Paľo a Ivka o tom snívali už dlhšie. V prácach dali výpovede a chystajú sa na odvážnu, dva roky trvajúcu cestu okolo sveta. Absolvovať ju chcú v malej, staručkej Corse, ktorú kúpili pred rokmi za 500 eur. O jej kvalitách a výdrži sa presvedčili už niekoľkokrát. V aute totiž precestovali už takmer celú západnú a severnú Európu. Cestovateľské duo Spolu na cestách ale teraz čaká oveľa väčšie dobrodružstvo. 

Váš cestovateľský projekt sa na Facebooku volá Spolu na cestách. Od kedy ste teda spolu a od kedy na cestách?

Spolu sme od 16-tich, tak ak dobre rátam je to už 10 rokov. Stránku Spolu na cestách sme založili počas cesty do Lisabonu asi pred 3 rokmi. Spolu na cestách nevznikol ako nejaký cielený projekt. Stránku sme založili hlavne kvôli rodine a známym. Nikto z nášho okolia necestoval autom tak ďaleko a či už rodina alebo kamaráti sa nás pýtali, kde ako bolo, čo sme zažili, rodičia nám volali, či sme v poriadku a tak sa zrodil nápad urobiť si stránku, kde si všetci naraz môžu prečítať o našich cestách. Písanie a fotenie sme si obľúbili a keď sme sa stretli s pozitívnou reakciou na našu „tvorbu“, v písaní sme pokračovali a časom sa stránka rozrástla aj mimo rodiny. Stránka sa nám osvedčila aj kvôli pomoci. Napríklad pred časom sme hľadali súčiastku do motora a cez našu stránku nás kontaktoval chalan, ktorý mal celý motor v pivnici a tým nám ušetril kopec času a financií.

Ako to celé začalo? Kde ste sa spoločne vydali prvý raz a za akým cieľom?

Zo začiatku sme si obľúbili rôzne výlety po Slovensku a okolí, avšak prvýkrát sme boli na dlhší čas mimo Slovenska na Malte. Ivka bola na stáži, kde sa starala o morské korytnačky a ja som za ňou neskôr pricestoval. Tu sme už začali tušiť, že spoznávať cudzie miesta, odlišnú kultúru a zvyky nás láka, a tak sme sa onedlho vydali do Lisabonu.

Zo stáže v Lisabone sa teda vykľul trojmesačný trip po Európe. Kde všade ste napokon zastavili?

Počas 3 mesiacov sme precestovali s naším malým Oplíkom 11 krajín Európy a zastavili sa na desiatkach miest, bol by to asi dlhý zoznam. Pred cestou si vždy veľa toho naštudujeme o každej krajine, a tak niektoré miesta sú skôr zaujímavé svojou históriou, ako len vzhľadom, alebo je to len bod na mape, kde sme chceli ísť. Pár najzaujímavejších miest na našej ceste bolo ružové jazero v Španielsku Laguna Salada de Torrevieja, najväčšia piesočná duna v Európe Dune du Pilat, jediné divoko žijúce opice v Európe, ktoré nás okradli na Gibraltárskej skale, mini štát v srdci Pyrenejí Andorra.

Napríklad v Španielsku nás nadchli dejiny a atmosféra Basilica de Covadonga, miesta, kde podľa legendy začal odboj za znovudobytie Pyrenejského polostrova z nadvlády Maurov. Gaztelugatxe, malý kostolík na ostrove, ktorý je s pevninou spojený kamenným mostom a dlhými schodmi. Fanúšikovia seriálu Hry o tróny toto miesto poznajú ako Dragonstone. V Portugalsku národný park Peneda-Gerês s nádhernou prírodou, terasovitými políčkami a malými dedinkami, ktoré sa od 12 storočia takmer nezmenili a ich obyvatelia stále dodržujú staré tradície a pôvodný spôsob života. Pego do Inferno, malá oáza uprostred vysušenej krajiny na portugalsko-španielskych hraniciach, ktorá bola turisticky takmer neznáma.

