Cintoríny predstavujú zvláštny typ prostredia situovaného obvykle v kultúrnej krajine, v mestách a dedinách – zväčša na ich okrajoch. Vytvoril ich človek, ktorý ich určitým spôsobom obýva. Ale ľudia nie sú zďaleka jediní obyvatelia týchto pozoruhodných miest. Stali sa tak útočiskom nielen mŕtvych, ale aj živých.

Smrť je v našej spoločnosti často tabuizovaná téma a tradície, ktoré sa s ňou spájajú siahajú do ďalekej minulosti. Ľudia naprieč celým svetom vytvárajú vlastnú kultúru smútku podľa svojich zvyklostí a náboženských vyznaní. Obradné procesy sa v rôznych krajinách odlišujú, no princíp je rovnaký  – vytvárať miesta, kde sa môžu naďalej „stretávať“ so svojimi blízkymi zosnulými. Týmito miestami sú cintoríny.

Predovšetkým v západných kultúrach sú pohrebné obrady prevádzané práve na cintorínoch. Vnímame ich ako miesta, kde prichádzame len na malú chvíľu, aby sme zapálili symbolickú sviečku alebo položili kvety na hrob zosnulých. No málokto vie, že kedysi boli centrom mestskej zelene a oddychu v zastavaných mestách. Alebo že sa stali  mestským rajom rastlín a živočíchov v inak neobývateľnej zástavbe. No súčasne sa stali aj akýmsi neuctivým, nadnesene označené, „smetiskom“ umelých spomienkových vencov, kvetín a plastových kahancov.

Nahliadnite s nami na cintoríny pohľadom, akým ste sa na ne ešte nepozerali.

Central Park inšpirovaný cintorínom

Veľké záhradné cintoríny boli prvými verejne prístupnými zelenými plochami v mnohých mestách. Uprostred hustých ulíc vytvárali jedinečné zelené oázy.

Podľa historika Jeffa Richmana v 18. storočí neexistovali v New Yorku žiadne významnejšie mestské parky ani botanické záhrady a žiaden Central Park. „A tak kam ste mohli ísť v deň, keď ste nepracovali? Mohli ste ísť do Green-Wood cintorínu,“ povedal pre magazín National Geographic.

V tých časoch však boli cintoríny miestom podtrhujúcim prírodné krásy, priestorom na vysádzanie bohatých rastlinných druhov, ktoré pútali rôzne živočíšne druhy. Miestni dizajnéri a záhradní architekti z nich vytvárali romantické symetrické prostredie, akoby protikladné pre mesto. Tak aby ľudia nadobudli pocit, že komunikujú s prírodou.

Cintorín plný života

Cintoríny sa stali útočiskom nielen mŕtvych, ale aj živých. Ich biodiverzita, najmä tých historických, vysoko prevyšuje biodiverzitu okolitých zastavaných miest a je porovnateľná, resp. často aj vyššia ako biodiverzita lesných porastov. Tvoria ju rôzne skupiny rastlín, živočíchov, húb a iných organizmov.

Faunu a flóru cintorínov skúmali v niektorých hlavných európskych mestách, ako napríklad v Londýne, Paríži, Berlíne, Varšave či Ľubľane. Na Slovensku boli preskúmané najmä bratislavské cintoríny, kde sa nimi zaoberal slovenský vedec Pavol Eliáš.

Výsledky jeho prác dokazujú, že v niektorých záhradných cintorínoch sa aj dnes nachádzajú zvyšky pôvodných biotopov alebo biotopy blízke prirodzeným, niekedy s výskytom vzácnych a ohrozených druhov rastlín a živočíchov.

Druhové bohatstvo, samozrejme, závisí od typu stanovíšť, ktoré sa nachádzajú v cintorínoch. V praxi to znamená, že náhrobné kamene, obrubníky hrobov, múry, zošľapované plochy v okolí hrobov či lavičiek poskytujú ideálne podmienky na ich osídlenie niektorými druhmi rastlín a živočíchmi. Bežne tak môžete vidieť na vzácnom starom strome veveričku či hniezdiace vtáky alebo ojedinelé chrobáky v štrbinách hrobov.

