Do kín prichádza fanúšikmi očakávané pokračovanie hororu To. Po neuveriteľnom úspechu prvej časti sa na tento moment tešilo množstvo divákov. Je však dosť možné, že zostanú sklamaní. Kvalitatívne sa totiž tieto snímky značne líšia. 

Filmová adaptácia knižnej predlohy Stephena Kinga ožila na filmových plátnach už v roku 1990 pod taktovkou Tommy Lee Wallaceho. Režisér Andy Muschietti sa rozhodol túto predlohu spracovať po svojom a v roku 2017 sa v kinách objavila prvá časť filmu To, ktorá si získala nadšencov po celom svete a dokonca aj uznanie samotného Kinga. Preto bolo hneď jasné, že sa pokračovania dočkáme už čoskoro.

Po dvoch rokoch diváci zapĺňajú kinosály, no po zhliadnutí väčšina z nich odchádza sklamaná. Muschiettimu sa podarilo prvou časťou nasadiť latku veľmi vysoko, no prekonať sa mu ju už nepodarilo. Dokonca, v niektorých momentoch ju výrazne podliezal.

Odvážny Muschietti a majstrovský King

V prvom rade si treba uvedomiť, aké obrovské sústo si režisér, spolu so scenáristom Gary Daubermanom (Annabelle, Mníška), na seba zobrali. Kingova knižná predloha presahuje tisíc strán. Preto bolo nutné vybrať iba najdôležitejšie motívy a momenty, aby príbeh do seba zapadal a zároveň sa pokúsiť zachovať napínavú a pútavú atmosféru, ktorá je súčasťou celého Kingovho diela. Obsiahnuť toto všetko v dvoch častiach celovečerných filmov je však naozaj obtiažne.

Kým v prvej časti sme mali možnosť vidieť pútavý príbeh detí, ktorým sa ukazuje To v podobe toho, čo ich najviac desí, druhá posúva dej o 27 rokov neskôr. Každý z hlavných hrdinov si žije svoje vlastné životy, mimo rodného mesta Derry. Zabudli na to, aké strašné hrôzy museli prežívať za detských čias. Všetci, okrem Mikea, ktorý nikam neodišiel a na všetko si spomína. Keď sa zlo po rokoch začne znova prebúdzať, skupina bývalých kamarátov sa opäť stretáva, aby ho nadobro zničila.

V mnohých súčasných filmoch hororového žánru je najslabšou stránkou vykreslenie charakterov hlavných hrdinov. V tomto prípade je to práve naopak. Každá postava má svoj životný príbeh, ktorý sa odohráva na plátne pred našimi očami a my si k nemu môžeme vybudovať určitý vzťah. Ešte viac k tomu prispieva vynikajúci výber hercov do úloh detí, ale aj ich dospelých charakterov.

To však k dobrému filmu nestačí. A k adaptácii Kingovej predlohy už vôbec nie. Navyše ich vzájomné prepojenie vidíme iba vďaka flashbackom do detských čias. V prítomnosti sa ich spoločné vzťahy vôbec nevyvíjajú, nefungujú. Všetko, čo pri nich pociťujeme, vychádza z minulosti. Ak sa medzi dospelými charaktermi aj niečo začne odohrávať, znegujú to humornou hláškou. Ako jednotlivci vystupujú viac než obstojne, no ako skupina iba spoločne tápajú.

Prvé minúty filmu nastolili plynúce tempo, v ktorom sa stále niečo odohráva, divák dokonca zostane možno aj prekvapený a dostaneme sa do formy, akou nám je snímka vyrozprávaná. Pre mňa bolo navyše príjemným prekvapením vidieť jedného z mojich obľúbených filmových režisérov, talentovaného mladíka Xaviera Dolana, v jednej z menších hereckých úloh. Po pútavom úvode sa však tempo výrazne spomaľuje, nastolená jedna formulka sa dookola opakuje a pútavá atmosféra vyprchá.

Nevyužitý potenciál hercov

Na jednej strane síce sledujeme vynikajúce CGI efekty, no na druhej prichádzame o možnosť využitia potenciálu hercov naplno. V tomto prípade je to najviac citeľné práve pri Billovi Skarsgårdardovi v úlohe klauna Pennywisea, ktorý patril v prvej časti medzi najvýraznejšie aspekty. Navyše väčšina „ľakačiek“ bola predvídateľná a najnapínavejšie momenty boli obsiahnuté v trailery.

Teda v prípade, že sa nebojíte klaunov. Ak áno, viem si predstaviť, že vám táto snímka môže naháňať nočné mory ešte dlho po zhliadnutí. Avšak, aj to by fungovalo určite lepšie s menším množstvom efektov a s väčším hereckým zapojením, ktoré by Skarsgårdard bezpochyby zvládol.

Takmer tri hodiny filmového času teda neboli využité vôbec naplno a rozumiem tomu, ak sa diváci pri sledovaní nudia. Dej sa v strednej časti posúval minimálne, my sledujeme iba spomínanie každej postavy a hľadanie strachu a traumy, na ktoré zabudli. V prvom prípade to možno fungovalo, ale potom nás čakalo niekoľko ďalších príbehov založených na úplne rovnakom princípe a tak bolo ľahko predvídateľné, čo sa stane.

Jednou z hlavných čŕt diela Stephena Kinga je práve atmosféra, ktorú vie tento majster vytvoriť. Preto by v ich adaptáciách tento prvok nemal chýbať. Tu však absentuje a preto nemôžem povedať, že by snímka To od Muschiettiho patrila medzi najlepšie filmové spracovania Kinga. Napriek tomu ide určite medzi to lepšie, čo môžeme v hororovom žánri dnes vidieť.

Naše hodnotenie: 2,5/5

Pozri aj:

Letné prekvapenie v kinách: Novinka Nevesta na zabitie je plná krvi aj humoru (Recenzia)