O tejto obci som nikdy predtým nepočul. Po prvýkrát až vtedy, keď som od Veroniky, z občianskej platformy #somtu, dostal tip na zaujímavý článok. V nejakých Chminianskych Jakubovanoch, takmer 200 km vzdialených od mesta pod Urpínom, tu na základnej škole učí Zuzana Urbanová. Vraj už bola v Kambodži aj v západnej Afrike, teraz sa venuje vzdelávaniu rómskych detí a mohli by sme s ňou spraviť rozhovor. Ten na našom portáli zverejníme už čoskoro. Najskôr vám prezradíme, ako to v obci a rómskej škole vlastne vyzerá.
Z Banskej Bystrice to do Chminianskych Jakubovian trvá viac ako dve hodiny. Možno preto som o existencii obce, v susedstve ktorej vyrástla jedna z najväčších tzv. ťažkých rómskych osád na Slovensku, ani netušil. S realitou sa však človek stretáva ešte pred tým, ako natrafí na tabuľu s názvom obce. Za zákrutou sa vynára niekoľko stoviek chatrčí, popri (ale aj na) ceste postávajú v piatok ráno ľudia. Niektorí upratujú, iní debatia, medzi nimi aj takí, ktorí by po 8. hodine ráno mali sedieť v školských laviciach. Až neskôr sa dozvedám, že škola v Chminianskych Jakubovanoch funguje v dvojsmennej prevádzke. Detí je veľa, kapacita školy obmedzená.
Prvá kontajnerová škola na Slovensku
Základná škola stojí v Chminianskych Jakubovanoch už šiesty rok. Bola vôbec prvou kontajnerovou školou na Slovensku. Že je vlastne zložená z obrích plechových „škatúľ“ vo vnútri ani nepoznať. Pôsobí na mňa veľmi moderne a príjemne. Technickým vybavením a priestormi škola prevyšuje mnohé iné, ktoré som počas svojho života a pedagogickej praxe, v rámci štúdia učiteľstva, navštívil.
Ako prvé vchádzam do riaditeľne. Ohlásiť sa a vyriešiť potrebné povolenia na fotografovanie. Riaditeľka školy, Juliana Perečinská, mi ponúkne kávu a púšťame sa do rozhovoru. O škole, o žiakoch, o obci, o politike. Žartuje, že škola je jej dieťa a robí všetko preto, aby fungovala čo najlepšie. Tvrdí, že je ťažké riadiť podobnú inštitúciu, keď vám „tí hore“ a „systém“ neustále hádžu pod nohy polená. Robí ale, vraj, čo môže. Obracia sa, píše projekty, zapája školu do súťaží či vzdelávacích programov. „Budúci týždeň čakáme návštevu. V rámci programu Erasmus+ prídu deti z Maďarska a z Poľska.“ Neskôr zas do zahraničia vycestujú deti z Chminianskych Jakubovian. Pre mnohé z nich to bude vôbec prvá cesta za hranice Slovenska, pre niektoré zrejme aj za hranice prešovského okresu.
Starosta z osady
Hovoríme aj o obci a miestnom úrade starostu. Je týždeň po komunálnych voľbách a obyvatelia Chminianskych Jakubovanov si do vedenia obce, po 12 rokoch, zvolili nového zástupcu. Štvrtý mandát sa už Jozefovi Lukáčovi (Smer-SD) získať nepodarilo. Riaditeľka Juliana Perečinská hovorí, že pre obec aj Rómov z osady spravil veľa, no za posledné roky zabudol na maličkosti. Bola vraj len otázka času, kedy Rómovia postavia do komunálnych volieb vlastného kandidáta. Tie posledné tak vyhral Jozef Červenák (NAJ) z miestnej osady, ktorý nemá dokončené ani základné vzdelanie. Neskôr mi Zuzka hovorí, že Rómom sľúbil priestor na diskotéky, nové ihrisko aj novú bytovku. Vraj na ňu pôsobí ako šikovný človek, no dôležité bude, akými ľuďmi sa obklopí. V Chminianskych Jakubovanoch to teda budú mať najbližšie roky pomerne zaujímavé.
