Vŕzganie pod nohami je jediný zvuk okolo mňa a teplomer ukazuje príjemných -29°C. Som na Sibíri, nečudujem sa. Sneží. Je to krásne sledovať, s akou ľahkosťou padajú na zem tie biele kvety. To bol môj pohľad na danú vec, no robotníci, ktorí prehrávali boj s prírodou, to zrejme videli celkom inak. Zrejme to boli pre nich len biele hovná, ktoré im stále pribúdali na práci. A možno nie, neviem.

Autobus (väčšia dodávka) vyštartoval na svoju pravidelnú púť presne načas. Spolu so mnou tam sedelo ešte ďalších pár ľudí, ktorí takisto rýchlo zadriemali a ich hlava spokojne kolísala v jednom rytme. Ten občas prerušil zvuk, aký dokáže vyrobiť len náraz lebky o sklo. Mierim do dedinky Listvyanka, na brehu jazera.

Asi po hodine cesty auto zastavilo na konečnej. Pozbieral som si svoje veci a rozospatý sa vyteperil von. Malá hŕstka ľudí sa rýchlo rozpŕchla do všetkých strán. Metóda „ak nevieš kam, tak nasleduj dav“ mi bola platná, ako opaľovací krém v tomto počasí.

Mal som celý deň na to, aby som sa tu len tak bezstarostne a bezcieľne motal. Bolo ešte málo hodín a chcel som nájsť nejaké pekné miesto na fotenie východu slnka. To nadšenie sa mi stalo takmer osudné. Nejakým nedopatrením sa mi podarilo dostať sa na súkromný pozemok väčšej firmy. Hneď, ako som to zistil, chcel som radšej rýchlo odísť. V diaľke som zbadal veľkú, červeno-bielu rampu a namieril teda k nej. Napadlo mi, že to by mohol byť vstup a zároveň aj východ. Presne tak to aj bolo. Všetko by to bolo skvelé, ak by vedľa tej rampy nebola psia búda.

Neurobil som ani pár krokov a z tej búdy sa zrazu vytrepal jej nájomca. No do riti! Jazvečík to zrovna nebol. Pozeral som do očí dospelému rotvajlerovi! Hneď mi napadlo, že sa nesmiem báť, lebo to to psisko vycíti. Takže som otočil hlavu, sledoval ho periférne a stále smeroval k rampe. Myšlienkami som sa snažil teleportovať na nejakú krásnu pláž a navodiť si tak pozitívne myšlienky.

Nedalo sa prehliadnuť, že to psisko sa približuje ku mne. Do prdele! Toto nie je dobré. Neboj sa, neboj sa, on odíde alebo si ma len oňuchá. Stále som si to opakoval, no keď sa priblížil na pár krokov odo mňa a začal štekať, tak som stuhol.

Otočil som sa tak, aby som ho dobre videl. Videl som ho až príliš dobre. To psisko na mňa stále štekalo a vrčalo. Nesmieš sa báť, nesmieš sa báť. Hovno z toho. Ako sa nemám báť, keď je tak blízko, že mu vidím všetky zuby v papuli? Samozrejme, stále sa približoval. Napadlo mi, že posledná vec, ktorá mi môže pomôcť je ukázať mu, že sa nebojím. Tak som skúsil na neho hlasno rozprávať, takmer kričať. Ani to nepomohlo a už bol na dosah. Videl som, ako sa odráža z nôh a na mieste sa štartuje. Rampa bola celkom blízko, no pes ešte bližšie.

Vtom, akoby zázrakom, spoza rohu vyšiel ufúľaný robotník a niečo zakričal na tú štekajúcu obludu. Zachránil ma, lebo pes ihneď odišiel. Toto bolo asi prvýkrát, keď mi bolo na Sibíri poriadne horúco.

Ruský vidiek sa mi vždy veľmi páčil. Najmä tie ich drevené domčeky. A práve na tomto mieste som si prišiel na svoje. Bolo ich tu naozaj dosť. Okolo nich staré a zasnežené vraky automobilov, ktoré možno ešte pamätali časy Leninove. Naozaj radosť len tak sa tu motať.

Zima, ako na Sibíri. Čo to trepem, veď som na Sibíri a už viem, čo to znamená zažiť ju. Fotoaparát mal zvonku, na niektorých častiach miernu námrazu, no stále šliapal ako nová Lada. O telefóne sa to však povedať nedalo. Aj napriek tomu, že som ho mal vo vrecku pod viacerými vrstvami a čo najbližšie k telu, zhasol, ako Procházka po voľbách.

Plavba po jazere, ktorú som chcel absolvovať sa skončila skôr ako začala. Ani jedna loď nevypláva bez kapitána. Tak som sa teda spýtal, na toho „môjho“, kde je. S úsmevom na tvári prišla ku mne odpoveď, že je opitý. Rusko, čo ti poviem.

Preto som aspoň vyšliapal na priľahlý kopec. Odtiaľ bol výhľad na jazero viac než úchvatný. Oplatilo sa! Tu som mal potýčku s druhým psom. Ten mi chcel ukradnúť tašku na fotoaparát, no našťastie som si to všimol skôr, ako by bolo neskoro a dobehol som ho. Bol to nejaký malý čokel, tak som sa nebál, ako v prvom prípade.

Deň sa pomaličky blížil k jeho koncu. Po západe slnka som sa teda pobral späť, do mesta Irkutsk. Čakala ma už len rally jazda mikrobusom. Ten blázon za volantom si to pálil cez zasneženú lesnú krajinu, kde vládla tma tak rýchlo, ako keby na zadnom sedadle rodila niektorá zo žien.

Auto poletovalo zo strany na stranu. Občas som zažil na krátky okamih aj beztiažový stav. Najmä v úsekoch, keď vodič akosi nezbadal, že cesta prudko klesá. Neviem akým zázrakom, ale našťastie sme nedostali šmyk ani raz. Doteraz však neviem, či som sa vnútri spotil od tepla, z vykurovania alebo z nervozity. Všetko dobre dopadlo a ja som si Sibír naozaj užil.

Otvoriť galériu (11)