Kráčajú pomaly, opatrne zvažujú každý krok, s nákladom na chrbte niekedy vyšším, ako ich vypracované telá od poctivej práce. Nohy opierajú do strmých tatranských chodníkov, po ktorých putujú, aby zásobili inak nedostupné vysokohorské chaty. Ich práca sa stala súčasťou histórie Tatier, ich krosná podopierali tisícky kilogramov nákladu a ich srdcia prirástli k horám. Hovoríme o vysokohorských nosičoch. 

Vynášať zásoby na chrbtoch do nedostupných, odľahlých chát, bola kedysi nevyhnutnosť, pre dnešnú generáciu nosičov je to skôr únik od spoločnosti, od rýchleho konzumného života v doline.

Denne sa na horské tatranské chaty vynesú stovky kilogramov tovaru – od čerstvého chleba, mlieka, zemiakov, fazule, šošovice, zeleniny, sladkostí či balených vôd. Tovar vynášajú horskí nosiči na drevených krosnách, na svojich chrbtoch nesú náklad vážiaci desiatky kilogramov, niekedy však dosiahne rovnú stovku.

Dnes nosiči v Tatrách zásobujú Chatu pod Rysmi, Téryho chatu, Rainerovu chatu, Zbojnícku chatu, Zamkovského chatu a Skalnatú chatu. Peter zásobuje Téryho chatu. Z toho, čo vynesie hore on a ostatní nosiči, sa potom pripravuje v kuchyni jedlo, ktoré nasýti hladných turistov. Mali sme výnimočnú príležitosť opýtať sa ho, aké je povolanie nosiča a ako vníma svet spod mohutných drevených krosien.

To, čo sa vynáša hore, by sa mohlo riešiť ekologickejšie.

Tatranskí nosiči sú jediní, ktorí zásobujú vysokohorské chaty. Cítiš sa ako tatranský endemit? 

Nie, takto sa necítim.

Prečo nie?

Nosenie ma oslovilo, pretože je to práca v horách, beriem to ako prácu. Pre mňa je to spojenie hôr, športu a toho, čo treba urobiť – doniesť zásoby na chatu. To, čo sa vynáša hore, by sa mohlo riešiť ekologickejšie.

Čo konkrétne myslíš, že by sa malo riešiť ekologickejšie?

Určite menej plastu. Množstvo tovaru v obchodoch je balené v plastových obaloch, ktoré potom vynášame chtiac-nechtiac hore. Pozitívne vnímam, že na našej chate triedime odpad. 

Nosičstvo je ekologickou formou zásobovania chát. Vrtuľník by nemohol lietať každý deň, produkuje veľké množstvo spalín a taktiež hluk, ktorý vyrušuje zvieratá. 

Dnes si to už ľudia nevedia vážiť, je jedno, či si dám na seba 70 kíl alebo 100. 

Vnímaš nosičstvo ako naše kultúrne dedičstvo?

Každý nosič to robí pre niečo iné. Niekto príde, má nejaký ideál alebo chce niečo dokázať sebe samému. Chce dokázať, že bude najlepší nosič, ktorý vynesie aj stovku alebo dve vynášky za deň. Je to náročné remeslo, klobúk dole. Zaslúži si úctu. 

Ja to vidím tak, že nosenie je pekná vec, ale treba to vidieť v tom kontexte dnešných problémov, ktoré sa dajú riešiť modernejšie, ekologickejšie. Trochu sa to vo mne bije. 

Nezaujímal som sa veľmi o to, či má nosenie nejakú históriu. Beriem to ako poctivú prácu. Je to o dôvere medzi nosičom a chatárom. A taktiež fyzická práca predsa len niečo s človekom robí. Nosenie dokáže človeka posúvať ďalej. 

Sú pre teba dôležité čísla/kilá, ktoré hore vynesieš?

Vôbec nie. Snažím sa vyniesť to, čo treba, tak, aby som si neublížil. Keď si dám na seba 70 kíl ako ostatní chalani, je to veľký tlak, dávam si pozor.

Dôležitejšou otázkou je, či má ťažký náklad vysokú hodnotu, či si to ľudia vážia. Či vynesiem 70 kíl alebo 100 kíl, na tom nezáleží. Je veľký záujem o nosenie, je veľa chalanov, ktorí to chcú robiť, môže byť viac vynášok a menej kíl. Namiesto 70 kíl môžu vyniesť napríklad 30 kíl.

