Určite sa vám to už niekedy stalo. Nejaký váš vzťah sa skončil a vy ste zrazu mali pocit, že to jediné, čo vám môže pomôcť, je posťažovať sa svojim priateľom. Nakoniec ste to aj spravili a možno sa vám dokonca uľavilo, zamysleli ste sa však nad tým, ako sa cítia oni?
Každý má svoje limity
Na začiatok si však ujasnime, že samozrejme je rozdiel v tom, či svoje problémy niekomu vysypete raz, napríklad pri stretnutí na káve, alebo to robíte pravidelne. Problémom je totižto presne ten druhý prípad.
Háčik je v tom, že večné sťažovanie sa a vyplakávanie každého z nás otravuje a ubíja. Sú to vaši priatelia, takže je pravdepodobné, že vám to nepovedia do očí, no vedzte, že vaše “opúšťanie sa” sa im vonkoncom nepočúva dobre.
U svojich priateľov odpovede nenájdete
Je pochopiteľné, že hlavou vám víria stovky otázok typu prečo, za čo, prečo ja a podobne. Vedzte však, že keď na tieto otázky nepoznáte odpoveď vy (ako osoba, ktorá v tomto vzťahu bola), vaši priatelia ich nebudú poznať celkom určite.
Môžu sa len domnievať, takéto domnienky vám však môžu ublížiť ešte viac, nakoľko sa vôbec nemusia zakladať na pravde. Vaša zvedavosť je prirodzená, no rovnako prirodzené je aj to, že neradi dostávame otázky, na ktoré nedokážeme odpovedať. Netrápte nimi preto svojich priateľov.
Rana, ktorú dráždite, sa nikdy nezahojí
Liek na zlomené srdce jednoducho neexistuje. Ide o ranu, ktorej je potrebné nechať čas – len tak sa zahojí. Predstave si však, že máte na ruke alebo na nohe štípanec od komára. Aké to bude, keď si ho budete neustále škriabať? Síce možno pocítite dočasnú úľavu, no štípanec bude v konečnom dôsledku ešte väčší, začne vás svrbieť ešte viac a bude poriadne bolestivý.
A presne takto to funguje aj so zlomeným srdcom. Tým, že o ňom neustále niekomu rozprávate, len jatríte svoje rany, ktoré tak nemajú priestor na zahojenie sa.
Ako sa teda “vyliečiť” keď nie tým, že sa budete o svojom zlomenom srdci neustále rozprávať so svojimi priateľmi? Doprajte si čas. Pokojne sa na týždeň zavrite do svojej izby, pozerajte romantické filmy, počúvajte smutné pesničky, plačte a jedzte zmrzlinu. Jednoducho sa úplne “opustite”. Po týždni však vyjdite zo svojho bunkra a uvedomte si, že život pokračuje ďalej. Ba čo viac, bude ešte lepší, ako doteraz.
thoughtcatalog
Nahlásiť chybu v článku