Ľudia nie sú stvorení na to, aby žili sami. Človek je tvor spoločenský. Istá individualita je síce potrebná, predsa len, zrejme by to bolo nudné, keby sme boli všetci rovnakí. Avšak istým spôsobom sme naprogramovaní na to, aby sme sa v niektorých veciach do istej miery navzájom podobali. Chceme byť uznaní ostatnými. Chceme, aby nás chápali. A ak aj netúžime priamo po pochvale a obdive, nechceme byť ostatnými odsudzovaní ako menejcenní a horší. Počuli ste už niekedy o Aschovom experimente, ktorý to dokazuje?

Konformita, teda snaha zapadnúť, podobať sa, či prispôsobiť sa dominantným názorom je v niektorých krajinách doslova žiadaná. Študenti nosia do škôl rovnaké uniformy, aby sa predišlo šikane, taktiež v práci je požadovaný istý dress code atď. Predstavte si, že pracujete vo veľkej prestížnej firme a všetci nosia saká, kravaty, ženy majú sukne alebo kostýmy a váš  kolega by prišiel v šušťákoch s ľadvinkou okolo pása a pestrým klobúkom na hlave. Je to síce jeho osobná vec, čo si na seba oblečie, priznajte však, nepotreli by ste sa na neho? Nezaujal by vás? Nemysleli by ste si o ňom že je zvláštny podivín?

Alebo, tiež poznáte ten pocit, keď komunikujete vo väčšej skupine ľudí, ale občas si svoju myšlienku radšej necháte pre seba, lebo čo ak si o vás ostatní budú myslieť niečo zlé? Alebo si budú myslieť že vravíte hlúposti a nechcete sa strápniť? Presne týmto fenoménom sa v roku 1951 zaoberal Solomom Asch.

Podstatou experimentu bolo odhadovanie dĺžky čiar na sérii predkladaných kartičiek. Účastníkom experimentu Asch povedal, že účelom pokusu je otestovať ich zrak, v skutočnosti však išlo o testovanie konformity. Účastník tohto experimentu mal vždy k dispozícii vzorovú kartičku s jednou čiarou X a mal za úlohu porovnať ju s troma čiarami na druhej kartičke (čiary boli označené písmenami A,B a C). Na základe porovnania mal vybrať, ktorá čiara spomedzi ponúknutých troch je zhodná s čiarou na vzorovej kartičke. Napríklad: ktorá čiara spomedzi A,B alebo C je rovnako dlhá ako čiara X?

Účastníci experimentu mali svoj názor vysloviť nahlas pred skupinou pre nich neznámych ľudí. Experimentu sa zúčastnili aj študenti, ktorí s Aschom spolupracovali a o všetkom boli vopred informovaní. Študenti boli inštruovaní, že v dvanástich z osemnástich prípadov majú odpovedať zhodne a zámerne nesprávne. Taktiež nemali svoje odpovede objasňovať ani počas odpovedí prejavovať žiadne emócie, aby neboli podozriví. Teda, ak čiara B bola rovnako dlhá ako X na vzorovej kartičke, všetci informovaní študenti mali zámerne povedať, že zhodná je čiara A. ako posledný odpovedal účastník experimentu, ktorý o ničom vopred informovaný nebol.

Neinformovaný účastník, keď videl, že ostatní odpovedajú ináč, ako predpokladal, sa nadmerne potil, prehnane gestikuloval a očividne bol nervózny a nesvoj.  Zaujímavé bolo, že napriek tomu, že správna odpoveď bola očividná, ak študenti pred respondentom odpovedali nesprávne, odpovedal nesprávne aj samotný posledný účastník. Svoju odpoveď prispôsobil odpovediam zvyšku skupiny, len aby nevytŕčal z radu. Ak bol účastník v skupine, kde nikto vopred informovaný nebol a každý odpovedal tak, ako považoval za správne, úroveň prispôsobovania sa bola nižšia.

Viete, ktoré faktory výrazne znižujú konformitu? Ak vopred informovaní respondenti v Aschovom pokuse odpovedali aj správne, častejšie sa neinformovaní účastník odhodlal riadiť svojim rozumom a odpovedať správne. Ak mohol neinformovaný účastník na odpovede ostatných študentov  reagovať a okomentovať ich, taktiež si bol svojou vlastnou voľbou istejší a častejšie odpovedal správne. Tretím faktorom bol spôsob odpovede. Ak mohol posledný účastník svoju odpoveď napísať na papier a nemusel ju nahlas vysloviť pred ostatnými, výrazne sa zvýšil pomer správnych odpovedí oproti nesprávnym.

Keď sa ich neskôr Asch pýtal, prečo odpovedali nesprávne, aj keď ostatným účastníkom neverili a zrejme správnu odpoveď vedeli, odpovede boli v drvivej väčšine prípadov zhodné. Nechceli, aby ich ostatní účastníci experimentu považovali za čudných. Iba niekoľkí sa priznali, že jednoducho o sebe pochybovali a rozhodli sa preto veriť úsudku skupiny.

A ako ste na tom s konformitou vy? Idete proti prúdu za každú cenu? Ste ochotní riskovať, že si o vás ostatní budú myslieť že ste zvláštny alebo niečo zlé? Alebo radšej skloníte hlavu a prispôsobíte sa názorom ostatných, len aby ste zapadli? Samozrejme, sú prípady, kedy je konformita nevyhnutná, napríklad v takom rozhovore s nadriadeným zrejme nie je dobrý nápad za každú cenu presadzovať svoj názor. Avšak nikdy netreba zabúdať na svoju individualitu. Veď práve odlišnosti, či už vo výzore alebo v názoroch z nás robia výnimočných ľudí a plnohodnotných členov spoločnosti.

psych.sk (Petra Sušaninová)