Základná škola a jej úspechy
V obci žije oficiálne asi 2500 ľudí, z ktorých viac ako dve tisícky tvoria Rómovia. Zloženie obyvateľstva, z pohľadu vekovej štruktúry, ponúka silno regresívnu vekovú pyramídu (k nahliadnutiu na data.statistics.sk). Školu v Chminianskych Jakubovanoch tak navštevuje viac ako 400 detí, o ktorých vzdelanie sa stará 27 učiteľov (+ 7 asistentov), vrátane niekoľkých, ktorí sa sem dostali v rámci programu Teach for Slovakia. Podľa slov Juliany Perečinskej sa škola nesnaží dokazovať len to, že pracovať sa dá aj s deťmi z rómskych osád, ale je dôkazom, že aj žiaci z marginalizovaných skupín majú veľký potenciál, ktorý sa skvelému pedagogickému kolektívu darí v miestnej škole prebúdzať. Zrkadlom jej slov je chodba plná diplomov, ocenení, pohárov a iných trofejí, ktoré škola a jej žiaci za 5 rokov fungovania stihli nazbierať.
Spoločný rozhovor s riaditeľkou prerušuje zvonenie na prestávku. Je čas nájsť Zuzku a jej štvrtákov. Vchádzam do triedy, no Zuzku tu nenájdem. Namiesto toho však jej žiakov, ktorí ma okamžite nadšene „obkľúčia“. Jeden cez druhého mi kladú otázky, sú poriadne zvedaví, usmievajú sa, bavia sa na mojom priezvisku, ktoré správne vyslovia až na 4-5 pokus. Pýtajú sa ma odkiaľ som, aj to ako rýchlo vie ísť moje auto. Chcú vedieť, čo tu vlastne robím, či som Zuzkin brat alebo manžel. Pre jednoduchosť vravím, že som novinár no napriek tomu ma väčšina z nich, až do popoludnia, namiesto Lukáš oslovuje pán učiteľ. Chlapci ešte stihnú ukázať niekoľko trikov s motúzom. Ich šikovnosť ma dostane, dodnes neviem, ako niektoré z nich previedli.
Cudzí jazyk a toxický stres
Po zvonení vchádza do triedy 27-ročná Zuzka. V Chminianskych Jakubovanoch učí druhý a posledný rok. Bez pedagogického vzdelania je to maximálny čas, ktorý môže v rámci projektu Teach for Slovakia v škole stráviť. V Chminianskych Jakubovanoch začala pracovať aj na svojom vlastnom projekte. Testuje metódy a spôsoby vzdelávania, často inšpirovaná zahraničnými bilingválnymi vzdelávacími systémami, spolupracuje s odborníkmi, stretáva sa s rodinami z osád. Tvrdí, že pre deti z rómskych rodín je vzdelávanie v slovenčine, ktorý je pre nich sekundárnym, často v prvom ročníku dokonca cudzím jazykom, veľkým problémom. Keď sa k tomu pridá fakt, že pochádzajú zo silne marginalizovanej sociálnej skupiny ako je tomu v prípade Chminnianskych Jakubovian, je potrebné prístup k vzdelávaniu oproti „bežným školám“ pozmeniť.
Pri nástupe detí z rómskej osady do školy sa učitelia musia popasovať s mnohými problémami. Miestne deti pochádzajú z celkom iného prostredia, aké si vie mnoho z nás predstaviť. V nultom ročníku, v prípravke, je teda potrebné zamerať sa aj na veci, ktoré by dieťa malo bežne ovládať už oveľa skôr. Od hygienických návykov až po jemnú motoriku. Mnohé z detí držia pero či ceruzku v rukách po prvýkrát až v školských laviciach. Veľkou bariérou je aj už spomínaný jazyk. Pre miestne deti je prirodzené rozprávať po rómsky. Všímam si to aj počas hodiny, no najmä cez prestávky. Ak deti nekomunikujú priamo so mnou, poväčšine rozprávajú mne neznámym jazykom.
