„Keď Satan rozdeľoval medzi ľudí sedem hlavných hriechov, Afričan si zvolil obžerstvo a hnev. Žiadostivosť roznecuje v Afrike viac svárov a vojen ako sucho či nevedomosť. A v celom tom hluku dokázala na tisícke našich vrchov rozsiať genocídu“ hovorí Claudine Kayitesi v knihe Stratégia Antilop francúzskeho spisovateľa Jean Hatzfeld. „Som pyšná na to, že som Tutsijka, to určite áno, pretože Tutsiovia mali zmiznúť zo sveta, a ja som stále nažive.“
Bola to roky plánovaná genocída, ktorej cieľom bolo pozabíjať každého Tutsiho v krajine. Stáročia vlády menšiny zakorenila v Hutuoch nenávisť tak hlboko, že sa stala prirodzenou súčasťou ich osobností. Keď sa v postkoloniálnej Rwande karty vymenili, Tutsiovia začali túto nenávisť pociťovať na vlastnej koži. To, akým spôsobom však v roku 1994 vyeskalovala, šokovalo celý svet. Napriek tomu sme proti brutálnemu vraždeniu nevinných nijako nezasiahli.
Kto je Tutsi a kto Hutu
Stredoafrické štáty v okolí Veľkých afrických jazier celé stáročia obývali tri hlavné etniká: Tutsiovia, Hutuovia a Twaovia. Tutsiovia boli statní vysokí a silní, dobrí bojovníci, ktorí sa živili najmä chovom dobytka. Hutiovia boli podstatne menší, fyzicky teda možno aj slabší a živili sa najmä poľnohospodárstvom. Tutsiovia si teda v 16. storočí podmanili ostatné etniká a vytvorili kráľovstvo, v ktorom vládli ako privilegovaná vrstva. Tutsiovia boli privilegovaní aj po vzniku Rwandy ako nemeckej kolónie, rovnako aj neskôr ako kolónia Belgicka. Všetko sa zmenilo až v roku 1962.
V roku 1962 získala Rwanda nezávislosť. Krajine však nemal kto vládnuť, kedže posledný tutsiský kráľ ušiel do susednej Ugandy už pred niekoľkými rokmi. V novej slobodnej Rwande sa tak k moci dostali Hutuovia, ktorí boli síce vo všeobecnosti chudobnejší, no tvorili väčšinu obyvateľstva. Karty sa po stáročiach otočili. Hutuovia začali Tutsiov diskriminovať, utláčať, vraždiť a vyháňať z krajiny. Tutsiovia hromadne utekali do susedných krajín, kde vznikol Rwandský vlastenecký front, ktorého cieľom bolo získať Rwandu späť pre všetkých jej obyvateľov. V roku 1990, po zlyhaní všetkých mierových rokovaní, prekročili hranice Rwandy a odštartovali občiansku vojnu.
Občianska vojna a plánovanie genocídy
Rwandský vlastenecký front po vojenskom prekročení hraníc Rwandy žiadal najmä koniec diskriminácie Tutsiov, ale aj ekonomickú a politickú reformu v krajine. Občianska vojna formálne skončila v roku 1993 podpísaním Arushskej dohody. Tá obe strany zaväzovala k vytvoreniu právneho štátu dodržujúceho ľudské práva, v ktorom bude mať každé etnikum pevné zastúpenie. Nad jej dodržovaním dohliadala v krajine OSN, ktorej pesimizmus a neaktivita po vypuknutí genocídy dodnes kritizuje veľká časť verejnosti. Pre prezidenta Habyarimana, ktorý mal v krajine viac-menej absolutistickú moc však bola Arushská dohoda len prázdnym kusom papiera. V čase jej podpísania radikálni Hutuovia už približne rok aktívne genocídu plánovali.
Hutuovia už od roku 1992 cvičili jednotky Interahamwe, ktorých úlohou malo byť už čoskoro vraždiť nevinných Tutsiov. Okrem toho vláda zásobovala Rwandu mačetami, ktoré sa v budúcej genocíde stali hlavnou vražednou zbraňou. Propaganda a stupňovanie nevraživosti voči Tutsiov eskalovali aj prostredníctvom štátnych médií. Zriadená bola rozhlasová stanica Tisíc pahorkov, televízna stanica Hutu Power a noviny Kangura. Pred rokom 1994 šírili len propagandistické myšlienky, po vypuknutí genocídy už vysielali priame výzvy k vraždeniu Tutsiov.
