Klochy & Jurky. Naked Nomad & Trouble Traveler. Dvaja mladí Slováci, ktorí precestovali poriadny kus sveta a zážitkov i skúseností majú na rozdávanie. Najskôr cestovali po USA, neskôr sa spod Tatier stopom dostali až do Kambodže. Bolo to 26-tisíc kilometrov dlhé dobrodružstvo naprieč Áziou. To všetko lowcostovo, ekologicky, s úsmevom na tvári a s dobrým srdcom v hrudi. Po takmer roku na cestách sme sa s Klochym & Jurkym znovu spojili. Tentokrát sme sa porozprávali o cestovaní trochu všeobecnejšie.
Na Klochyho a Jurkyho si možno spomínate z našich starších rozhovorov. Ak nie, môžeme vám odporučiť i tie. Všetky tri (vrátane tohto najnovšieho), totiž vytvárajú jedinečný príbeh dvoch mladých Slovákov s poriadne túlavými topánkami.
- Naked Nomad & Trouble Traveler: Dvaja Slováci, ktorí dali v Amerike výpoveď, prešli celé USA a teraz cestujú stopom na koniec sveta
- Prespávajú v spoločnosti púm a tigrov. Dvaja mladí Slováci sa za 6 mesiacov dostali stopom až do Indie
Precestovať stopom cez polovicu zemegule, to znie ako z amerického filmu. Je to skutočne tak jednoduché, ako sa to v tých filmoch zdá?
Klochy: Asi áno aj nie. Ak je to vaša obrovská vášeň a vysoká priorita, prispôsobíte tomu všetko naokolo. Nám to potom už pripadalo jednoduché a len sme sa tak nechali unášať vlnami života. Vybavenie víz sme riešili až po ceste, odhlásenie zo zdravotky je maličkosť, čiže treba byť k sebe úprimný, a potom sa už len odhodlať a vyraziť.
Jurky: Treba iba vyraziť. Prispôsobíte sa ceste, veľa vecí sa naučíte a veľa vecí sa vyrieši v podstate samo. Žiadne veľké problémy sme nemali. A podľa mňa to bolo ešte lepšie, ako vo filme (smiech).
Aké rady a tipy by ste dali človeku, ktorý by chcel cestovať stopom? Na čo treba myslieť a neradno zabúdať?
Jurky: Najdôležitejšia je trpezlivosť, pozitívna energia, nálada a úsmev. Treba si vyhliadnuť dobré miestečko, kde vám môžu najlepšie zastaviť a už treba len čakať. Myslieť treba na pitný režim a opaľovací krém, aby sa vám výlet stopom nezmenil na výlet do nemocnice.
Klochy: Sem tam môžete počuť, že vám pomôže očný kontakt s vodičmi bez slnečných okuliarov, čisté oblečenie, úsmev…, avšak pri stopovaní pravidlá neexistujú, často je to aj o tom, že keď vám chce vodič zastaviť, tak zastaví. Aj v strede úzkej cesty, kde mu je jedno, že za sebou vytvorí menšiu kolónu áut, ako sa nám často stávalo napríklad v Turecku. Inak na stopovanie asi ozaj netreba nič extra, len to párkrát vyskúšať a vidieť, že to naozaj funguje, aj keď niekedy sa načakáte. Často to však ide rýchlejšie, ako čakanie na autobus. A na čo dôležité neradno zabúdať? Užívajte si to.
Inak nám napríklad v Iráne párkrát pomohla ceduľka so stručným vysvetlením nášho štýlu cestovania, preložená do miestneho jazyka, s čím nám predtým pomohol lokálny krajan s angličtinou.
V Ázii ste veľa pracovali ako dobrovoľníci. Aké to malo výhody, popr. naopak nevýhody? Na čo všetko vás bolo treba?
Klochy: V Indii sme sa napríklad na prelome roka zdržali v jednom motorkársko-hudobnom klube neďaleko pláže, kde sme strávili asi tri týždne. Maľovali sme, upratovali, pripravovali jedlo, pomáhali na bare, jazdili sme po okolí na motorke s reklamou a naši dvaja šéfovia boli s nami veľmi spokojní, keďže sme všetko, čo nám povedali, spravili v ten istý deň, pričom podľa ich slov to domácim Indom niekedy trvalo aj týždeň. Boli milo prekvapení, a tak nám ponúkli aj stálo-platenú prácu. Inak sme mali u nich na oplátku super ubytko, sem tam jedlo, kopec voľného času a parádne skúsenosti do života.