Niekedy ideme len tak na „blind“, napríklad Pavol veľmi chcel ísť do mesta Bilbao, pretože názov mu pripomínalo Bilba Pytlíka z Pána Prsteňov. Keď sme tam prišli, mesto sa mu vôbec nepáčilo a urobili sme si tam len nákup. Cabo da Roca, Punta de Tarifa, Cabo de São Vicente sú najzápadnejší, najjužnejší a najjuhozápadnejší bod Európy, možno nie sú tak fotogenické, ale mali sme z nich pocit, že sme „zdolali kus Európy“. Neskôr sa k nim pridali 3 najsevernejšie body nášho kontinentu. Ďalšie miesta sú napríklad Annecy (robia tu vynikajúce zákusky!), Bordeaux, Cadiz, Sevilla, Alméria, Carcassonne, Barcelona, Nimes, Florencia, Pont du Gard, Monako, Pisa, Lisabon, Porto, Algarve, Zurich, Montreux, Ženeva, cesty cez pohoria Sierra Nevady, Pyreneje a desiatky ďalších…

Cestujete v staršom modeli Opel Corsa, na ktorý ste si pred prvou cestou dali rozpočet 1000 eur. Opíšte nám, aké je to stráviť niekoľkomesačnú cestu v aute takýchto rozmerov a „kvalít“

Corsičku sme kúpili za necelých 500€ a pár stoviek padlo na nevyhnutné opravy pred cestou. Na prvú cestu do Lisabonu, sme sa však viac nepripravili ako pripravili. Na čom sme si dali záležať bolo brázdenie prstom po mape, hľadanie zaujímavých miest a všetkého, čo by sme chceli po ceste vidieť. Na život na ceste sme priveľmi nemysleli a povedali sme si, že sa v prípade potreby nejako vyspíme na predných sedačkách. Nebol by to problém, keby sme auto tak neprepchali, že sa predné sedačky ani nedali sklopiť. Mali sme auto zaplnené zbytočnosťami (ako napríklad oblek, načo komu je oblek pri cestovaní?, alebo nafukovací raft, ktorý zaberal polovicu zadných sedačiek), ale napríklad potreby na varenie sme nemali skoro žiadne.

Okrem toho sme v rakúskych Alpách zistili, že spacáky z Tesca za 8€ sú naozaj hodné svojej ceny a seriózne sme počas noci mrzli. Bola to zaujímavá prvá noc na ceste. Aj napriek počiatočnému nepohodliu nás nikdy nenapadlo to vzdať a otočiť sa. Po ceste sme obehli pár obchodov, zohnali si plynový varič, spacáky sme si vystlali dekou, veci v aute sme trochu prerovnali a za pár eur, po pár nákupoch sme bezproblémovo mohli pokračovať.

Celú cestu sme vydržali na predných sedačkách, varili sme na plynových kartušiach, v mestách sme našli verejné práčovne, a tak kým sa nám pralo oblečenie, my sme mali čas na prehliadku mesta. Taktiež o sprchu nie je núdza a za malý poplatok sa dá osprchovať v kempe, na benzínových staniciach, občas na veľkých parkoviskách pre nákladiaky, popri plážach sú sprchy zadarmo alebo za malý poplatok a tiež nie je nedostatok prírodných kúpalisk. Naša túžba cestovať a vidieť nové miesta bola oveľa väčšia ako počiatočné chvíle nepohody, ktoré sa rýchlo vytratili a počas cesty sme si našli rôzne zlepšováky.

Po návrate z Lisabonu ste Corsu prerobili a vydali sa do západnej a severnej Európy. Akou rekonštrukciou auto prešlo a koľko vás už celkové investície do auta vyšli?