Atentát na prezidenta a začiatok vraždenia
Zámienka na spustenie vlny násilností sa Hutuom poskytla presne pred 25 rokmi. 6. apríla 1994 bolo nad hlavným mestom Rwandy Kigali zostrelené lietadlo, v ktorom okrem iných sedel aj prezident Habyarimana. Kto za atentátom stál nie je dodnes jasné. Rovnako ako Rwandský vlastenecký front to mohli byť aj nacionalisti z radov Hutuov. Tí atentát nakoniec aj využili ako zámienku na odštartovanie genocídy. Moc v krajine prevzala armáda pod vedením najvyšší generála Augustina Ndindiliyimana a plukovníka Theoneste Bagosora. Štátne médiá začali Hutuov vyzývať k tomu, aby vraždili svojich Tutsiských susedov. Jednotky Interahamwe začali lov, ktorí v dejinách ľudstva nemal obdobu.
Vraždenie, aké si svet nevedel ani predstaviť
Rwandská genocída trvala 100 dní. Pomerne krátka kapitola v dejinách krajiny si však vyžiadala ohromné množstvo ľudských životov. Odhaduje sa, že Hutuovia povraždili viac ako 800-tisíc Tutsiov, no niektoré odhady hovoria až o 1 milióne obyvateľov. Dodnes kontroverzný je aj systém genocídy. Plánované a systematické vraždenie menšiny sa najčastejšie vykonávalo mačetami. Oddiely Interhamwe naháňali Tutsiských obyvateľov po horách a v močiaroch. Každý deň sa vydávali na nové výpravy a večer sa vracali do miest, akoby sa vracali z pracovnej šichty. Hutovia zabíjali všetkých. Ženy, deti, starcov. Prežili len tí najsilnejší, najrýchlejší a najobratnejší.
Kniha Stratégia Antilop francúzskeho spisovateľa Jeana Hatzfelda, ktorá zachytáva udalosti genocídy v Rwande z pohľadu oboch etník nedostala svoj názov náhodou. Na rwandských pahorkoch sa totiž v roku 1994 odohrávali rovnaké scény, ako pri levom love antilop. Hutovia naháňali Tutsiov s mačetami tak dlho, až nakoniec niektorí z nich spravil chybu, potkol sa o koreň alebo len stratil energiu a vôľu utekať pred smrťou. Keď skupina Tutsiov narazila na Hutuov rozbehli sa na všetky strany rovnako ako antilopy. Ich boj o život trval až do 4. júla 1994.
Rwanda po genocíde
Genocída skončila začiatkom júla po tom, ako Rwandský vlastenecký front obsadil hlavné mesto Kigali. Krajinu v najbližších týždňoch a mesiacoch opustilo zo strachu z pomsty okolo 2 milióny Hutov. Aj ten najobyčajnejší Hutu si totiž niesol istú dávku zodpovednosti a určitý podiel viny. Jednotky Interhamwe utekali najmä do Konžskej demokratickej republiky, kde sa v nasledujúcich rokoch spolupodieľali na vypuknutí prvej a druhej Konžskej vojny.
Potrestať všetkých vinníkov by bolo prakticky nemožné. Rwandské väznice by nemali dostatočné kapacity, krajina by nebola schopná fungovania. Hutovia totiž vyvraždili 75% Tutsiov, ktorí ako jediní ostali po udalostiach z roku 1994 bez viny. Domy ostali prázdne, polia zarastali burinou. Krajinu bolo treba oživiť a preto mnoho Hutuských vrahov, ktorí sa priamo nepodieľali na organizácii genocídy oslobodili. V Rwande po genocíde vznikol aj vidiecky súdny systém Gacaca, v ktorom Tutsiskí preživší rozhodujú o osude bývalých vrahov. Hlavní aktéri genocídy sú stíhaní Medzinárodným tribunálom pre vojnové zločiny.
historyweb.dennikn.sk, valka.cz, wave.rozhlas.cz, iir.cz, wikipedia.org
Nahlásiť chybu v článku