Dobrovoľníctvo (alebo voluntourism) však môže mať aj temné stránky, kedy prispievame skôr k zisku firmám, ako skutočnej pomoci. Keď napríklad prídeme na dané miesto na dva týždne, ešte si za to zaplatíme nemalé peniaze spoločnosti, ktorá na tom vo veľkom profituje, prichádzame bez akýchkoľvek skúsenosti v oblasti sociálnej pomoci, psychológie alebo medicíny a kde si na nás napríklad deti v škôlke alebo v detskom domove zvyknú a za chvíľku ich opustíme. Treba si preto dávať pozor, aké dobrovoľníctva si vyberáme, na ako dlho a či to robíme naozaj pre pomoc druhých, alebo hlavne pre svoje ego, aby sa nám to dobre vynímalo na životopise.
Jurky: Na ceste sme dobrovoľničili už v spomínanom klube, ale aj na banánovej farme v Thajsku, cez couchsurfing v detskom domove v Indii, budovali sme ekologicko-meditačný lotosový dom pre jednu školu, tiež v Indii. Snažili sme sa dobrovoľničiť, aj keď sme dopredu žiadne dobrovoľníctvo vybavené nemali, napr. v Indii sme veľakrát dávali vodu rodinám na ulici.
Vašu cestu stopom až do Kambodže označujete ako ekologickú. Ako si to máme vysvetliť? V čom vlastne ekologické cestovanie vlastne spočíva?
Klochy: Možno v tom, že sa zamyslíme, ako znečisťujeme našu zázračnú planétu, že to takto okolo nás dlho nevydrží a ak to chceme zmeniť, potreba uvedomiť si, že začať treba od seba. My napríklad čoraz viac vlastníme menej vecí, na dlhodobú cestu mi stačí 40-litrový batoh, kde mám len potrebné veci, tri tričká a vlastne viem, že čím menej mám, tým viac som slobodnejší. O veľa vecí sa treba starať a dávať na ne pozor.
Aj v takej Ázii sa vyhýbame plastovým baleným vodám a radšej si berieme filtračnú fľašu. Stravujeme sa len vegetariánsky a vegánsky, nielen kvôli súcitu ku zvieratám, ale aj kvôli agropriemyslu, ktorý je podľa viacerých zdrojov najväčším znečisťovateľom planéty. Nekupujeme si kožené výrobky, nepoužívame takmer žiadnu drogériu, ktorá je aj tak väčšinou plná chemikálií a nepodporujeme zvieraciu turistickú zábavu, ako napríklad jazdy na slonoch, delfínové akváriá alebo rôzne pouličné fotenia so zvieratami. A tak podobne. Stále sa dozvedáme niečo nové.
A vtedy si niekto pomyslí a povie, že celý svet jednotlivec aj tak nezachráni. Na to mám zatiaľ najlepšiu odpoveď týmto krátkym príbehom: Po búrke more vyplavilo na breh tisíce morských hviezdic, kde ich čakala smrť. Keď to uvidelo malé dievčatko, začalo hviezdice zbierať a hádzať ich do mora. Starší pán sa jej spýtal „Aký to má zmysel? Veď ich aj tak všetky nezachrániš.“ Dievčatko sa zohlo, zdvihlo jednu hviezdicu, hodilo ju do mora a povedalo: „Pre túto jednu nekonečný.“
Koľko Vás celá cesta stála? Prežiť niekoľko mesiacov v zahraničí, zrejme nebude úplne lacná záležitosť.
Klochy: Necelý rok nás vyšiel asi na 3 až 4 tisíc eur na jedného. Pri stopovaní a kempovaní sa to dá určite aj za menej, ale nejak sme sa za každú cenu nenaháňali za najlacnejšími možnosťami, len aby to dobre vyzeralo. Zo začiatku sme asi aj viac míňali, ochutnávali sme kadejaké, aj zakázané dobroty a až od Indie prišla konečne aj naša vysnívaná spirituálnejšia cesta, kedy sme stopli so všetkými drogami, včítane tabaku a alkoholu a začali sme meditovať, čítať podobné knihy a zrazu sme sa opíjali novou, asi 5-mesačnou triezvosťou. Bol to krásny pocit. Inak v Indii sme zažili aj celý mesiac pod 50 eur, dá sa to všelijak.
