Preto sú až do dnes všetci Tonžania pyšní, na to odkiaľ sú a svojho kráľa majú vždy veľmi radi. Aj on má rád nás a takisto svoju krajinu. Vždy, keď vopred ohlásil svoju návštevu, na ktoromkoľvek z ostrovov, tak jeho obyvatelia zabili nejaké zvieratá a pripravili z nich jedlo, pre kráľa.

Tých dobrôt bolo toľko veľa, že ich nikdy nevládal zjesť. Preto sa rozhodol, že sa už jednak na návštevy nebude hlásiť vopred a takisto, že po ostrovoch bude chodiť v noci. Keď všetci spia. Od platnosti tohto rozhodnutia sa zachránilo veľmi veľa zvierat a na vzťahu medzi kráľom a obyvateľmi sa nič nepokazilo. Práve naopak. Majú ho ešte radšej!

Hŕstka malých ostrovov, roztrúsených po Oceánii. Tak by sa dala nazvať krajina v južnej Polynézii. Jej druhé meno je „Ostrovy priateľstva“, ako ju nazval James Cook, keď po prvýkrát dorazil k brehom hlavného ostrova Tongatapu.

O tom, že toto pomenovanie je oprávnené, som sa mohol presvedčiť aj ja, na vlastnej koži. Ľudia sa usmievajú, zdravia cudzie tváre a sú ochotní kedykoľvek nezištne pomôcť cudzincovi. Čiže mne, keď som sa dostal do nepríjemnej situácie po tom, ako som vystúpil na nesprávnom ostrove.

Chyby sa stávajú každému. Ani ja nie so výnimkou, no keď som zistil, čo sa mi tentokrát podarilo, tak som nemal slov sám na seba. Veď uznaj sám. Vystúpiť na izolovanom ostrove, kde je len jedna dedina, 260 obyvateľov, žiaden hostel, bankomat, obchod… Žiadna telka, internet. Elektrina len na pár hodín denne a to nie každý deň. Proste nič, čo je bežne vo všetkých turistických destináciách naprieč celou planétou. Lenže rozdiel bol v tom, že ja som vystúpil na ostrove, ktorý ročne navštívia 2-3 turisti a loď tu chodí raz, za 6 dní.

Ešte pred zhruba 200 rokmi, boli obyvatelia tejto ostrovnej krajiny kanibali. Našťastie dnes už to je len minulosť a mne sa teda premýšľa o niečo lepšie, ako tu tých 6 dní prežiť. Všade, kam dovidím, je len modrý oceán, modrá obloha alebo zelené palmy, pod ktorými sa voľne poflakujú prasatá. No bude to tu zábava. Z myšlienkových pochodov a tvorenia pohotovostného plánu ma vytrhol ženský hlas. Staršia pani, ktorá pracuje v jedinom zdravotnom stredisku široko ďaleko, mi s úsmevom na tvári hovorí po Anglicky, že môžem zostať po celý čas na lôžku, v stredisku. Pacientov tam aj tak nemajú a ja musím niekde prespávať, kým dorazí ďalšia loď.

Nechce sa mi veriť, koľké šťastie ma zrazu postretlo. Už len to, že táto žena hovorí po anglicky. Tu, uprostred ničoho, kde sa ľudia dohovárajú svojimi vlastnými domorodými jazykmi a ešte mi k tomu ponúka aj strechu nad hlavou. Neuveriteľné!

Prechádzka okolo celého ostrova mi zabrala 2 hodiny. Mimo dediny som za celý čas stretol 0 ľudí, pár psov, zhruba 10 prasiat, o niečo viac krabov a neidentifikovateľné vtáky. Keď som sa vrátil do dediny, tak už o tom čudnom, bielom človeku, vedeli všetci. Ľudia boli zvedaví a chodili sa postupne na mňa pozerať, ako na postavičku z kresleného filmu v Disneylande. Zakaždým mi však priniesli aj nejaké jedlo. Aby som predsa nebol hladný, lebo jediný provizórny „obchod“ sa otváral v časových intervaloch, ktoré nikto nevedel. Ani jeho majiteľ.

Vždy keď som sa stretol s nejakými deťmi, tak nech robili akúkoľvek aktivitu, okamžite s ňou prestali. Doslova skameneli a jediný viditeľný pohyb, robili len ich vypleštené oči, ktoré kopírovali môj smer chôdze. Po mojej návšteve, na jedinej základnej škole, pre 24 detí, však boli o poznanie odvážnejšie. Dokonca sa naučili po Anglicky jednu vetu, ktorú na mňa každý deň niekoľkokrát vykrikovali: „Hey Alex, what´s your name?“

Ako hovoria aj samotní obyvatelia malinkého ostrova: „Život na tomto mieste je najmä o relaxe. Ľudia milujú oceán a slnko na modrej oblohe. Jediné riziko, ktorého sa bojíme a predstavuje katastrofu, je Tsunami. Nie je tu žiaden kopec a tým pádom ani jedna úniková cesta, kam by sme sa mohli skryť, ak by sa na nás valila tá obrovská vlna. Všetci tu zomrieme! Cyklóny sú ok, voda sa dostane do domov, no rýchlo opadne, ale Tsunami, to nechceme zažiť!“

Spočiatku som sa cítil, ako ten najväčší idiot na planéte. Vystúpiť na inom ostrove… To sa nepodarí len tak, hocikomu. Po necelom týždni, na tom mieste, som však usúdil, že to bol azda ten najlepší omyl, ktorý som v živote urobil. Niekedy sa veci proste môžu vyvinúť celkom inak, ako sme ich plánovali a ako vyzerali na začiatku. Mohol som celý ten čas nadávať a smútiť, že neuvidím to, čo som plánoval. Dnes viem, že by to bola obrovská chyba a prišiel by som o všetky tie krásne momenty, ktoré som zažil na ostrove Haʻafeva.

Otvoriť galériu (10)