B-Complex, Matia, Maťo. Tri mená, ktoré označujú jedinú osobu. Matia Lenická patrí na slovenskej hudobnej scéne k „moderným veteránom“. Priekopníčka domácej drum and bass scény sa okrem hudby venuje aj viacerým spoločenským témam. Ľahostajný jej okrem osudu sexuálnych menšín nie je ani celá naša spoločnosť. Vďaka slovenskej výprave na showcasový festival Eurosonic sme mali možnosť Matiu spoznať a porozprávať o všetkom, čo definuje jej osobnosť.

Možno nie každý vie, že si nezačínala tam, kde ťa teraz všetci poznáme. Ako vyzerala tvoja hudobná tvorba pred drum and bass-om?

S produkciou som sa začala hrať ešte ako decko, v 96-tom prišiel otec raz domov a spýtal sa, či by som nechcela program na tvorbu hudby. V časoch DoS-u, bez pluginov či mp3 sme spolu s ďalšími ľuďmi na tzv. demoscéne tvorili v programoch zvané trackery. Prvé štýly, o ktoré som sa pokúšala boli gabber a happyhardcore, bola som správna 12-ročná „drsňáčka”. Dnes je najbližšie k podobnému zvuku hardstyle. Neskôr som nejaký čas robila trance, psytrance, ale snažila som sa robiť pestrú hudbu, hiphopové podmazy alebo inštrumentálnejšie veci.

Prečo si si nakoniec vybrala práve tento štýl?

Drum&bass je práve schopný poňať viaceré rôzne vplyvy. Sú skladby, ktoré sú vyslovene elektronické tvrdé, ale aj inštrumentálne jazzové, rockové, mäkké, tvrdé, jednoducho je to pre mňa pestrý žáner, v ktorom som sa našla. Tiež mi je blízke tempo, keďže som odmalička hyperaktívna, niekomu srdce bije na 120bpm, moje na 180.

Skladba Beautiful Lies je známa široko ďaleko (pre mňa bola kedysi jedinou drum and basovou skladbou, ktorú som poznal). Ako sa ti podaril takýto medzinárodný úspech?

V čase kedy vznikla som sa hudbe venovala cez desať rokov, mali sme silnú domácu scénu, ale aj viacerých aktívnych producentov, veľa som tvorila, mala dobré zázemie, hrávala som už ako djka v kluboch. Skladba vznikla pod silným osobným zážitkom a myslím, že sa mi moje pocity do nej podarilo vložiť. Je to dobrý mix jednoduchosti a zložitosti, ľudia jej rozumejú a myslím, že dokázala rezonovať bez ohľadu na to, či ste zo slovenska alebo Nového Zélandu.

Od Beautiful Lies sa toho u teba veľa zmenilo. Prejdime teda asi k najväčšiemu životnému kroku. Už niekoľko rokov sa otvorene prezentuješ ako bi-gender. Aký to bol pre teba pocit oslobodiť sa, otvoriť sa, vystúpiť s tým celým von a ako to vnímali ľudia v tvojom okolí?

Ono nepriamo aj Beautiful Lies s tým súviselo, bolo to obdobie kedy som sa s tým vyrovnávala, povedala to prvým ľuďom, prestávala sa báť. Koniec koncov viaceré skladby predtým aj potom boli ovplyvnené tým, ako som sa cítila, aká šťastná či nešťastná som bola. V čase kedy som sa odhodlala na verejný comingout, čo bolo 6 rokov neskôr, som vďaka svojim priateľom, či bývalým frajerkám a okoliu už bola dostatočne sebavedomá, aby som sa ku comingoutu dostala.

Nemyslím si, že sa tak veľa zmenilo, akurát tak zovňajšok. Ak si pozriete moje staré posty na Facebooku, vždy som sa vyjadrovala aj k veciam verejným zastávala sa menšín a v jednom bode som si povedala, že za mňa nikto niektoré veci neurobí, a že som v privilegovanej pozícii a nie že môžem, ale musím comingout spraviť pre seba, ale aj pre ostatných, ktorí také privilégium nemajú. Prajem si, aby sa postupne prestali báť aj ostatní. Osobne to bolo samozrejme veľmi oslobodzujúce, som oveľa sociálnejšia, sama sebou, nebojím sa rozprávať o čom chcem a je to aj skvelý filter na ľudí. Nepotrebujem aby ma mal niekto umelo rád a takto ma spozná takú, aká som priamo.

Oprav ma ak sa mýlim: Bi-gender vlastne znamená, že máš v sebe mužskú aj ženskú osobnosť. Isté obdobie sa teda aj navonok prezentuješ ako žena, inokedy ako muž. Zrejme sa to ťažko opisuje slovami, ale ako to vlastne funguje? Teda, od čoho u teba závisí, s ktorou osobnosťou sa aktuálne cítiš príjemne?

