Viem, aké je to cítiť únavu. A nielen psychicky. Svet, v ktorom žijeme je totiž vyčerpávajúcim miestom pre náš život. Má to v sebe. Je nevďačný. Stále sa len snažíme a sotva sa nám niečo vracia. Jednoducho povedané, ste unavení len z toho, že v ňom žijete. Ste unavení z toho, že veľa milujete, že sa veľa staráte, že veľa dávate a nič sa vám nevracia. Ste unavení z toho, že investujete do niečoho, o čoho výsledkoch nie ste presvedčení. Ste unavení z neistôt. Z tej šedosti.

Viem, že ste neboli takíto vždy. Boli časy, kedy ste boli plní nádeje a čistoty. Keď váš optimizmus prevažoval cynizmus a mali ste v sebe nekonečné množstvo toho, čo chcete odovzdať. Viem, že sa z toho všetkého ulamovalo kúsok po kúsku – tu zlomené srdce a tam nedodržaný sľub. Viem, že svet nebol veľmi milý počas tých všetkých hier, ktoré ste prehrali, a prehry prevažovali nad víťazstvami. Viem, že sa cítite demotivovaní na to, aby ste to skúsili znova. Viem.

Ale pravdou je, že všetci sme unavení. Každý jeden z nás. V určitom veku sa všetci stávame ničím iným ako armádou zlomených sŕdc a boľavých duší, zúfalo hľadajúcich naplnenie. Chceme viac, ale sme unavení žiadať o to. Sme chorí z toho, kde sme sa ocitli, ale bojíme sa začať odznova. Potrebovali by sme zariskovať, ale bojíme sa, keď vidíme všetky tie sklamania navôkol. Po tom všetkom si nie sme istí, koľkokrát budeme schopní začať odznova.

Všetci si myslíme, že sme v tejto vyčerpanosti sami. Ale pravdou je, že sme vyčerpaní jeden z druhého, unavení z hier, ktoré hráme, z klamstiev, ktoré hovoríme, a z neurčitostí, ktoré iným prezentujeme. Nechceme hrať rolu toho zlého, ale už nás nebaví byť ani tým naivným hlupákom. Naša obrana sa hnevá a rastie. Ujali sme sa role, ktorá sa nám nepáči, no hráme ju, lebo už nevieme, či máme na výber.

Viem, ako nemožne sa už cítite po toľkom vynakladaní snahy a toľkom dávaní, keď ste unavení až z hĺbky vašej duše. Viem že radostné ideály, ktoré vám niekedy boli sľúbené, teraz vyzerajú úplne beznádejne. Ale tu je všetko, čo žiadam, ak sa nachádzate tak blízko vzdania sa: dajte tomu ešte jednu šancu, s citom. Viem, že ste unavení zo svojich pokusov. Viem, že ste s rozumom v koncoch. Ale pravda o tomto druhom dychu zápalu je, že nikdy nezbadáte, že ho máte, ak nenecháte ísť ten prvý.

Nespornou pravdou je, že sme oveľa viac odolnejší, ako si myslíme. Vždy je viac lásky, ktorú môžeme rozdávať, viac nádaje, ktorú máme, viac vášne, ktorou vieme zaplaviť svet. My len nechodíme do hĺbky našich ciest natoľko, aby sme dosiahli bod, kde vidíme, že sa všetka snaha oplatí. Chceme vidieť okamžité výsledky, a keď sa hneď nedostavia, vzdávame sa. Dovoľujeme vyčerpaniu zastaviť nás. Bez okamžitej spätnej väzby sa stávame frustrovanými a sme hneď schopní celý náš pokus vyhodiť von oknom.

Je tu totiž niečo, čo si nechceme pripustiť – nikto z nás sa necíti inšpirovaný každý deň. Všetci sa vyčerpávame. Všetkých nás niečo odrádza. Ale mali by sme na týchto pocitoch popracovať, lebo len kvôli tomu, že sme skľúčení, vysilení  a chorí zo životov, ktoré žijeme, neznamená, že sa nemeníme. Každá osoba, ktorú ste obdivovali mala raz za život situáciu, kedy napĺňanie jej snov zlyhalo. Ale to jej nezabránilo v ich dosiahnutí. Máte povolené občas zakopnúť pri dosahovaní vašich premien. Nemusí to byť vždy zahanbujúce.

Niektoré časti života sa dejú potichu a pomaly. dejú sa vďaka malým opatrným voľbám, ktoré robíme každý deň. Tieto nás robia lepšími. Musíme si dožičiť viac času, aby sa tieto zmeny mohli udiať. Vidieť ich vyvíjať sa. Nerásť len tak uprostred ničoho.

Ake ste unavení, choďte pomaly. Choďte potichu. Choďte nesmelo. Ale nezastavujte. Ste unavení kvôli správnym dôvodom, ale ste unavení, pretože máte byť unavení. Ste unavení, lebo robíte zmeny. Ste vyčerpaní zo všetkých tých správnych dôvodov, ale to je len ukazovateľ toho, že máte ísť ďalej. Ste unavení, lebo rastiete. A jedného dňa sa dočkáte toho efektu, ktorý potrebujete.

psych.sk, (Romana Dorotovičová), brightside.me