Ďalším faktorom, ktorý výrazne ovplyvňuje vzdelávanie detí z rómskych osád, je toxický stres. Ten je dôsledkom rodinného prostredia a detstva stráveného v osade, na okraji spoločnosti. Príčinou toxického stresu je vo všeobecnosti extrémna a dlhodobá psychická zátaž. V rannom štádiu života ovplyvňuje vývin mozgu a u detí spôsobuje problémy s pozornosťou, hyperaktivitou a úzkosťou. Podmienky v osade možno bez preháňania pokladať za patologické prostredie. Elektrinu síce majú, no vodu do domov zavedenú už nie. Všetci sa tak stretávajú pri niekoľkých studniach, ktoré sa v osade nachádzajú.
Tri hodiny v rómskej triede
Moja prvá hodina v Zuzkinej triede štvrtákov je hudobná výchova. Piatkový rozvrh majú voľnejší. Nasledovať bude výtvarná a fotografický krúžok. Na hudobnej trieda nacvičuje pesničku, ktorú zaspievajú na čoskoro sa blížiacej vianočnej besiedke. Aby si text vianočného hitu od Mira Žbirku a skupiny Lojzo lepšie zapamätali, dostávajú jeho nedokonalú verziu, do ktorej popri počúvaní dopĺňajú slová. Zdá sa, že si hodinu užívajú. Pri speve sa rómsky temperament jednoducho zaprieť nedá. Neskôr ma o tom presvedčia aj tancom.
Hodinu výtvarnej výchovy začína Zuzka spoločným dýchacím cvičením a niekoľkými drepmi. Počas prestávky bolo v triede poriadne rušno, je preto potrebné žiakov upokojiť. Stačí pár sekúnd a Zuzka si získava ich plnú pozornosť. Jej štýl komunikácie s triedou aj jednotlivcami sa mi veľmi páči. Zo skúseností viem, že mnohí pedagogicky vzdelaní učitelia by vypäté situácie riešili nevhodnými metódami (subjektívny pohľad autora). Svojich žiakov chváli za každú dobre odvedenú prácu.
V triede funguje systém založený na čiarkach, ktoré deti zbierajú za svoju aktivitu či správanie. Zuzka tvrdí, že vonkajšia motivácia je pre miestne deti mimoriadne dôležitá a nápomocná. Tá vnútorná totiž často chýba. Počas výtvarnej výchovy sa deti učia kresliť ihličnany. Niektorým to ide veľmi dobre, u iných vidieť pretrvávajúce problémy s jemnou motorikou. Jeden strom „donútia“ vodovými farbami nakresliť aj mňa. Svojím výtvorom sa pripájam skôr k druhej spomínanej skupine.
Posledná hodina Zuzkiných štvrtákov je fotografický krúžok. Prvé minúty spoločne dopĺňajú dialógy do fotopríbehu, ktorý vytvorili na predošlej hodine. Potom im Zuzka rozdáva staršie digitálne fotoaparáty a rozdeľuje triedu do dvoch skupín – hercov a fotografov. Herci majú za úlohu zahrať nový príbeh, ktorého tému im oznamuje (Stratili sme kľúče od skriniek, domov pôjdeme asi bosí). Fotografi majú všetko zaznamenať. Fotenie prebieha celkom na štyroch miestach. Využívajú triedu, chodby a vo finále aj exteriér školy. Po splnení úlohy dostávajú priestor na voľné fotenie. Tu mi vracajú to, čomu som ich za posledné hodiny vystavoval ja. Najobľúbenejším fotografickým objektom sa stávam ja sám. Mňa zaujmú starší žiaci, ktorým učiteľ na basketbalovom ihrisku vysvetľuje pravidlá streetballu. Ide im to veľmi dobre.