Začnime tým, že je rozdiel medzi rodom – gender, a pohlavím – sex. Sex je skôr biologické, anatomické označenie a existujú napríklad aj intersexuálni ľudia, ktorí majú znaky oboch pohlaví. Rod je skôr kultúrne, pocitové označenie, ideálna situácia je, keď pohlavie a rod sú zhodné a takíto ľudia sa označujú ako tzv. “cis”rodoví, vulgárne povedané „normálni“. Transrodoví ľudia sú tí, ktorí do bežného binárneho pohľadu nezapadajú. Transrodovosť zahŕňa rôzne rodové odlišnosti, od ľudí najznámejších transsexuálov, po tzv. genderfluid, pre ktorých je ich rod premenlivý, crossdresserov, ktorí sa oblečením prezentujú ako opačný rod, aj dragqueen, dragking kultúra. Skúste si vygoogliť termín transgender umbrella ak vás zaujíma, čo všetko ostatné tam spadá.

Termín bi-gender, je pre mňa najjednoduchší termín, akým vysvetliť ako sa cítim. Úprimne som šťastnejšia ako žena, ale nikdy som nemala taký problém alebo odpor voči svojmu telu alebo tomu, že som muž a aby som mala potrebu prejsť tzv tranzíciou, tj hormonálnou a operačnou zmenou. Tým pádom mám ale stále pôvodnú anatómiu a nie vždy mám priestor na to prezentovať sa ako Matia. Potom, keď ma niekto vidí neupravenú, v teplákoch tak sa proste prezentujem ako Maťo. Som stále rovnaký človek, s rovnakými názormi, akurát ten vizuál sa mení, v jednoduchosti: ako sa prezentujem, tak taký rod som.

Na slovensku sú témy bi-gender, transgender ale aj homosexualita stále pomerne kontroverzné. Prečo?

Pretože ľudia nemajú osobnú skúsenosť, veľa vecí poznajú len z médií alebo seriálov, či filmov. Sme taktiež konzervatívna krajina, pre mnohých je to hriech a myslia si, že vedia lepšie ako tí, ktorí to sami prežívajú. Toto sa zmení len osobnou skúsenosťou, keď sa LGBT ľudia prestanú skrývať, keď sa verejne činní ľudia nebudú báť alebo za seba hanbiť. Homofóbia nikdy nezmizne, podobne ako sa stále vysporadúvame aj s inou xenofóbiou, ale myslím si, že väčšina ľudí na Slovensku s tým nemá problém.

Koniec koncov aj referendum ukázalo, že to nie je téma pre ľudí. Problém je však to, že mnohí politici si z LGBT teraz spravili nástroj na dráždenie ľudí, strašia inakosťou, čo niekedy boli Maďari, či Rómovia, sú teraz LGBT ľudia. Tvária sa, že chránia tradičnú rodinu, keď LGBT ľuďom sťažujú životy, ale pre rodinu nerobia nič. Je to pokrytecké.

Sú v tomto smere naši susedia (krajiny) ďalej? Dostaneme sa na Slovensku podľa teba v rešpektovaní napríklad homosexuálov na úroveň západu?

Česko je určite inde, súvisí to aj s tým, ako veľmi je náboženstvo dôležité versus občiansky princíp. Zaviedli napríklad registrované partnerstvá aj silne katolícke Poľsko, ak sa nemýlim je už ďalej ako Slovensko.

Stretla si sa ty osobne s nenávistnými prejavmi? Slovné útoky, či dokonca fyzické?

Samozrejme, stretávam sa s tým v podstate odmalička kvôli rázštepu, takže už mám hrošiu kožu. Musím však povedať, že vo všeobecnosti je tých útokov oveľa menej ako som si myslela. Ľudia sú skôr zvedaví, zazerajú, ale nie sú konfrontační a určite celkovo zažívam viac podpory ako útokov. Najviac sú ľudia „hustí“ keď sú anonymní na internete, naživo sa skôr stretávam s tým, že niekto utrúsi nejakú poznámku, ale do očí mi to nepovie. Zažila som však aj zakomplexovancov, ktorí mali potrebu mi vysvetľovať ako sa cítim a kto som. K fyzickým útokom ešte nedošlo, ale možno je to aj tým, že mám v podpätkoch skoro dva metre a z očí strieľam laser.

Čo by si týmto ľuďom, tým ktorí nedokážu druhých rešpektovať, odkázala? Na našom portáli – témy homosexualita, transgender a pod. riešime pomerne často – sa nenávistné komentáre objavujú pravidelne

Nech idú do pi*e. Nemá zmysel im nič vysvetľovať, ono to nie je o žiadnych racionálnych argumentoch a oni ich ani nechcú počuť. Potrebujú si vyventilovať vlastné komplexy a nechať sa pochváliť od svojho kmeňa. Trpezlivo a slušne sa budem rozprávať s ľuďmi, ktorí majú záujem, tým že žijem ako žijem je mi jasné, že musím strpieť aj nejaký zásah do súkromia, ak chcem pomôcť ostatným. Ale som len človek, mám nejakú trpezlivosť a hrdosť a ak si niekto myslí, že si na mňa môže dovoľovať, tak ho veľmi jednoducho pošlem tam, kam som napísala.

