Práve v tom období dochádza k prudkému rozvoju rečových schopností a dieťa si začína uvedomovať, že reč dokáže rôznymi spôsobmi využiť vo svoj prospech. Napríklad tým, že zaklame. Aj keď sa časom učíme morálnym zásadám, vrátane tej, že klamať sa nemá, akosi sa tejto zásady nie vždy dokážeme držať.
Ak mame poviete, že ste jedli vonku s kamarátmi, aby ste sa vyhli paradajkovej omáčke, ktorú neznášate, nie je to považované za vážne porušenie morálnych zásad, aj keď mame by nepadlo dobre, keby sa dozvedela pravdu. Sú však ľudia, ktorých označujeme za patologických klamárov a tí šíria klamstvá vždy a o každom, vrátane seba. Tento jav zatiaľ predstavuje pre psychológov tak trochu záhadu, stihli ho však už zaradiť do najnovšieho štatistického diagnostického manuálu medzi poruchy osobnosti, ako napríklad psychopatiu.
Psychiatrička Judith Orloff si myslí, že ide o chybné prepojenie neurónov v mozgu. Jedinec s narušeným prepojením môže následne pociťovať nedostatok empatie alebo neustále nutkanie klamať. Okrem samostatnej poruchy osobnosti môže byť klamanie príznakom psychopatie, sociopatie či narcistickej osobnosti. Takým ľuďom totiž nevadí, ak svojimi klamstvami iným ublížia, neváhajú preto kedykoľvek pravdu skresliť tak, aby im vyhovovala.
Mnoho ľudí sa ocitne vo vzťahu s patologickým klamárom, neuvedomujú si to však, pretože odmietajú pripustiť, že by to mohlo byť chorobné. Snažia sa zachovať si svet taký, ako ho poznajú, teda bez klamárov vo vlastnom domove. To sa im však nepodarí. Takí jedinci totiž neraz klamú bez toho, aby si to vôbec uvedomovali a neklamú so zámerom ublížiť, ale mať moc.
Kým v zdravom vzťahu sa na partnera môžete spoľahnúť a povedať mu pravdu, pri patologickom klamárovi toto len tak ľahko nedosiahnete. Ak sa totiž niečo stane, patologický klamár si neprizná vinu a neospravedlní sa, namiesto toho bude trvať na tom, že je to vaša vina alebo sa udalosť vôbec nestala. Môže to zájsť tak ďaleko, že začnete o sebe pochybovať. V tomto prípade ide o formu psychického týrania, ktorej sa hovorí gaslighting.
Celé to môže začať len niekoľkými zdanlivo nevinnými klamstvami, postupom času sa to však stupňuje až na neúnosnú hranicu. Problémom je, že takí jedinci sú príliš impulzívni na to, aby sa priznali, že klamali a aby povedali pravdu. Istú mieru impulzivity má každý vrodenú, u patologických klamárov je to však jedna z najvýraznejších čŕt. Namiesto toho, aby si premysleli, čo povedia, radšej zaklamú a postupne sa dostávajú do spletitej siete lží, z ktorej už sami nevedia von. V klamaní však neprestanú, lebo by to stálo príliš veľa úsilia.
Psychologička Linda Blair však tvrdí, že ani patologickí klamári nie sú vyslovene zlí ľudia, len nie sú schopní kontrolovať sa a neuvedomujú si, aký dopad má ich klamanie na ostatných. Aj taký človek však môže na sebe pracovať a pokúsiť sa o zmenu k lepšiemu.
sciencealert
Nahlásiť chybu v článku