Len pred pár dňami sme si pripomínali výročie okupácie Československa vojskami spriatelených štátov Varšavskej zmluvy. V kinách môžete aktuálne zájsť na film Jan Palach, ktorý vám priblíži drastický hrdinský čin mladého študenta, v ktorého osobnosti vyeskalovali udalosti z augusta 1968. Rok 1968 a okupácia sa posledné týždne skloňujú vo všetkých pádoch. Na príbeh poľského občana Ryszarda Siwieca sa však často zabúda.
Ryszard Siwiec sa narodil v roku 1909 v juhozápadnom poľskom mestečku Dębica. Niekoľko rokov pred druhou svetovou vojnou sa s matkou presťahoval až k ukrajinským hraniciam, do mesta Przemyśl. V roku 1939 rezignoval na funkciu v miestnom finančnom úrade len preto, aby neslúžil nacistom. Počas vojny bol súčasťou ozbrojenej odbojovej organizácie Krajinská armáda (Armia Krajowa). V roku 1968 už len bežný človek. Otec piatich detí, účtovník v miestnom potravinárskom závode a človek, pre ktorého bola sloboda „svätým pojmom“.
Ryszard Siwiec sa stal prvou „ľudskou pochodňou“ po udalostiach, ktoré sa v auguste 1968 odohrali na území Československa. Svoj drastický, no hrdinský čin však Siwiec pripravoval už dlhšie. Údajne od násilného potlačenia študentských protestov, ku ktorému došlo vo Varšave na jar 1968. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, v ktorom nechýbali ani vojaci Poľska, bola pre Siwieca poslednou kvapkou. Za slobodu sa bolo treba postaviť radikálnym spôsobom.
Udalosť sa odohrala 8. septembra 1968, teda presne pred 50-timi rokmi. Na varšavskom Štadióne desaťročia sa konali celoštátne dožinky (slávnosti po ukončení žatvy). Prišlo vedenie poľskej komunistickej strany, diplomati a približne 100-tisíc návštevníkov. Medzi nimi i Ryszard Siwiec, ktorý však neprišiel na štadión oslavovať. Prišiel ľuďom otvoriť oči a obetovať vlastný život za slobodu Československa.
„Ľudia, v ktorých ešte tkvie iskrička ľudského citu! Spamätajte sa! Počúvajte môj krik! Krik šedivého, obyčajného človeka, syna národa, ktorý vlastnú i cudziu slobodu miloval nadovšetko i nad vlastný život! Spamätajte sa! Ešte nie je neskoro!“ napísal Siwiec vo svojom posolstve jeden deň pred drastickým činom.
Pripravil si i letáky na ktorých okrem iného stálo „Protestujem proti nevyprovokovanej agresii proti bratskému Československu. Umieram, aby nezahynula sloboda, pravda a ľudstvo.“ Na druhý deň, ich mal na Štadióne desaťročia so sebou.
Oslavy a pohlavárske ceremónie v plnom prúde. Atmosféra na varšavskom Štadióne sa však zrazu zmenila. Ryszard Siwiec sa polieva rozpúšťadlom a zapaľuje vlastné telo. Popritom vyhadzuje do vzduchu pripravené letáky informujúce o myšlienkach, ktoré ho priviedli k tomuto hrdinskému činu. Výsledkom sú popáleniny na 80% tela a kritický zdravotný stav, ktorý Siwieca stojí o 4 dni neskôr, život. Otca piatich detí v nemocnici navštevujú najmä príslušníci poľskej ŠtB. Po smrti ho vyhlasujú za duševne chorého a celú udalosť viac-menej úspešne zametajú pod koberec.
Ryszard Siwiec sa upálil na štadióne pred 100-tisíc ľuďmi. Napriek tomu o jeho čine nikto nehovoril a nepísalo sa o ňom ani v žiadnych médiách. Komunistickej tajnej službe sa všetko podarilo utajiť. O upálení Ryszarda Siwieca sa širšia verejnosť dozvedá až o niekoľko mesiacov neskôr, po upálení Jana Palacha na pražskom Václavskom námestí. Či sa mladý študent inšpiroval práve Siwiecom nie je dodnes celkom jasné.
Siwiec sa stal po auguste 1968 prvou ľudskou pochodňou. Uznania a úcty sa poľskému hrdinovi dostalo až po páde socializmu. Siwiec bol post mortem odmenený viacerými významnými oceneniami, medzi ktorými nechýba Rád Tomáša Garrigua Masaryka od českého prezidenta, či Rád bieleho dvojkríža od toho slovenského. Siwiecov príbeh vynikajúco dokumentuje film z roku 1991 s názvom Uslyszcie mój krzyk.
Nahlásiť chybu v článku