Historické cintoríny a časti starých cintorínov majú veľkú historickú a kultúrnu hodnotu. Uzavreté alebo opustené cintoríny môžu hostiť zaujímavú flóru a faunu, preto je aktuálna ich ochrana ako biotopov historickej zelene, vzácnych a ohrozených druhov organizmov. V niektorých európskych krajinách sú historické cintoríny chránené pred nežiaducimi zásahmi, vrátane intenzívnej údržby, ale aj pred rekonštrukciami.

„V posledných rokoch sa povrch pôdy na hroboch často prekrýva riečnym štrkom, machom, prípadne pokryvnými bylinami alebo drevinami, prípadne umelým trávnikom. Čoraz viac pribúda hrobov s kamennými platňami. Na smetiská a v okolí nádob na odpad sa sústreďujú druhy z rôznych hrobov a miest cintorína, podporujú výskyt zavlečených druhov,“ uvádza Eliáš vo svojom článku v recenzovanom vedeckom časopise Životné prostredie.

Cintorín ako smetisko

Cintorín vnímame ako miesto, ktorému dominujú kamenné hrobky a náhrobky. Ťažký náhrobný kameň pôvodne chránil zosnulých pred voľne žijúcou zverou. No pri dnešných bezpečnostných a hygienických podmienkach sa jeho význam míňa účinku a slúži prevažne len ako odkladacia plocha na plastové vence a kytice. Osobitým a obrovským problémom sú kahance, ktorých svetielka na Sviatok všetkých svätých budia romantický dojem, že cintoríny ožívajú večerným (a večným) životom.

Cintoríny sprevádza bohatá výzdoba spomienkových vencov, kytíc, stúh, kahancov, sviečok, ktoré obrastú kamenné náhrobky, aby po krátkej dobe skončili v preplnenom kontajneri, v horšom prípade na smetisku za cintorínom.

„Čo sa týka odpadu, napríklad bratislavské cintoríny majú spočítané, že tretina ročného odpadu sa vyprodukuje v období Dušičiek. Kontajnery sa vyvážajú niekedy aj dvakrát denne, v dňoch najintenzívnejších návštev, čo je okolo 1. a 2. novembra,“ vyjadrila sa pre interez.sk Monika Suchánska, spoluzakladateľka Záhrady spomienok – prírodného cintorínu.

„Konkrétne štatistiky o množstve predaných sviečok a vencov na Slovensku neexistujú. V Českej republike sa utratí zhruba 1 miliarda českých korún. Spotrebiteľské správanie Slovákov je podobné, takže od toho by sa to teda odvodiť dalo,“ dodáva Monika.

Náhrobky preplnené plastovou výzdobou signalizujú, že podnikanie v oblasti smrti sa stalo veľmi lukratívnym. No aj to, že tradícia zapaľovania sviečok na hroboch zosnulých, najmä okolo Sviatku všetkých svätých, sa stala environmentálnym problémom. Zdá sa, že posmrtný konzum sa dokáže vyrovnať tomu počas života.

Život človeka je pominuteľný. Bizarným opakom môže byť nepominuteľnosť plastovej výzdoby, ktorú prinášame našim zosnulým na ich hroby a ich problematická recyklácia.

„Separácia odpadu na cintorínoch je veľmi problematická. Plastové či sklenené kahance sú znečistené voskom a nemali by sa ocitnúť v separovanom odpade. Dekorácie hrobov sú väčšinou z viacerých materiálov, ktoré sa nedajú rozobrať alebo len veľmi ťažko, no hlavne, nikto to nerobí a nie je múdre to od pozostalých očakávať,“ hovorí Monika.

Ako smútiť, je každého intímna záležitosť. No o symbolické prejavy smútku, akými sú kytice, vence, stuhy, kahance (teda tie plastové) – by sa mala spoločnosť zaujímať kolektívne. Obzvlášť, ak si uvedomuje ich nepriaznivý dopad na planétu.

„Bolo by skvelé, ak by sa pred bránami cintorína predávali len živé či sušené kvety a správa cintorína motivovala návštevníkov k znižovaniu odpadu a výberu prírodnejších alternatív,“ dodáva Monika.

Možno by teda stála za zváženie myšlienka živej kultúry smútku, kedy by sme našim blízkym prinášali k ich hrobom iba živé alebo sušené kvety, ktoré sú rovnako pominuteľné ako život človeka.

Pozri aj:

Môžeme hádzať tetrapaky do plastov? 10 odpovedí na otázky o recyklovaní, ktoré vám uľahčia život

Životné prostredie, National Geographic