Podľa môjho názoru môže byť práve riziko odmietnutia spoločnosťou pre homosexuálov, alebo bi-gender „nebezpečné“. V zmysle, že sú zrejme v náročnej situácii a nálady v spoločnosti im v tom vôbec nepomáhajú. Ako by mali podľa teba postupovať?

Čo sa týka priamo trans ľudí, existuje u nás združenie transfúzia, kde má každý dvere otvorené, sú pripravení a ochotní ľuďom s podobnými problémami pomôcť. Môžu si aj anonymne dohodnúť individuálne stretnutie alebo prísť na skupinu, kde spoznajú ľudí riešiacich podobné veci. Myslím si, že gay kultúra alebo teda lgbt scéna je dnes už oveľa ďalej ako možno pred piatimi rokmi, koná sa viacero slobodných eventov, kde sú všetci vítaní, môžu sa spoznávať a rozprávať a nájdu komunitu, ktorá ich prijme. Určite je to ťažšie v menších mestách a na dedinách, ale dovolím si tvrdiť, že najťažšie je vyrovnať sa vo svojom vnútri.

Na showcasovom festivale Eurosonic získal festival Pohoda ocenenie Take a Stand Award za organizáciu koncertov pre Jána a Martinu po februárových udalostiach z Mače. Práve Ty si pritom myšlienku konať Michalovi Kaščákovi iniciovala ako prvá. Čo Ťa k tomu viedlo?

To isté, čo ma vedie ráno vstávať. Je dôležité mať to v sebe upratané, mať hodnoty a názory, ktoré sa neprezliekajú ako kabáty. Ak sa raz stane podobná udalosť, je alibistické tváriť sa že sa nič nestane. Som rada, že Mišo (Michal Kaščkák, pozn. red.) aj s jeho teamom (tím festivalu Pohoda, pozn. red.) zdieľajú podobný postoj. Je tu niekoľko prúdov aktívnych ľudí, myslím, že generácia prvovoličov z roku 98, ktorí pomohli odstaviť Mečiara, sa teraz dostala do veku, kedy preberá od predošlej generácie oprate.

Teším sa, že sme si tak zvolili napríklad primátora v Bratislave. Aj že sa korupčný estabilišment začal báť. Dúfam, že to v tomto duchu bude pokračovať a že to spolu dokážeme. Koncerty boli pietnou záležitosťou a pre mňa aj symbolom toho, že hudobníci alebo umelci vo všeobecnosti, nie sú len cirkus a továreň na like-i, ale že máme aj zodpovednosť a sme hlasom tých, ktorých nepočuť. Na takej hudbe som vyrastala a takú hudbu potrebujeme.

Priznám sa, že som na koncerte pre Jána a Martinu nebol. Vzhľadom na jeho myšlienku a smutné pozadie si ale neviem predstaviť ich atmosféru. Vieš nám ju opísať?

Ťažko to popísať pár slovami, bola zvláštna, zahmlená, magická, zimomriavková, nasraná. Škrípali sme zubami viac od hnevu a smútku ako od zimy, a zároveň sme cítili ako nami niečo pohlo. Ukázali sme si, že spolu vieme veci zmeniť, že zdieľame hodnoty aj keď sa v mnohom inak nezhodneme. Želám si len, aby ten výkričník v ľuďoch vydržal aj v dobrých časoch a bez drastických situácií. Ja si námestia aj koncerty nesiem v sebe, chcela by som aby to sebavedomie ľuďom ostalo a pripomenuli si ho aj pri zdanlivých banalitách.

Ako Matia Lenická si aktívna aj v iných spoločenských témach. Na SME-čku máš veľké množstvo komentárov – okrem iného aj politických. Rozmýšľala si niekedy nad politickou kariérou?

Obaja moji rodičia sú novinári, vyrastala som na protest songoch Karola Kryla, hrala svojho času futbal s Ficom, s politikou som vyrástla. Politická kariéra nie je o tom, či si niekto spraví facebookovú stranu a povie, že bude lepší ako Fico. Politika a demokracia je o každodennom živote, o vlastnej zodpovednosti, o vzťahu k ľuďom a k okoliu. Dostala som už ponuky vstúpiť do politických strán, ale momentálne si myslím, že oveľa viac politiky spravím ako nezávislá osoba, ktorá sa nebojí kritizovať aj vlastných, kto ide príkladom a mení veci zdola. Aby veci fungovali správne, mali by sa dopĺňať sily zdola aj zhora. Ak raz budem cítiť, že musím do politiky vstúpiť aj inak, spravím to, ale úprimne ma to vôbec neláka.

Pozri aj:

V BBC ich prirovnali k svetovej špičke. The Ills je kapela, ktorú ľudia za hranicami…