Neliezli ste si počas cestovania na nervy? Predsa len v dvojici tak dlhý čas mimo komfortnej zóny. To môže eskalovať do roztržiek.
Klochy: Asi môže, lenže my sme si náramne sadli. Sme si vedomí, že nájsť si parťáka na dlhodobejšie cestovanie je náročné, a preto sme za seba veľmi vďační. Ak sme aj niekedy mali menšiu výmenu názorov, rýchlo sme si to vydiskutovali a vyriešili. Teraz to aj zároveň beriem ako taký psychologický tréning do života. Inak, veľakrát som spomínal na známy výrok „šťastie je skutočné, len keď je zdieľané“. Je krásne kempovať sám niekde na vrchole kopca s magickým výhľadom, len pre mňa je to asi silnejšie v spoločnosti a to sa nemusíme vôbec rozprávať, iba si uvedomujeme, že tú nádheru zdieľame spolu. Ak aj ale niekto nenájde cestovateľského parťáka, vôbec to nevadí. Tiež to prináša svoje výhody. Viac sa k vám možno prihovoria miestni a zas veľa cestovateľov „samotárov“ sa často stretáva s novými ľuďmi, s ktorými napríklad spolu vyrážajú na niekoľko-týždňové potulky a dobrodružstvá. Alebo si na ceste rovno nájdete lásku svojho života, čoho sme už tiež boli párkrát svedkami.
Jurky: Za 10 mesiacov sme sa nepohádali ani raz, čomu som sa aj ja sám čudoval. Začali sme to spolu, tak sme to aj dokončili spolu, nerozdelili sme sa na viac ako štyri dni tuším. A viac bol parťák Klochy pre mňa oporou, ako týpkom, ktorý mi robil nervy. V nepálskej nemocnici by som určite plakal, keby tam nebol. Pre mňa super „punk“ zážitok na celý život. Keď sme pili tak sme pili naplno, keď sme meditovali, tak sme to robili tiež naplno.
Zmenil sa Váš pohľad na svet po absolvovaní tejto dobrodružnej cesty? Ak áno, v čom konkrétne?
Jurky: Jasné, že áno. Vidieť chudobných ľudí, ktorí sa usmievajú a dali by vám skoro všetko, neriešia žiadne predsudky, žijú v prítomnosti, to bolo super. Takú dobrosrdečnosť, pohostinnosť a veľkosť sŕdc vidieť, to vás určite zmení. Ja žijem určite viac duchovnejšie, viac v prítomnosti, keď jem tak jem, nerozptyľujem sa inými vecami, ako je mobil. Určite žijem viac aktívnejšie aj doma, snažím sa cestovať po našom krásnom Slovensku. Viac času trávim vo Vysokých Tatrách. Snažím sa na veci pozerať zo všetkých možných strán. Stratil som predsudky, na ľudí sa pozerám ako na krásne duše a nie na roztrhanú košeľu. Menej hundrem a viac sa usmievam.
Klochy: Áno, cestovanie je vlastne aj dobrodružstvo do seba. Postupne sa to asi začalo meniť už pár rokov dozadu, keď sme nielen na cestách postretávali rôznych kreatívnych ľudí, prečítali zopár kníh a vyskúšali si niekoľko dobrovoľníctiev s ľuďmi, ktorí si idú svojou cestou života. Cesta do Ázie mi napríklad dala nádherné nové pohľady, že sa dá život prežiť aj inak, ako sme zvyknutí, netreba sa toľko ponáhľať, nevytvárať si v našej mysli umelé problémy a hlavne žiť v prítomnosti.
Veľakrát žijem v minulosti alebo v budúcnosti a prítomný okamih mi uniká, aj keď som sa naň tešil veľmi dlho. Pri stopovaní naprieč Iránom som sa zamýšľal, že aj keď som na mieste, o ktorom som sníval, moje myšlienky sa venujú budúcnosti, teším sa na ďalšie miesto a to mi berie sústredenie naplno si uvedomiť, čo sa okolo mňa deje práve teraz. A možno pritom pomohlo aj experimentovanie s meditovaním, kedy sa môže človek pekne zastaviť.
Do Kambodže ste teda cestovali stopom. Ako ste sa dostali späť na Slovensko?
