Nesúlad medzi novou a predošlou, už získanou informáciou v nás vyvoláva nepríjemné pocity a napätie a je samozrejmé, že sa toto napätie snažíme odstrániť. Predstavte si napríklad, že máte dlhoročného kamaráta, o ktorom si myslíte, že je slušný človek a zrazu zistíte, že je zlodej. Samozrejme, vyvolá to nepríjemné pocity a snažíme sa zistiť, kde sa nachádza pravda, prípadne sami seba presviedčame, že to tak nemôže byť, aby sme odstránili napätie.
K disonancii dochádza preto, lebo sme zvyknutí konať v súlade so svojimi pocitmi, postojmi a chápaním sveta a len ťažko sa vyrovnávame s protichodnými a konfliktnými myšlienkami, emóciami, či hodnotami, ktoré nám spôsobujú emocionálny distres.
A práve táto teória bola základom pre experiment, ktorý vykonal ešte v roku 1959 známy psychológ Leon Festinger. Festinger tvrdil, že každá osoba má vrodený pud udržať všetky svoje kognície, emócie a názory v harmonickom stave a vyhýbať sa stavu napätia, teda disonancie. Ak dôjde k narušeniu harmónie v emóciách, myšlienkach a pocitoch, snažíme sa čím skôr harmóniu opäť nastoliť.
Základným kameňom tohto experimentu je lož. Festinger dúfal, že sa mu podarí vyvolať kognitívnu disonanciu pomocou experimentu, ktorý bol ale účastníkom predkladaný ako výkonový experiment. Participanti mali vykonávať súbor mimoriadne náročných, nudných a dlhotrvajúcich úloh.
Na začiatok bolo účastníkom oznámené, že sa zúčastnia experimentu, ktorý bude trvať dve hodiny. Bolo im tiež objasnené, že sa bude sledovať vzťah medzi ich očakávania a aktuálnym pocitom z vykonávanej úlohy. Bez akýchkoľvek ďalších informácií o experimente bol účastníkom predložený súbor úloh. Akokoľvek nudná a dlhotrvajúca úloha bola, účastníci ju museli dokončiť. Experimentátor sa pri tom tváril, že účastníkov nahráva a meria čas, za ktorý jednotlivé úlohy dokončili. Potom bol s účastníkmi vykonaný rozhovor.
Následne experimentátor uchádzačom oznámil, že sú rozdelení do dvoch skupín. Prvá, v ktorej sú oni, dostala inštrukciu, že má vykonať nejakú úlohu, avšak mali len málo informácií o experimente. Druhá skupina naopak dostala informácie týkajúce sa experimentu. Až do tohto bodu mali obe skupiny rovnaké podmienky na plnenie úloh. Rozdiel nastal, keď jedna skupina dostala za plnenie úloh jeden dolár a druhá dvadsať dolárov. Kontrolná skupina odmenu nedostala, ale ani nebola nútená klamať.
Experimentátor jednej zo skupín povie, že potrebuje niekoho, kto druhej skupine povie niečo o pozadí experimentu. Za odmenu im sľúbi, že dostanú peniaze. Po odsúhlasení dostane účastník papier s bodmi, ktoré má ozrejmiť účastníkovi z druhej skupiny. Na papieri bolo napísané, že experiment bol skvelý, vzrušujúci a veľmi zábavný a zaujímavý. Potom boli účastníci opäť podrobení rozhovoru, ktorý sa týkal toho, aké pocity mali z experimentu. Experimentátori sa pýtali, či ich experiment bavil, či sa počas experimentu naučili niečo nové, či si myslia, že výsledky experimentu majú nejakú vedeckú hodnotu a na záver, či by boli ochotní v budúcnosti opäť sa podobného experimentu zúčastniť.
Cieľom bolo vyvolať u účastníkov protichodné emócie a postoje. Účastníci, ktorí dostali za odmenu dvadsať dolárov, vykazovali nižšiu mieru kognitívnej disonancie, pretože odmena im prišla dostatočne vysoká na to, aby klamali. Zaujímavé však je, že skupina, ktorá dostala za lož jeden dolár mala ohľadom experimentu pozitívnejšie pocity, než kontrolná skupina, ktorá neklamala vôbec a skupina, ktorá za lož dostala odmenu dvadsať dolárov.
Experimentátori to teda zhrnuli tak, že máme sklony klamať samých seba, aby sme si vysvetlili udalosti, ktoré sa dejú v našom živote tak, aby sme ich dokázali spracovať. Či už ide o jednoduché a nedôležité drobnosti, alebo niečo podstatné.
psych.sk (Petra Sušaninová)
Nahlásiť chybu v článku