Jedna obec, dva tábory
Po skončení vyučovania odchádzame deti odprevadiť k rómskej osade. Zuzka mi vysvetľuje, že ide o nariadenie obce. Miestnym obyvateľom už vandalizmus liezol hore krkom, a preto musia deti po vyučovaní obec opustiť. Z tejto separácie mám síce zmiešané pocity no pri pohľade na poškodené ploty a brány obecných domov, dokážem v sebe nájsť istú dávku pochopenia. Sprievodcov okrem učiteľov robia žiakom zo základnej školy aj miestni, zapojení do aktivačných prác. Zuzka ale vraví, že deti ich často nerešpektujú. Po vyučovaní ich musí z obce odprevadiť sama. Zdá sa, že ako učiteľka je u miestnych Rómov vážená osoba. Každý sa jej slušne pozdraví a to vždy ako prvý. Deti aj ich rodičia. Vysvetľujem si to tak, že týmto spôsobom aspoň nepriamo naznačujú vďaku za to, čo všetko pre miestnych žiakov robí.
Po ceste z obce k rómskej osade je veselo. Štvrtáci ma učia po rómsky počítať do desať, čo mi robí isté problémy. Spievajú vianočnú pesničku na pripravovanú besiedku a zarepujú aj básničku o pravidlách zaokrúhľovania, ktorú sa učili na matematike. Zuzka hovorí, že básnička im síce ide, ale so samotným zaokrúhľovaním majú ešte stále niektorí žiaci problémy. Dáva tomu tak jeden-dva týždne a budú môcť prejsť na nové učivo.
Žiakov odprevadíme k osade a vraciame sa do školy. Ide s nami aj štvrták Jakub, ktorý tvrdí, že má ešte futbalový krúžok. Zuzka vie, že si vymýšľa a síce by sa do obce už vracať nemal, necháva ho, nech nám robí spoločnosť. Jakub má štyroch bratov, tri sestry a doma bývajú aj so starými rodičmi. Míňajúc deti, ktoré sa na zimné sánkovanie pripravujú spúšťaním na plastových fľašiach, sa Zuzka Jakuba pýta na víkendové plány. Vraj idú do lesa, aj s motorovou pílou. Počas víkendu, keď si deti majú užívať voľný čas, oddychovať, hrať sa a zabávať, musia miestni žiaci riešiť celkom iné problémy. Dohadujú sa aj na návšteve, ale to až na budúci víkend. Zuzka ich vraj príde pozrieť aj so svojím priateľom, na ktorého sa jej žiaci často pýtajú.
Do školy spolu s nami mieri aj množstvo ďalších detí. Začína poobedná smena. Jakubovi sa s nami rozlúčiť veľmi nechce a to aj napriek Zuzkinmu naliehaniu. Na rozlúčku nám povie niečo po rómsky. Ja mu síce nerozumiem, no Zuzka ho upozorní, že by sa mal ospravedlniť, čo aj urobí. Príjemný víkend nám teda zrejme neprial. Míňame aj skupinku rodičov (nie sú rodičmi žiakov zo Zuzkinej triedy), ktorí na učiteľku kričia, že v pondelok na rodičovskom „narobia poriadok“. Do jej triedy nakoniec prídu na rodičovské len dvaja rodičia. Štvrtákov je pritom v triede 18.
V ten deň totiž rodiny dostávali sociálne dávky. Zuzka mi vysvetľuje, že pre život v osade to poväčšine znamená „bašável“ a iné povinnosti tak na idú na malú chvíľu stranou. Z Chminianskych Jakubovanov odchádzam so zmiešanou empatiou. K žiakom žijúcim v jednej z najväčších tzv. ťažkých rómskych osád, ale aj k učiteľom a vedeniu školy, ktorí za tabuľkové výplaty stavajú most medzi miestnou osadou a modernou spoločnosťou, do ktorej sa nevedia, (alebo nemôžu?) začleniť.
Nahlásiť chybu v článku