Po skúsenostiach z prvej cesty, kedy sme snáď urobili všetky možné chyby, sme sa poučili. Už sme so sebou neťahali obleky, ale pri nákupe oblečenia a vybavenia sme sa skôr orientovali v ponuke výstroje na túry a hiking, ktoré sú funkčné, ľahké a nezaberajú veľa miesta. Predsa ak niekto dokáže prežiť týždne len s ruksakom na chrbte, tak s autom to nemôže byť také ťažké. Corsičku sme sa rozhodli mierne prestavať, aby sme nemuseli spávať len na predných sklopených sedadlách.

Našu „spálňu“ sme presunuli dozadu. Pri sklopených zadných sedadlách je značný schod do kufra a tak sme dno kufra o pár centimetrov zdvihli vyššie, aby sa dorovnalo so sklopenými sedadlami. V kufri nám vzniklo dvojité otváracie dno, kde sme umiestnili väčšinu vecí, ktoré sme potrebovali na ceste. Za zadné sedadlá sme si vyrobili boxy, na ktoré sa položí spodná molitanová časť zadných sedadiel a tým vznikne rovina od predných sklopených sedačiek až po koniec auta.

V boxoch za sedadlami sú veci, ktoré potrebujeme pravidelne, ako kuchynské pomôcky, menšie zásoby jedla, kozmetika, mapy, elektronika… a v zadu pod „posteľou“ v kufri máme rezervné koleso, náhradné diely, náradie, kempingovú sprchu, zásoby vody atď. Vďaka tejto úprave môžeme veci v aute jednoducho zorganizovať a taktiež sa pohodlne vyrovnaní vyspať na takmer plnohodnotnej posteli. Do auta sme si domontovali menič napätia na 220V a pár ďalších zásuviek s nabíjačkami takže si môžeme bez problémov dobíjať notebook, foťák, mobily. Počas cesty na sever sa nám táto prestavba osvedčila, a tak na jej základe si pred našou ďalšou veľkou cestou vyrobíme jej rozšírenú verziu.

A investície? Pri predošlých cestách to bola viac-menej len klasická údržba auta, výmena bŕzd, čapov, oleja. Najdrahšia súčiastka, ktorú sme do auta vtedy kupovali bola váha vzduchu za cca 80€. A samotná prestavba nás stála asi 60€, spolu s meničom napätia a nabíjačkami.

Čo je na vašej „Corsičke“ najväčší problém a naopak najväčší luxus?

Zatiaľ najväčším problémom pri každej ceste bol výfuk. Pri každej ceste sa nám ho podarilo niekde zachytiť a odtrhnúť, ale vždy sme to vyriešili. V Portugalsku nám zlomený výfuk zozvárali za 10€ a pri ceste na sever sme si ho zalepili a vystužili samy. Takáto vlastnoručná oprava na krajnici cesty vydržala cez polovicu Európy. Najväčším zabijakom pre Corsu sú dlho sa tiahnúce kopce. Malému jednolitrovému motoru dávajú zabrať, ale zatiaľ sme bez väčších problémov prešli napríklad aj cez Alpy alebo Pyreneje.

Slová Corsa a luxus sa môžu spolu asi objaviť len na začiatku nejakého dobrého vtipu (smiech). Naša Corsička v podstate nemá žiadnu výbavu, dokonca ani posilňovač riadenia, ABS, či klímu. Vyberali sme si ju ako naše prvé študentské auto s obmedzeným rozpočtom. Naše priority boli malé auto, aby sme nemali problém s parkovaním v meste a nízka spotreba paliva. No a za necelých 500€ sme dostali presne to, čo sme chceli a ako bonus k tomu zimné pneumatiky v cene.

