Túžbu cestovať mal už ako dieťa, no v život za Železnou oponou, takéto privilégium neposkytoval. Potom sa však všetko zmenilo, hranice sa otvorili a prišla možnosť splniť si detský sen. Jozef Zelizňák si ho splnil takmer na maximum. Cestovaním sa živí viac ako 20 rokov. Sprevádzal a viedol expedície do Škandinávie, Antarktídy či východnej Ázie. Okrem toho stojí za prekladom najznámejších severských kriminálok, ktoré sú na Slovensku veľmi obľúbeným literárnym žánrom.
V rozhovore s Jozefom Zelizňákom sa dozviete:
- Čo Jozefa priviedlo k splneniu detského sna a čo ho cestovanie naučilo
- Aké je to byť sprievodcom a chodiť na „dovolenky niekoho iného“
- Prečo mu učarovala práve Škandinávia a v čom sa život na severe Európy odlišuje od Slovenska
- Ako sa dostal k prekladateľstvu a čím je severská krimi typická
Cestovaním sa živíte už viac ako 20 rokov. Čo vás k tomu viedlo a čo vás život v túlavých topánkach naučil?
Do BUBO som prišiel v roku 1995, na Slovensku bola v tom čase celkom iná doba než dnes, boli sme extrémne ďaleko od Európy. V tom čase, keď sme išli do Škandinávie, mnohí sa báli, že tam zamrzneme a v Taliansku nás unesie mafia. Všetko bolo strašne nebezpečné okrem nášho malého Slovenska. Moja prvá letenka do Oslo stála dve tretiny priemerného mesačného platu Slováka, do Veľkej Británie, Nórska, Dánska sme potrebovali víza.
Predstava, že si človek večer kúpi za pár eur letenku do Londýna a ráno odletí na víkend, aby si pozrel v O2 aréne Federera, bola jednoducho ako z inej planéty. Na druhej strane, v tom čase bolo možno jednoduchšie stať sa sprievodcom. Mal som osemnásť, pocit, že mám svet vo vrecku, lebo viem po anglicky, nemecky a pár slov po švédsky. Nuž, mýlil som sa, ale tam sa to celé začalo.
Život na cestách ma v prvom rade naučil pokore, trpezlivosti a filtrovaniu skutočne veľkých problémov od takých, čo už zajtra budú vyzerať smiešne a netreba ich riešiť. K otvorenosti voči svetu a odporu voči zadubenosti by som sa možno dostal aj bez cestovania, ale takto to bolo o čosi jednoduchšie a priamejšie. Naučil som sa aj zodpovednosti v práci, keď človek má na starosť bezpečnosť, zdravie spočiatku neznámych ľudí, ktorým má zároveň zabezpečiť najlepšie dni ich roka, na ktoré si šetrili dovolenku a mnohí aj peniaze.
Našim sprievodcom vždy hovorím, že aj v ťažkých chvíľach si na mieste klienta musia predstaviť svoju najbližšiu osobu, či už je to sestra, rodič alebo starý rodič. Chcete jej odovzdať všetko, nadchnúť ju Kapským mestom, hoci vás už možno nudí a ste unavení. Keď toto sprievodca pochopí, klienti to jednoznačne ocenia.
V cestovnej kancelárii BUBO ste špecialistom na severské krajiny. Prečo vám učarovala práve Škandinávia?
Prišiel som do BUBO ako špecialista na Škandináviu, no za dvadsať rokov som odsprevádzal kus sveta od Severnej Kórey po Antarktídu, dnes mám na starosť marketing. Škandinávia zostáva mojou srdcovkou. Keď som začal študovať švédčinu v roku 1996, najsevernejšie som bol v Rostocku. Išiel som takpovediac naslepo. Ale už prvá cesta na sever mi vyrazila dych, Škandinávia ma opantala, ten región vonia, chutí, cíti sa inak, nedá sa to opísať slovami, je to kdesi v medzipriestore. Buď to cítite, alebo nie.
Severná Európa je často vzorom celého starého kontinentu a akýmsi prototypom toho, ako má vyzerať fungujúca liberálna demokracia. V čom je život v týchto krajinách najviac odlišný od Slovenska?
Asi najväčšmi sa líši prirodzenou solidaritou a rešpektom k štátu. Štát nie je v Škandinávii nadávka, ale opora človeka vo chvíľach, keď to potrebuje. Klasický uvádzaný príklad toho, ako ľudia v Škandinávii ochotne platia dane, je pravdivý len čiastočne. Nikto neplatí dane rád. Zásadný rozdiel je však v tom, že Severania si uvedomujú zmysel fungujúceho systému a ani by im nenapadlo počítať deň daňovej slobody na znak toho, že si odteraz konečne zarábajú na seba.
