Určite mi dáte za pravdu, keď poviem, že každý z nás chce vyzerať dobre. Alebo aspoň nechce vyzerať zle. Snažíme sa pekne obliekať, nájsť si svoj štýl, ktorý by nás trošku odlíšil od iných ľudí. Sú však jedinci, ktorí sa svojim zovňajškom zaoberajú možno viac než by mali, a to na úkor iných, dôležitejších vecí. Každý z nás už určite niekoho označil za narcistu. Práve narcisti sú tí, ktorí túžia vyzerať atraktívne. Táto túžba sa stáva jednou z ich hlavných motivácií, ktorá ich v živote poháňa vpred a ovplyvňuje aj ich bežné konanie. Ak sa teda snažíte vyzerať čo najdokonalejšie ako je to len možné, je tu predpoklad, že možno aj vy patríte medzi takzvaných narcistov. Najnovší výskum, ktorý publikovali psychológovia z Alabamskej univerzity Williama Harta ukazuje, ktorí narcisti majú najväčší sklon k najdokonalejšej sebaprezentácií. 

Skôr než sa dostaneme k výsledkom výskumu, je ale dôležité vedieť, že poznáme dve formy narcizmu. Ide o takzvaný citlivý narcizmus a na strane druhej, narcizmus grandiózny či veľkolepý. Predstavitelia citlivej formy narcizmu majú neutíchajúcu potrebu pozornosti ostatných ľudí, ktorá pramení z ich nízkeho sebavedomia a sebalásky. Ak hovoríme o grandióznych narcistoch, máme na mysli ľudí, ktorí sú presvedčení o svojej bezchybnosti a dokonalosti. Vidia samých seba na najvyšších priečkach a absolútne vylučujú možnosť, že by mohli niečo spraviť zle. Nikoho nepovažujú za hrozbu či konkurenciu. Cítia sa neohrozene a sú si istí, že boli stvorení pre tie najlepšie úlohy. Ak by sa nedajbože našiel niekto, kto by ich postavenie určitým spôsobom spochybnil, ich primárnymi pocitmi sú hnev a túžba po protiútoku. Niektorí teoretici tvrdia, že obe formy narcizmu pramenia z ranného detstva, v ktorom boli častokrát ponižovaní alebo trestaní svojimi rodičmi.

Hlavným dôvodom, prečo majú grandiózni narcisti neutíchajúcu potrebu prezentovať samých seba v tom najlepšom svetle, je ten, že o sebe pochybujú. Nedostatočná sebaláska spôsobuje, že sa cítia niekým ohrození. V takomto prípade je pre nich jedinou možnosťou vyzerať lepšie ako ten druhý. Okamžite sa vrhajú do nových príležitostí bez ohľadu na ich pravé schopnosti, no ak príde neúspech, akési ospravedlnenie či priznanie zlyhania určite neočakávajte.

Motivácie správania narcistov sa jemne odlišujú pri druhej forme narcizmu, ktorou je jeho citlivejšia obdoba. Sú oveľa náchylnejší k pocitom akejsi hanby či strachu zo zlyhania, z čoho vyplýva, že na rozdiel od predchádzajúceho sebavedomejšieho typu narcizmu ide o viac uzavretejších ľudí. Ich nároky na seba sú menšie než sú ich schopnosti. To, v čom sa však obe formy zhodujú, je neschopnosť sa ospravedlniť a priznať si chybu. Sú presvedčení, že povedať „prepáč“ je to isté ako povedať „som slaboch“.

Slabosť človeka však nepramení z toho, že sa dokážeme na seba, na svoje činy, skutky a na svet pozerať realisticky. Práve naopak, je to strach priznať si kto sme. Povedať iným, že som spravil niečo zlé, si určite žiada mnoho odvahy a do určitej miery aj zdravého sebavedomia, ktoré chýba predstaviteľom oboch foriem narcizmu. Vedieť sa ospravedlniť a pristúpiť ku kompromisom by mali byť neoddeliteľnými súčasťami života každého človeka. Veď predsa len, na svete je nás šesť miliárd jedinečných osobností.

Psych.sk (Barbora Š.), psychologytoday.com