Heather Von St. James je veľmi odvážnou a silnou ženou, ktorej sa darí už 11 rokov bojovať s rakovinou. Zatiaľ zvádza tento boj veľmi úspešne. To, z čoho čerpá silu a čo jej pomáha prekonať aj tie najtmavšie dni, prezradila vo svojom článku. Ide o jej autentickú výpoveď, ktorá vás prinúti zamyslieť sa nad skutočným zmyslom života.

 „21. novembra 2005 mi diagnostikovali veľmi ojedinelý druh rakoviny – malígny pleurálny mezotelióm. Kým doktor rozprával, ja som myslela na jedinú vec: nebudem môcť vychovať svoju dcérku. Mala vtedy len 3 a pol mesiaca a ja som si uvedomila, že sa nedožijem ani jej druhých narodenín. Doktor mi totiž so slzami v očiach oznámil, že mám pred sebou približne 15 mesiacov života.

Navrhol mi, že môžeme skúsiť chemoterapiu a ožarovanie. Tie by mi vraj mohli dodať ďalších 5 mesiacov. Doktor mi však navrhol aj experimentálnu chirurgiu. Vďaka nej existovala istá možnosť, že by mi odstránili tú časť pľúc, kde sa rakovina nachádzala. Pokus o tento zákrok mal prebehnúť v Bostone. S manželom sme sa nakoniec pre túto možnosť rozhodli.

Samozrejme ma nesužoval len strach o moje zdravie. V prvom rade to bol strach o moju rodinu. Bude Lily vyrastať bez milujúcej mamy? Stratíme náš domov kvôli obrovským nákladom na liečbu? A čo bude s mojou kariérou, na ktorej som tak tvrdo pracovala? Všetko, čo som vo svojom živote milovala najviac, sa zrazu rozplývalo.

Najväčším dôvodom mojich obáv bol však strach z nepoznaného. Mala som v hlave toľko nezodpovedaných otázok… Po 11 rokoch mi to príde takmer smiešne, no týchto otázok som mala naozaj plnú hlavu. Nemohla som sa ich zbaviť. Ostávalo mi teda jediné – naučiť sa čeliť svojim strachom. Po 11 rokoch môžem hrdo vyhlásiť, že sa mi to naozaj podarilo. Naučila som sa o strachu neskutočne veľa a dnes už viem, že je len niečím v našej mysli, čo spotrebováva všetku racionalitu. Až keď prekonáte svoj strach zistíte, akí silní dokážete byť.

Samozrejme, sú veci, ktorých sa bojím dodnes. Bojím sa, že rakovina sa vráti. Bojím sa, že ochorie môj manžel, či naša dcéra. Keby som však strachu dovolila, aby do mňa vstúpil, už by som sa nedokázala nadýchnuť. Preto ho do svojej mysle jednoducho nevpúšťam.

Tým, že som odmietala pripustiť si strach som prekonala aj tie najodvážnejšie očakávania doktorov. 2. februára 2006 mi odstránili veľkú časť pľúc, no ja som si z tohto dňa spravila malú slávnosť. Jeho výročie odvtedy oslavujeme každý rok.

Súčasťou tejto oslavy sa stal jeden rituál. Každý z nás na tanier napíše to, z čoho má najväčšie obavy. Potom zapálime vatru, taniere rozbijeme a jeho črepiny hodíme do ohňa. Neverili by ste, aký oslobodzujúci účinok má pozerať sa na to, ako sa vaše najväčšie obavy stratili v plameňoch.

Postupne nás bolo na tejto oslave môjho života čoraz viac. Rozhodli sme sa preto podporiť združenia, ktoré sa venujú liečbe tohto ojedinelého druhu rakoviny a dodnes sme darovali viac ako 30 000 dolárov.

Nezabúdajte, že každý má nejaké obavy. Ak ich však dokážete poraziť, vyhráte boj, ktorý vám môže zachrániť aj život – ako mne.“

Pozri aj: KRÁTKE A DOJÍMAVÉ PRÍBEHY O LÁSKE, KTORÉ TI VYČARIA NA TVÁRI ÚSMEV

psych.sk (Henrieta Balázsová), learning-mind