Ja to predsa viem! Veď to slovo začínalo na A. Viete, že to viete, ale nie a nie si spomenúť. V takýchto frustrujúcich prípadoch existujú dve skupiny ľudí. Jedna si povie, veď si spomeniem neskôr a ďalej sa tou myšlienkou nejak špecificky nezaoberá. Ďalšia skupina vynakladá úsilie na to, aby si na dané slovko spomenula. Viete, ktorá z týchto dvoch skupín ľudí činí správne?

Psychologičky Karin Humphreys a Amy Beth Warinerr zistili, že čím viac času ľudia trávia hľadaním odpovede, ktoré je to slovíčko, čo „majú na jazyku“, tým je viac pravdepodobné, že sa situácia zopakuje aj v budúcnosti. Teda napriek tomu, že teraz vynaložíte námahu a slovíčko si nájdete a spokojne si odfúknete s pocitom, že ste skoro trafili, ale teraz to už určite nezabudnete, v budúcnosti pravdepodobne zase to slovo zabudnete aj tak. Psychologičky to prirovnali k autu, ktoré zapadlo do snehu a neviete ho kvôli prešmykovaniu vyhrabať. Priznajte, nehnevalo by vás to ešte viac, ako keď sa to stalo prvýkrát?

Zaujímavým zistením je, že tento fenomén sa neopakuje náhodne, alebo preto, že by dané slovíčko bolo náročné na zapamätanie, ale preto, lebo sa učíme znova a znova sa dostávať do situácie, kedy to „máme na jazyku“.

Humphreysová a Warinerrová vykonali výskum, v ktorom tridsať participantov odpovedalo na otázky odpoveďami „viem“, „neviem“ a „mám to na jazyku“. Tí, ktorí odpovedali „mám to na jazyku“ boli následne náhodne podelení do skupín a dostali desať až tridsať sekúnd na to, aby si spomenuli na presnú správnu odpoveď. Celá procedúra bola o dva dni zopakovaná opäť. Čím dlhšie rozmýšľali nad správnym slovom prvý deň, tým bolo pravdepodobnejšie, že sa nad tým istým slovom budú dlho zamýšľať aj na ďalší deň.

Čas navyše, ktorý strávili participanti hľadaním toho správneho slova, nazvali psychologičky časom nesprávneho, alebo chybného nácviku. Namiesto toho, aby zúčastnení participanti využili čas, ktorý dostali na získanie informácií z iných zdrojov, premárnili ho rozmýšľaním o tom, čo je to, čo „majú na jazyku“, a teda učeniu sa chyby samotnej (keďže autorky považujú fenomén „mám to na jazyku“ za chybu).

Pýtate sa, na čo je užitočná táto informácia? Vie byť veľmi nápomocná a užitočná napríklad pre vyučujúcich, ale aj pre študentov, ktorí potrebujú čo najviac efektívne spracovať študijné materiály. Určite si spomeniete na prípady, kedy ste odpovedali pred profesorom, a presne toto sa stalo. Vedeli ste, že to viete, avšak nie a nie, aby vám ten správny výraz prišiel na rozum. Najbližšie, ak sa budete niečo učiť, môžete to vyskúšať sami na sebe. Namiesto toho, aby ste sa trápili snahou spomenúť si na správny výraz, vyhľadajte si ho v knihách, či na internete.

Čo sa vyučujúcich týka, rada, ktorá pre nich na základe výskumu plynie je, že namiesto toho, aby študentov nechali tápať a hľadať správne výrazy neprimerane dlhý čas, mali by im poskytnúť správne odpovede. Je pravdepodobné, že potom si to študenti zapamätajú skôr, ako keby sa dlho snažili rozpamätať na to, čo „majú na jazyku“.

Viete, ako sa dá, okrem iného, prelomiť nekonečný kruh rozpamätávania, učenia sa chybe a znovu zabudnutia? Veľkou pomocou je, ak si na niečo neviete spomenúť, ale „máte to na jazyku“, okrem už spomenutého vyhľadania si daného pojmu, viackrát si ho pre seba zopakujete. Či už len potichu pre seba, alebo ich vyslovíte nahlas niekoľko krát po sebe, zvyšujete šance, že vám potrebné slovo ostane v pamäti dlhodobo.

Ako teda vidíte, prístup mnohých vyučujúcich, ktorí trápia študenta pri odpovedi až do úmoru, nie je najvýhodnejší. Je síce pravda, že bez toho je náročné predstaviť si skúšku a študenti by to mali výrazne uľahčené, keby dostali odpovede, avšak možno by sme si toho potom pamätali aspoň o niečo viac. Taktiež, ak sa vám niečo podobné stane hoci aj v rozhovore s vašim kamarátom/kamarátkou, namiesto toho, aby ste sa snažili silou mocou na slovko „na jazyku“ rozpamätať, zapíšte si ho niekam, či už do diára, alebo do mobilu, a ak budete mať príležitosť, skúste si ho vyhľadať a nahlas si ho pre seba párkrát zopakovať. Uvidíte, že neskôr si spomeniete oveľa ľahšie.

psych.sk (Petra Sušaninová)