Hlavné výhody Corsičky sme zistili až pri cestovaní s ňou – je nenápadná, prekvapivo veľa sa do nej zmestí, zvládne i jazdu v horšom teréne (na čo vždy doplatíme odtrhnutým výfukom), väčšina náhradných dielov je finančne dostupná a so spotrebou, ktorú má na jedno natankovanie nemáme problém prejsť okolo 800-900 kilometrov. Musíme ale povedať, že je jednoznačne pohodlnejšia a vnútri priestrannejšia ako veľa novších a drahších áut. Pri výbere auta na našu ďalšiu cestu sme skúšali pár kúskov a hoci zvonku vyzerali ako robustné SUV, tak vo vnútri by sa okrem väčšieho nákupu ťažko dalo odviezť niečo viac. Zároveň, ako aj sledujeme trh áut, kde nové autá končia v servisoch kvôli fatálnym chybám a zvolávacím akciám, sme sa rozhodli zostať verný našej odskúšanej Corsičke.

Po cestách naprieč Európou aktuálne chystáte odvážny projekt – cestu okolo sveta. Je to 80 000 km cez tri kontinenty. S akým rozpočtom rátate?

Pri tak dlhej ceste rátame s tým, že sa kadečo môže prihodiť a narušiť rozpočet. Čo asi najviac ovplyvní náš rozpočet je preprava auta cez oceán. Podľa plánu potrebujeme auto naložiť do kontajneru a na nákladnú loď 3-krát. Máme rôzne ponuky a informácie a cena za jeden takýto špás sa pohybuje od 2 000 do cca 4 000 dolárov. Kontajner je možné zdielať a rozdeliť si výdavky, ale zatiaľ sme nenašli nikoho, kto by v rovnakom čase šiel naším smerom. Ďalšie výdavky, ktoré sme museli zaplatiť ešte predtým, než vyrazíme boli očkovania za cca 500 euro pre dvoch, poistenie na 2 roky za cca 2 000€, víza, renovácia Corsičky, vybavenie a oblečenie na cestu atď. Ešte sme z plánovanej cesty neprešli ani kilometer a stálo nás to zhruba do 10 000€. Uvidíme, čo bude ďalej.

Tvrdíte vraj, že by vám to malo trvať asi dva roky. Ako ste si na niečo takéto našetrili a ako ste sa na cestu pripravili? Dva roky mimo bežného života to nie je len tak

Papierové prípravy na cestu nám zabrali okolo 6 mesiacov. Prečítali sme tisícky strán kníh, cestopisov, dokumentov, blogov, ale aj stránok rôznych ministerstiev, ako to funguje so vstupom do krajiny pre nás a pre auto. Urobili sme si stovky strán vlastných poznámok a tabuliek so zaujímavými miestami, všetkým, čo chceme vidieť a skúsiť, cenami benzínu, ubytovaním, o potrebných vízach, prechodoch cez hranice, preprave auta cez oceán, počasí v krajinách počas jednotlivých mesiacov a mnoho ďalšieho. Všetky miesta sme si zakreslili do mapy a tak vznikla približná trasa našej cesty.

Pôvodná trasa mala cez 115 000 kilometrov, ale hlavne kvôli časovej tiesni sme ju zredukovali. Z predchádzajúcich ciest vieme, že sa neoplatí nikam ponáhľať a je lepšie si cestu užiť, lepšie spoznať krajinu. Posledné 3 mesiace prebiehajú fyzické prípravy na cestu, víza, očkovania, prerábanie a renovácia našej Corsičky. Pri predchádzajúcich cestách sme auto vždy pripravovali sami s pomocou Palinovho ocina, ale táto cesta bude výzva nie len pre nás, ale aj Corsičku, a tak sme ju zverili do rúk Richarda Mészároša z dielne Tuning Hifi Performance Garage, ktorý je zároveň prezidentom slovenského Opel klubu a odborníkom na Ople.

S dlhodobým cestovaním a životom na cestách už ako-také skúsenosti máme. Za posledné cca 3 roky sme väčšinu času strávili mimo Slovenska buď na cestách, dobrovoľných stážach alebo pracovne. Aj keď sa snažíme na dvojročnú cestu poriadne pripraviť, tak je možné, že to bude ako počas našej prvej cesty, na ktorú sme šli totálne nepripravení a všetko sme museli operatívne riešiť po ceste. Žiadna naša cesta nebola presne podľa plánov a rátame s tým, že inak to nebude ani teraz. Určite sa nedostaneme všade, kam chceme, ale pre nás je dôležitá samotná cesta a pocit voľnosti, ktorý cestovanie vlastným autom prináša. Prinajhoršom sa vždy dá improvizovať.

