Pôvodný zmysel existencie klaunov tak, ako ich poznáme dnes, je ten, aby boli zábavní, milí a nosili radosť. Mnohým však nosia akurát tak strach, alebo všeobecne nepríjemný pocit. Prečo teda táto farebná, večne usmiata, komicky vyzerajúca postava vyvoláva v ľuďoch fóbiu? Stojí za tým viacero psychologických dôvodov.
Aj keď sme už všetci počuli o tom, že niektorí z nás nemajú radi či sa rovno boja klaunov, tento strach je v skutočnosti tak rozšírený, až má vlastný názov – „koulrofóbia“. Zatiaľ nie je uvedená v diagnostických manuáloch, no pomaly si do nich razí cestu . V Amerike trpí až 12% populácie touto fóbiou, pri ktorej máte nekontrolovateľný strach z blízkosti a interakcie s klaunom, či v ťažších prípadoch rovno panický strach vôbec z pomyslenia na tohto pojašeného chlapíka. Okrem toho, ešte väčší počet ľudí klaunov „jednoducho nemusí“.
Či už ide o terapeutických klaunov z nemocnice, zabávačov z detskej oslavy alebo rovno vrahov z hororu či nedávneho ošiaľu videí desivých klaunov ponevierajúcich sa v noci po Amerike, na to, aby sme zistili, čo nás na nich tak desí, sa musíme najskôr pozrieť do histórie.
Dejiny klaunov
Keď sa odosobníme od dnešnej idei klauna, zistíme, že klauni v rôznych podobách vlastne existovali odjakživa. Či už v starovekom Egypte, alebo stredovekom Anglicku. V skutočnosti však šašovia, ktorí predchádzali dnešnému klaunovi, neboli tak nevinní ako klauni.
Šašovia sa zvykli ukazovať na šľachtických dvoroch a verejných priestranstvách. Hlavnou úlohou šašov bolo všetko komentovať a zosmiešniť. Napodobňovali vysokopostavených ľudí, strieľali si z ich konania a určitým spôsobom mali takto reprezentovať hlas ľudu. Ich humor bol však často veľmi komplexný.
Joseph Grimaldi
V polovici 19. storočia sa v hlave Josepha Grimaldiho zrodil obraz dnešného klauna. Podarilo sa mu v Londýne spopularizovať imidž večne usmiateho, farebného klauna. Spolu s ním priniesol na javiská komické predstavenie na štýl frašky.
Tak ako to už chodí, úspech mu odobral súkromie a verejnosť zistila, aký smútok sa ukrýva pod šťastnou maskou klauna. Grimaldi totižto trpel depresiou, bol alkoholik, zažil veľa tragických udalostí a nakoniec umieral chudobný a na dne. Práve na ňom je založená rozšírená predstava smutného klauna.
Pierot
Vo Francúzku sa Grimaldiho súčasník Deburau preslávil svojou postavou s menom Pierot. Pierot bol pantomimická postava s počiatkami už v 17. storočí, ktorá sa v pantomíme vyskytuje ešte dodnes. Väčšinou je to veľmi naivná postava, často nešťastne zaľúbená, a preto viac ako svojou komickosťou, sa v povedomí ľudí zapísal skôr ako smutná a temperamentná postava.
20. storočie
Klauni sa stali zabávačmi detí, tak ako ich poznáme dnes, až okolo roku 1950. Zrazu sa od nichočakávalo, aby boli nevinní, milujúci, pojašení a radostní, no a v neposlednom rade pravdaže vtipní. Vo veľkom prerazili do cirkusov, detských televíznych programov, zábavných parkov, či dokonca sa stali aj maskotmi, ako napríklad známy Ronald McDonald.
Tak rýchlo, ako tento imidž začal byť populárny, tak rýchlo sa stihol aj poškvrniť. Klaun Pogo bolo meno, pod ktorým vystupoval John Wayne Gacy, sériový vrah, ktorý zneužil profesiu klauna na to, aby sa dostal čo najbližšie k svojim detským obetiam. Gacyho silne medializovaný prípad vydláždil cestičku pre obraz desivého a zvráteného klauna.
Emócie ukryté pod maskou
Napriek podobným incidentom, popularita klaunov stále rapídne rástla. Boli prítomní na pomaly každej udalosti určenej pre deti. Z toho vyplýva, že počet klaunov rástol ako huby po daždi. Nenapadlo im však, že na to treba určitý tréning. Trénovaný klaun totižto vie narábať s make-upom tak, že ukazuje emócie. Netrénovaný klaun však pripomína skôr niekoho s maskou, ktorého skutočné emócie a pohnútky sú pred ostatnými ukryté. To, že nevedia, či je ten klaun naozaj šťastný, môže hlavne tých najmenších úplne rozhodiť a vyľakať. Netrénovaný klaun taktiež môže robiť chyby v celkovom správaní sa.
Moderný desivý klaun
Toto vyobrazenie klaunov je z veľkej časti dielom médií. Je množstvo kníh, filmov, seriálov či komiksov, ktoré vyobrazujú postavy klaunov ako zlých, zvrátených, priam až démonických. Veľmi častý je aj profil klauna ako vraha.
Boli však aj pozitívne postavy klaunov, ako napríklad televízny klaun Bozo či Ronald McDonald, maskot McDonaldu.
Napriek tomu, obraz klauna ako stelesnenia zla je v modernej kultúre hlboko zakorenený.
Medzi najznámejšie diela, ktoré sa živili na tejto idei patrí napríklad román TO od Stephena Kinga. Veľmi populárny je aj Joker z Batmana. Okrem iného sa toto ponímanie klaunov prebojovalo aj napríklad do profesionálneho wrestlingu.
No a predsa len netrvalo dlho a objavili sa aj klauni na nájom ktorých môžete pozvať k svojim deťom. Tentoraz však nie ako milých zabávačov ale ako desivé a odporné kreatúry, ktoré majú vaše deti vyľakať a potenciálne traumatizovať do konca života.
Strach detí a o deti
Profesor Andrew Stott si myslí, že strach z klaunov je podnietený aj urbanizáciou, ktorá ma za následok rast nedôverčivosti voči cudzím ľudom a strachu o svoje deti: „Začali sme sa zamýšľať nad sexuálnou motiváciou dospelého muža, ktorý sa rozhodne obliecť sa ako klaun.“
Deti môžu byť vydesené aj z prílišného množstva zmyslových podnetov. Všetky tie farby, zvuky a neobvyklé správanie, ktorým oplýva typické klaunovské predstavenie.
Keď k tomu ešte pridáme neschopnosť prečítať „naozajstné“ pohnútky a emócie klauna, máme zamiešané na pohromu. Toto dokázala aj štúdia, ktorá sa pýtala detských pacientov v nemocnici na ich pocity ohľadom klaunov a najčastejšia odpoveď znela: „Sú desiví a nepochopiteľní.“
Predsa len, klauni stále majú určitú popularitu. Základom úspechu je, aby bol daný klaun naozaj profesionál a aby vedel, čo robí. Profesionálni klauni predsa nielenže zabávajú ale aj preukázateľne pomáhajú upokojiť niektorých pacientov v nemocniciach.
Napriek všetkým nelichotivým vyobrazeniam a skutočnosti, že väčšia časť ľudí všeobecne chápe klaunov ako nepríjemných, často to záleží od samotného klauna, alebo inak povedané – aby bol jednoducho správny klaun na správnom mieste.
brainfodder
Nahlásiť chybu v článku