Z toho potom vyplýva aj prirodzená hrdosť na svoju krajinu. Tunajší ľudia nehľadajú svoje národné vzory vo viac či menej vymyslených rozprávkach spred tisíc rokov, ale v každodennom živote v súčasnosti. Výraz „typicky nórske“ je v Nórsku prejav veľmi pozitívneho hodnotenia, naopak, keď je niečo nenórske, je to zavrhnutiahodné. Teda, presne naopak ako u nás.
Ako sprievodca, musíte v prvom rade dbať na požiadavky zákazníkov. Často sa teda zrejme stretnete s rôznymi kurióznymi situáciami. Čo najzvláštnejšie ste za dve dekády vo svojej práci zažili?
Človek zažije, samozrejme, veľmi veľa. Asi najnegatívnejšiu spomienku mám na vyhrážky advokátky jedného známeho slovenského mafiána, ktorá mi v rikšovej zápche v Dillí hrozila, že ma nechá zabiť aj s celou mojou rodinou. Keď sa zbavila stresu a upokojila, zasa sa príjemne usmievala. Pozitívnych spomienok je však ďaleko viac. Vždy v tejto práci platí pokúsiť sa vžiť do pohľadu klienta, ktorý situáciu, pre sprievodcu bežnú, vníma svojimi menej skúsenými očami a sprostredkovať mu tak pozitívne zážitky.
Občas si človek pripadá ako misionár, ktorý otvára ľuďom ďalšie horizonty. Na druhej strane, nesmie tomuto pocitu podľahnúť a nevyvyšovať sa. S BUBO cestujú profesionáli vo svojich odboroch a fakt, že niekto nerozozná geparda od leoparda či budhistického mnícha a hinduistického brahmána z neho ešte nerobí menej cenného človeka.
Znie to tak jednoducho. Niekto si objedná zážitkovú dovolenku, vy mu pripravíte program, a potom ho ním aj prevediete. V skutočnosti je ale táto práca zrejme oveľa náročnejšia, alebo nie?
Obrovským plusom tejto práce je v tom, ako sa človeku zmenší svet. Z dlhodobého hľadiska – správy zo sveta sledujete s celkom iným pocitom, keď krajinu, o ktorej sa hovorí, poznáte do hĺbky, nielen ako turista, ktorý tam bol raz, ale ako človek, ktorý bol v dennodennom kontakte s miestnymi a profesionálne sa krajine venoval. Z krátkodobého hľadiska je to ešte o inom. Dnes už mám rodinu a sprevádzam podstatne menej a len teraz si uvedomujem, aké výnimočné je odlietať z Buenos Aires, z Hongkongu či z New Yorku s pocitom, že sa tam hneď zasa vrátim.
S rodinou a iným typom práce musí človek oveľa viac plánovať a akokoľvek, napríklad, Buenos Aires milujem, predstava, že sa tam budem vracať niekoľkokrát do roka, je dokonale nereálna. Za najväčšie mínus považujem zrejme stratu súkromného života, človek je neustále na dovolenke iných ľudí. Najväčšou výzvou je moment neustáleho bytia v strehu. Neviete, či za vami ráno nepríde klient, že mu je zle a potrebuje urgent lekára, či vám na obede neokradnú klientku, alebo sa večer mladí neopijú v bare. A do toho je vašou prirodzenou úlohou a snahou zbierať pre klientov tie najlepšie a vždy nové zážitky.
Okrem severnej Európy ste viedli aj expedície do Antarktídy či Severnej Kórey. Ako vnímate potenciál cestovného ruchu v druhej spomínanej destinácii?
Obe cesty boli neuveriteľne silné a obe odporúčam každému, kto si ich môže dovoliť. Potenciál Antarktídy je obmedzený správnou snahou človeka chrániť tunajšiu panenskú prírodu. Počet lodí prichádzajúcich na šiesty kontinent je obmedzený a zrejme to tak aj zostane. Preto s rastúcim počtom solventných ľudí vo svete, ktorí na to budú mať, bude rásť cena tejto plavby a zrejme sa tu nič nezmení.
