Súčasťou slovenskej výpravy do Groningenu, ktorá sa zúčastnila najväčšieho európskeho showcase hudobného festivalu Eurosonic boli okrem zvučnejších mien aj pomerne málo známi umelci. Napríklad Dominik s Matúšom, ktorí vystupujú pod názvom Tittingur. Na gitare a bicích začali hrať už na strednej, neskôr ich život zavial do Dánska, kde sa na nástroje radšej vykašľali a začali tvoriť elektronickú muziku.

Zo Slovenska ste obaja odišli žiť do Dánska, prečo?

Dominik: My sme v zahraničí študovali, to bol asi hlavný dôvod. Ja som sa potom vrátil na Slovensko, ale znovu som odišiel do Dánska. Lebo môžem… Nemám to úplne vysporiadané v hlave, prečo nežijem na Slovensku, ale chystám sa sem vrátiť v nejakej dobe.

Matúš: Ja som išiel do Dánska, pretože mi bola Škandinávia sympatická. Ich mentalita a fungovanie krajiny. Už počas strednej školy som bol v rámci štipendijného programu rok v Dánsku a veľmi sa mi to páčilo. Mal som celkom jasno v tom ísť po maturite do zahraničia, v kontexte, že som mladý človek, treba spoznať svet, nabrať nejaké skúsenosti aby som sa mal s čím vrátiť domov a využiť to, čo som sa vo svete naučil. Teraz som v tej fáze, že som v Dánsku a v nejakom bode by som sa chcel vrátiť na Slovensko a zúžitkovať, čo som sa naučil.

Čo by vás prilákalo späť na Slovensko? V Dánsku je asi život jednoduchší

Dominik: Pre mňa je to taká zamotaná otázka. Vlastne všetko. Ja sa teším na ten moment, keď sa natrvalo vrátim na Slovensko. Teraz som tu bol asi dva a pol roka a veľa vecí mi na tom vyhovovalo. Zároveň sa ale teraz dobre cítim v Dánsku. Je to celkom iný „mindset“.

Dominik, ty v Kodani rozvážaš jedlo. Aká je to skúsenosť?

Áno, teraz sa tým živím. Z niečoho potrebujem zaplatiť svoj život. Mne to dosť vyhovuje, lebo rád bicyklujem a ľudia si radi nechajú „odbicyklovať“ jedlo domov (smiech). Neberie mi to veľa mentálnej energie a popri tejto práci mám priestor robiť hudbu s Matúšom aj svoju vlastnú.

Matúš, čím sa živíš ty?

Ja robím učiteľa na základnej škole v Kodani. Po maturite sme išli obaja na výšku, ja som si vybral školu v Dánsku a celkom náhodným rozhodnutím som skončil na fakulte učiteľstva. Oslovilo ma to, že ten študijný program ponúkal možnosť naučiť sa počas prvého ročníka intenzívne po dánsky a až potom pokračovalo štúdium v dánčine. Najskôr som si seba ako učiteľa nevedel predstaviť, prišlo to až po prvej praxi.

V čom je školský systém v Dánsku iný ako na Slovensku?

Úplne v skrate: ide s dobou, stále sa mení a nestagnuje. Neustále sa aplikujú nejaké nové metódy, čo v praxi znamená, že ten vzdelávací proces nie je o memorovaní ako na Slovensku. Je to celé hravejšie, pracujeme s projektami, kde sa deti snažia do reality aplikovať to, čo sa v škole naučili.

Prejdime na hudbu. Spoločne tvoríte duo – Tittingur. Ako ste sa dali dokopy?

Matúš: Začalo to na strednej škole, na výlete v Tatrách. Tam sme sa skamarátili. Dominik to celé vymyslel, že by založil kapelu a potreboval bubeníka. Spýtal sa ma či by som do toho išiel, ale ja som nevedel hrať na bicie.

Dominik: To sa nikdy nezmenilo (smiech). Bol jediný na skúške bubeníka, takže to vyhral. Boli sme veľmi dobrí kamaráti, celé to vzniklo tak ľudsky. Prvá inkarnácia Tittinguru bola v roku 2011, keď sme mali 18-19 rokov a nevedeli sme hrať ani na gitare ani na bicie, tak sme vlastne spolu nevedeli dobre hrať na nič. Ale vznikli vtedy celkom zaujímavé veci.

Matúš: Dominik vedel hrať lepšie, keď to tak spätne hodnotím. Stále to bolo o tom, že dvaja ľudia, ktorí nemajú dobre zvládnuté tie nástroje, ale nájdu si nejaký spôsob komunikácie v hudbe, zosúladia sa a niečo vytvoria. Tá kapela vlastne vznikla v maturitnom ročníku a celú vysokú školu bolo ticho.

Dominik: Tittingur sme potom revivali o šesť – sedem rokov neskôr, teda pred dvoma rokmi. Do Dánska som šiel študovať aj preto, aby sme to oživili. To sa ale podarilo, až po vysokej škole. Tittingur sme obnovili v „laptopovej verzii“.

Takže ste vymenili nástroje za počítače? Prečo?

Dominik: Ja som študoval zvukový dizajn a hudbu. Už počas štúdia som spoznal veľa šikovných hudobníkov zo Slovenska. Matúšovi som hovoril o tom, že by som niekedy rád s niekým išiel na chatu a stvoril nejakú elektronickú hudbu. Jeho to zaujalo a povedal, že by do toho rád išiel. Nakoniec sme na tú chatu aj išli a spravili sme prvý album.

Matúš: Tie kapely nie sú navzájom prepojené. Názov je rovnaký, ale sú to dva odlišné projekty. Ten tvorivý proces sme ale začali tým, že sme samplovali naše staré skúšobňové nahrávky.

Dominik: Tittingur je vlastne také punk techno. To vlastne vysvetľuje celú našu ideologickú základňu.

Hrávate aj v zahraničí alebo len doma?

V podstate len na Slovensku a v Česku. Raz sme hrali aj v Budapešti. Chceli by sme hrať aj vonku, ale nie je to také jednoduché.

V čom je to náročné? Aké sú tam prekážky?

Matúš: Podľa mňa sa hlavne veľmi nesnažíme (smiech).

Juri (manažér): Hudbu potrebuješ robiť naplno. Ťažko sa popri tom pracuje. Kontakty by aj boli, problémom je pretlak vecí, ktoré idú z hudobnej scény von.

Na Eurosonicu ste zahrali dva koncerty. V neoficiálnej Garáži festivalu Pohoda a vo venue s názvom News Cafe. Čo vám najväčší showcasový festival v Európe priniesol?

Oba koncerty sa nám pocitovo vydarili a boli sme veľmi radi za niektoré reakcie bezprostredne po nich, aj za tie s odstupom času. Od neznámych ľudí z publika, ktorí nás možno predtým počuli, aj z niekoľkých médií. Vždy poteší dostať feedback na tvoju tvorbu a na niečo, na čom dlho makáš. Ešte silnejším však pre nás bol celý zážitok prežitý so slovenskou Pohoďácko-LALAckou výpravou na štyroch lodiach v Groningene. V médiách a reakciách sa po skončení Eurosonicu o tom už veľa písalo, ale nedá sa k tomu stále nevracať. Tá súdržnosť, podpora, kopec srandy, pocit rodiny, až celý mikrovesmír, ktorý tam vznikol – na to nezabudneme nikdy.

Pozri aj:

V BBC ich prirovnali k svetovej špičke. The Ills je kapela, ktorú ľudia za hranicami…