bicyklov a nejaké drobnosti v podobe jedla zo supermarketov,“ hovorí. Samozrejmosťou bola možnosť osprchovať sa či oprať si veci. „Vďaka mimoriadne teplým dňom nám vždy stihlo oblečenie v priebehu pár minút, nanajvýš hodín vyschnúť, hoc aj na nás samotných,“ dodáva s úsmevom.
Cena za takéto zážitky sa vyčísliť nedá a ako Kamila priznala, aspoň sa utvrdila v tom, že dobrí ľudia ochotní pomôcť medzi nami stále existujú. Predstaviť si takúto pohostinnosť na Slovensku sa zrejme asi ani nedá.
Ak by sa ale niekto chcel touto cestou inšpirovať, Kamila pridáva aj tipy, ako to zvládnuť. „Rozhodne to nie je pre každého, išlo o mimoriadne náročnú cestu. Presúvali sme sa počas horúčav, boli sme neustále na ceste a každodenné riešenie ubytovania nás stálo veľa nervov. Ale stálo to za to. Bol to najlepší spontánny nápad a odporúčame každému si to aspoň raz za život vyskúšať. Rozhodne si ale pribaľte viac vecí ako my. Minimálne stan a spacák, aby ste sa nemuseli spoliehať len na pomoc ostatných,“ upozorňuje a zároveň odporúča tiež stiahnuť si do smartfónu aj kvalitné mapy a power banku. Pre každý prípad.
Pokiaľ vás príbeh Kamily a Ivany zaujal, mnoho zážitkov z ich cesty nájdete na ich profiloch na Instagrame, kde celú cestu riadne dokumentovali. Sledovať ich môžete tu alebo tu.
Nahlásiť chybu v článku