Do Severnej Kórey som viedol prvú cestu zo Slovenska aj Čiech od roku 1989. V roku 2005 navštevovalo KĽDR štyristo turistov ročne z celého sveta, krajina bola absolútne uzatvorená a vo svojej zvrátenosti cestovateľsky prelomová. Dva mesiace po návrate ma prenasledovali nočné mory. Dnes sa krajina výrazne otvorila, pri rešpekte k miestnym (absurdným a zlým) zvykom bezpečná a odporúčam ju všetkým informovaným ľuďom, ktorí si budú vedieť z kamienkov, čo tu uvidia, poskladať vlastnú mozaiku a vytvoriť si vlastný názor.
Ako sprievodca ste si určite splnili množstvo svojich cestovateľských snov. Ostal ešte nejaký?
Môj aktuálny veľký cestovateľský sen je ešte raz sa vrátiť do pokojnej a mierovej Sýrie. Žiaľ, tento sen sa každým rokom vzďaľuje. Ostatné bude znieť ako klišé. Na svete je ale ozaj také množstvo krásnych miest, že v spojení s tým, že sa veľmi rád vraciam na miesta, ktoré poznám, jeden ľudský život na to nestačí. Verím, že sa ešte raz narodím.
Okrem cestovky sa profesionálne venujete aj prekladu severskej krimi. To je zvláštna kombinácia. Ako ste sa k tomu dostali?
Vyštudoval som švédčinu, nemčinu a nórčinu na Univerzite Komenského v Bratislave, počas štúdia som strávil stáže na univerzitách v Berlíne, Lunde či Bergene. Tie jazyky sa učia ľahko a možno som mal šťastie, možno som bol v správnom čase na správnom mieste, pravdepodobne mi osud doprial mať pri sebe správnych ľudí (spomeniem Rudolfa Gedeona, Jána Zimu či Teu Chmelovú). V každom prípade už počas štúdia som začal prekladať prvé knihy z nórčiny a so školou som sa lúčil prekladom kultovej knihy Erlenda Loeho.
Potom prišla prestávka niekoľkých rokov, po ktorej ma oslovil Ikar s ponukou na preklad Loeho Dopplera o človeku, ktorý sa rozhodol vystúpiť z nórskej dokonalej spoločnosti, prestať byť šikovný a žiť so sobom v lese. Následne som preložil pár kníh z nemčiny a potom prišiel prelom v podobe trilógie Stiega Larssona Millennium. Prvý svoj román od Nesba som dostal od Mira Moška z Ikaru, že nech si to prečítam. Po prvých pár stranách knihy Rodstrupe, ktorý neskôr vyšiel v mojom preklade pod názvom Zrada, som vedel, že píše geniálne. V tom čase ho ešte mimo Nórska poznal málokto a celosvetovým a slovenským hitom sa stal približne súčasne. A tak som sa stal prekladateľom kriminálok.
Kriminálky zo Severnej Európy majú svoju typickú nezameniteľnú ponurú atmosféru. Čím je to podľa vás spôsobené?
Ponurá atmosféra vychádza z tradície. Staré škandinávske eposy sú plné zimy, násilia, boja s prírodou. Tým je asi ovplyvnené všetko. Zo škandinávskej literatúry mám načítané relatívne dosť a spontánne si nespomeniem na knihu, ktorá by nemala pochmúrne, existenciálne či absurdné črty. A pre mnohých autorov je osvedčený recept vodiacou niťou, kde opakujú osvedčené triky.
V jednom staršom rozhovore som sa dočítal, že ste fanúšikom reportážnej literatúry. Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste svoje skúsenosti a zážitky zo sveta pretvoril to tohto formátu?
Áno, naozaj som vášnivý fanúšik reportážnej literatúry, ako ju u nás vydáva Absynt či Premedia. Písanie kníh však prenechám ľuďom, čo vedia písať. Priemerných textov je na blogoch dosť a dosť.
Medzi vaše preklady patrí aj Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti od Davida Lagercrantza. Vo filmovej podobe môžeme tento príbeh vidieť práve teraz v našich kinách. Prečo sa ho oplatí vidieť?
Príbeh Lisbeth Salanderovej začína byť z pohľadu literárneho či filmového fanúšika zaujímavý, keďže jestvujú dva rôzne pohľady spisovateľa (Larsson aj Lagercrantz) a už tri rôzne pohľady režiséra na túto fascinujúcu ženskú postavu. Po švédskej trilógii prišiel americký remake prvej časti, teraz sa kolumbijský režisér podujal na Lagercrantzovu štvorku. Knihou sa v princípe len voľne inšpiroval a fanúšikovia série tak získavajú ďalší príbeh so známymi postavami.
Nahlásiť chybu v článku