Ako si vyberáš, koľko kedy vynesieš?

Podľa toho, ako sa cítim. Keď ma niečo bolí, dám si ľahší náklad, pravidelne si dám pauzu, prípadne si zacvičím. Tiež záleží na tom, koľkokrát do týždňa spravím vynášku. Je rozdiel, či vynesiem 70 kg päťkrát do týždňa alebo trikrát a mám medzi tým deň pauzu. Dnes si to už ľudia nevedia vážiť, je jedno, či si dám na seba 70 kíl alebo 100. 

Cítiš zdravotné problémy kvôli noseniu ťažkého nákladu? 

Nie, možno len krátkodobé, ale tie sa dajú napraviť strečingom. Dávam si pozor na to, aby sa mi nevysunula platnička, alebo aby mi neodišlo koleno. 

Je stanovená spodná hranica váhy, ktorú musí zvládnuť každý nosič?

Nie je to stanovené, záleží to na chatárovi. Ak je chatár spokojný s tým, že chalan vynesie 20 kíl, je to v poriadku. Medzi staršími nosičmi je nepísané pravidlo: kto ide pod 50 kíl, nie je nosič. Je to taká nosičská hrdosť. Niekto sa s tým naozaj stotožnil a nosí len 70-80 kíl a viac.

Dá sa byť nosičom celý život? 

Dá sa to, no neviem si predstaviť, čo spraví s telom 20 až 30 rokov nosenia 70 kíl, dajme tomu 150 vynášok ročne. Zdravie je cennejšie ako vynesených 100 kíl. 

Keď máš naložený ťažký náklad, zrejme sa sústredíš na každý jeden krok. Stáva sa ti, že ťa ľudia pri tom vyrušia?

Áno, zastavujú ma. Chcú sa so mnou porozprávať, chcú sa so mnou odfotiť.

Nelezie ti to na nervy? 

Niekedy áno. Niekedy, keď nemám náladu sa s niekým rozprávať a mám chuť si to len vyniesť a hotovo. Keď netreba niečo súrne vyniesť, môžem ísť aj neskôr, keď už na chodníku nie je tak veľa ľudí alebo v horšom počasí, keď prší. 

Zima býva úžasná, býva tu menej ľudí. Vtedy ma aj celkom poteší, keď vidím, že zdola alebo zhora sa niekto pomaličky blíži. 

Sú turisti otravní?

Ako ktorí. Niektorí sa ani nepozdravia, niektorí sa pýtajú až príliš. Záleží to na mne, ako na pozorovateľovi. Keď si poviem, že sú otravní, tak sú otravní.

Stretávaš na chodníku aj divoké zvieratá? 

Áno. Najväčší strach som pocítil pri stretnutí s medveďom. Bolo to už podvečer, tesne nad Hrebienkom. Zbadal ma, otočil sa a zdrhol. 

Máš aj nejakú myšlienkovú techniku, ktorá ti psychicky pomáha popasovať sa s ťažkým nákladom?

Mám, ale to nemôžem prezradiť. Samotné nosenie je pre mňa určitá forma psychoterapie. Človek si pri tom dokáže pekne vyčistiť hlavu. 

S ťažkým nákladom by asi nemalo cenu snažiť sa o útek, však?

To teda asi nie. Bol som rád, že utekal medveď, nie ja. Zľakol sa viac, než ja. 

Tatranských nosičov sme si zvykli vnímať ako tatranské endemity, posledných šerpov Európy, čo ich možno prekvapuje. To, čo vnímajú oni samotní – množstvo zbytočných obal priamo do srdca prírody – možno nepríjemne prekvapuje nás.

Každý z nás je určitým spôsobom laickým nosičom, ktorý si hore vynesie svoje zásoby, správnym nosičom sa môže stať vtedy, keď si znesie to, čo si vynesie.

Väčšina potravín pri svojej ceste musí byť balená, zvykli sme si, že obaly potrebujeme. Niektoré z nich sú však zbytočné a predovšetkým nezodpovedne používané. A možno sme si len zvykli na prílišný komfort.

Záleží na tom, či chceme v horách zažiť komfort, ktorý vytvorila spoločnosť alebo zažiť život, ktorý pre nás pripravila príroda.

Pozri aj:

Horský chatár Peter Michalka: S klímou niečo nie je v poriadku. Za týždeň sa v…