Stalo sa to presne pred 100 rokmi. India, krátko po konci prvej svetovej vojny verila, že sa jej čoskoro môže podariť nezávislosť, alebo sa aspoň dočká významných politických reforiem. Briti naopak držali svoju obrovskú kolóniu „nakrátko“ za každú cenu. V tom čase patril región známy ako Pandžáb medzi najrevolučnejšie v celej Indii. A keď sa tu v rozsiahlej záhrade 13. apríla 1919 zišli tisícky ľudí, aby privítali nový rok Baisákhí, britskí vojaci to celkom dobre nepochopili. Výsledkom bola udalosť, ktorú dnes poznáme ako masaker v Amritsare.
Britská India vznikla oficiálne 1. novembra 1858, ale územie mali pod kontrolou Briti už oveľa oveľa skôr. Počas celej koloniálnej éry sa India a ďalšie nástupnícke štáty kolónie v rôznej intenzite snažili o svoju nezávislosť. Počas a po prvej svetovej vojne národnostné myšlienky v Indii poriadne zosilneli. Indovia si mysleli, že si za zásluhy v bojoch zaslúžia slobodu a vlastný štát. Briti však stratu tak bohatej, strategicky a geopoliticky významnej kolónie dopustiť nemohli.
Kontroverzný zákon
Medzi najrevolučnejšie regióny pritom po Veľkej vojne patrili Pandžáb a Bengálsko. Len mesiac pred masakrou v Amritsare začal v britskej Indii platiť tzv. Rowlatt Act. Tento zákon dovoľoval kolonialistom uväzniť kohokoľvek, kto sa zúčastnil revolučného sprisahania, či sa zúčastnil povstaleckých aktivít bez akéhokoľvek súdneho procesu. Reakcia Britskej Indie však bola presne opačná, ako zrejme Briti očakávali. Namiesto strachu prišiel odpor a vlna masových protestov po celej kolónii.
V samotnom Amritsare sa malo po prijatí zákona zhromaždiť približne 20-tisíc ľudí zo širokého okolia tohto pandžábskeho mesta. 10. apríla 1919 sa uskutočnil protest pred rezidenciou námestníka polície Amritsaru, ktorého cieľom bola snaha o prepustenie dvoch významných predstaviteľov Indického hnutia za nezávislosť. Demonštrácie však narušila streľba do davu, ktorá protestujúcich vyburcovala k násilným činom a vandalizmu. V meste zapálili niekoľko administratívnych budov a protesty si vyžiadali aj niekoľko civilných obetí.
Počas nasledujúcich dní protesty v Amritsare utíchli, no naďalej pokračovali v iných častiach Pandžábu. Britská vláda teda v tomto indickom štáte vyhlásila stanné právo, ktoré okrem iného zakazovalo verejné zhromaždenia. Na 13. apríla si však demonštranti naplánovali ďalšie protestné zhromaždenie, ktoré sa malo konať v uzavretých záhradách Džallijáanválá Bagh. Vopred však avizovali, že tentokrát pôjde o pokojnú demonštráciu. Mnohí z účastníkov a možno aj organizátori o vyhlásení stanného práva nevedeli.
Masaker v záhradách
Obyvateľov mesta Amritsar polícia oboznámila so stanným právom verejným čítaním vyhlásenia ráno 13. apríla v deň, kedy sa v Pandžábe víta nový rok Baisákhí. Miestne úrady dostali informáciu o naplánovanom popoludňajšiom zhromaždení na poludnie. Napriek tomu polícia zhromaždenie nezrušila, ani sa nepokúsila s organizátormi komunikovať, či dav blížiaci sa na miesto zhromaždenia v pokoji rozpustiť. Podvečer sa teda v záhradách Džallijáanválá Bagh sústredilo podľa odhadov okolo 20-25 tisíc ľudí.
Verejné záhrady Džallijáanválá Bagh je uzavretý priestor, do ktorého sa dá dostať len niektorou z 5 brán. Hodinu po začatí osláv Baisákhí sa pred nimi zhromaždilo 90 vojakov, dve obrnené vozidlá s ľahkými guľometmi. Vojaci začali na príkaz plukovníka Britskej Indickej armády Reginalda Dyera strieľať. Bez varovania, bez dialógu. Do starcov, žien aj detí. Strieľali, až kým im nedošla munícia. Masaker trval asi 10 minút a zanechal po sebe stovky mŕtvych a viac ako tisícku zranených ľudí. Po incidente ostali ich telá nehybne ležať vo verejnej záhrade. Pre zákaz vychádzania nemohol nikto pomôcť ani zraneným. Kým Briti hovoria o 379 mŕtvych a 1200 zranených, Indickí národný kongres tvrdil, že obetí bolo až 1000 a zranených viac ako 1500.
Dôsledky
Briti sú dodnes kritizovaný za to, ako masakru bezprostredne po udalosti vyhodnotili. Kým niektorí, vrátane Winstona Churchila, vtedajšieho ministra vojny, Dyerove rozhodnutie strieľať do neozbrojeného davu odsudzovali, iní ho považovali za hrdinský čin proti revolučným Indom. Dyer nakoniec vyviazol bez trestu, musel však dobrovoľne abdikovať na svoju funkciu.
V samotnej Indii však masakra zanechala hlbokú ranu. Indovia čoraz viac trvali na získaní nezávislosti pre svoju krajinu. Výrazne sa tým posilnila podpora Indickému hnutiu za nezávislosť, ktorého najznámejším predstaviteľom je Mahátma Gándhí. Ako však vieme, boj o slobodu trval Indom veľmi dlho. Krajina získala nezávislosť až 15. augusta 1947. Briti sa dodnes Indii za brutálnu masakru neospravedlnili. Po 100 rokov aktuálna premiérka Theresa Mayová v Britskom parlamente povedala: „Hlboko ľutujeme, čo sa stalo, ako aj spôsobené utrpenie,“ no za minulosť Británie sa plne neospravedlnila.
britannica.com, historytoday.com, history.com, TASR, wikipedia.org
Nahlásiť chybu v článku