Na cestu sme si našetrili za cca rok práce v zahraničí. Snáď dokážeme finančne pokryť väčšinu cesty. Premýšľali sme aj o sponzoroch, ale popravde nemáme ani čas ich hľadať a ani nechceme propagovať niečo, s čím nie sme presvedčení, že naozaj stojí za to. Ak by nám raz niekto zaplatil, len ťažko by sme mohli o ňom napísať niečo zlé, aj keby jeho výrobky stoja asi za toľko, ako naše prvé Tesco spacáky. Tento spôsob nám veľmi nesedí…

Nedali ste si tentoraz trochu prehnaný cieľ? Povedzme, že sa o dva roky vrátite z cesty okolo sveta. Čo bude ďalej, keď si takýto sen splníte? Nájdete si bežné zamestnanie a budete žiť bežným životom, alebo to nie je nič pre vás?

Sny sú na to aby sa plnili a nie schovávali pod vankúš. V živote buď môžeme pracovať na svojich snoch alebo na snoch iných. My sme sa rozhodli pracovať na tých našich. Možno sa nedostaneme ani mimo Európy a nie to ešte okolo sveta, ale pokiaľ to neskúsime, tak neuvidíme. Napríklad, pred našou cestou do Lisabonu sme takmer nevedeli šoférovať a robilo nám problém zaparkovať aj doma na dvore a nakoniec sme šoférovali v najväčších európskych mestách.

Pred odchodom na stáž do zahraničia Pavol takmer nehovoril po anglicky a nakoniec bez cudzieho jazyka začal pracovať v organizácii, kde bol v denno-dennom kontakte s ľuďmi z celého sveta a musel s nimi jednať a plánovať ďalšie kroky projektov. Zo začiatku chodil so slovníkom v ruke, ale spolu sme to zvládli a okrem angličtiny sme sa po pár mesiacoch začali učiť aj islandčinu. V predstavách všetko vyzerá zložito a preto je najlepšie, ak človek do toho proste rovno spadne a ono sa to nejako poddá.

Otázku, čo budeme robiť o dva roky sa nás pýta veľa ľudí, ale zaujímavé je, že keď sa ich my spýtame to isté, tak ani oni často nevedia odpovedať. Na univerzite sme aj my veľa plánovali, čo so životom, ako si nájsť dobrú prácu, bývanie atď. Ani zďaleka sme neplánovali, že budeme 3 roky cestovať a potom sa vydáme na cestu okolo sveta osobným autom a ono to nejako samo prišlo. Od takéhoto „škatuľkovania budúcnosti“ sme upustili a robíme to, čo práve robiť chceme. Žiadnu našu cestu sme neplánovali niekoľko rokov dopredu a proste to len prišlo.

Čo bude potom? Uvidíme. Radi by sme skúsili dostať Work and travel, Working holiday víza do Kanady alebo na Nový Zéland. Možno našu cestu okolo sveta ani nedokončíme a zostaneme niekde zaseknutí, ako sa to stalo nášmu kamarátovi z Kórey. Mal v pláne precestovať všetky kontinenty a nakoniec si tak zamiloval Egypt, že tam zostal a robil si kurz profesionálneho potápania. V dnešnej dobe je jednoduché cestovať a vo väčšine prípadov si aj nájsť prácu v zahraničí, tak zatiaľ by sme sa neradi upínali len na jednu krajinu. Je veľa možností, kam sa vydať.

Pozri aj:

Veronika vyvracala démonov, Maťo sa „rozdvojil“. Slovenský pár vyskúšal ayahuascu priamo v srdci Amazonky za…