Klochy: Cesta tam nám trvala zhruba 10 mesiacov a cesta naspäť 10 hodín. Neopísateľný pocit sedieť v lietadle a sledovať na displeji mapku, ako sa rýchlo vraciame v čase, ponad všetky tie silné spomienky Thajska, Indie, Iránu, Turecka, až po Európu. A ten návrat bol zároveň jeden z mojich najväčších kultúrnych šokov v živote, aj keď sa hovorí, že po takýchto dobrodružstvách už niet cesty späť.
Čo ste si doma po návrate z dlhej cesty najviac vážili? Naopak, čo vám z Ázie najviac chýba?
Klochy: Pomerne stále prázdne európske cesty, nádhernú zelenú prírodu, všade prítomnú pitnú vodu, kultúru kreatívnych ľudí a hlboké nočné debaty v rodnom jazyku. A z Ázie mi asi najviac chýbajú časté úsmevy pohodových ľudí, pomalší životný štýl, neskutočne farebné vône a jedlá, exotika prírody a teplé monzúnové dažde.
Jurky: Prvé, čo som spravil bolo, že som sa napil zo sprchy čistej, studenej vody. Prvé dni mi bolo čudné spať v mojej posteli, ale zvykol som si znova na ňu. Určite žijeme v bezpečnej krajine, kde nemáme žiadny jedovatý hmyz, hadov atď. Chýba mi indické štipľavé jedlo, úsmevy a smiešne indické krútenie hlavou, to bola stále sranda. Chýba mi dobrodružstvo na ceste.
Bola cesta stopom cez pol zemegule nebezpečná?
Klochy: Nebezpečie na nás asi číha na každom rohu, nechcem to zbytočne preháňať a privolávať si to. Že vraj sa nám štatisticky niečo skôr stane cestou autom do práce, ako že nás smrteľne uštipne jedovatý had, niekde v ázijskej džungli. A z ďalšieho pohľadu mi príde, že väčší risk je v živote neriskovať a nenasledovať svoje vášne života. Radšej žiť ,ako prežívať.
Ale sem tam to bola ozaj sranda, keď som napríklad vo Váránasí chytil na 24 hodín neznámy vírus tak, že som ani nevedel sám odkráčať ku doktorovi na infúziu, alebo keď Jurky dostal v Nepále brušný týfus, aj keď bol na naň dopredu očkovaný, a tak sme namiesto objavovania Himalájí, prežili naše víza v nemocnici. Nakoniec sme sa z toho ale dostali a ak nás to neposilnilo fyzicky, tak psychicky určite.
Jurky: Ja by som povedal, že samotné čakanie pri stopovaní je nebezpečné, ale ak ste na dobrom mieste, pozeráte sa po okolí a vnímate danú situáciu, tak ste ako tak v bezpečí. Nebezpečenstiev je veľa, je veľa spôsobov ako môžeme zomrieť, ale treba žiť naplno a nie v strachu. Strach je iba v hlave. Keby som sa mal všetkého báť, tak sedím doma a umývam zrkadlo v kúpeľni (smiech).
Z Ázie ste sa vrátili asi pred rokom, no dlho ste doma nepobudli. Kam smerovali vaše kroky ďalej?
Klochy: Akurát som sa po vyše mesiaci vrátil z pešej púte naprieč Španielskom, do mestečka Santiaga de Compostela, a k atlantickému pobrežiu, kde som si počas pár stoviek kilometrov kráčaním, rôzne pomeditoval, v noci pokempoval, trávil celé dni v prírode a postretával super ľudí. Ďalšie cesty sú otvorené, nápadov je kopec, uvidíme.
Jurky: Ja som bol pol roka doma, potom som si šiel zarobiť do zahraničia. Za zarobené peniaze kúpil lacné letenky do Južnej Ameriky, presnejšie do Kolumbie. Momentálne som už doma, po troch mesiacoch. Prvýkrát som cestoval sám, veľmi sa mi to zapáčilo, byť sám sebe pán. Má to svoje výhody aj nevýhody samozrejme, no nikdy som sa necítil sám. Zhodnotil som to, že som si vybral super krajinu. Kolumbia má toho strašne veľa na ponúknutie. Nie je to iba kokaín a bývalý kokaínový kráľ. Je to aj tanec, salsa, rum, hudba, úsmevy ľudí, hory, dva oceány a mnoho ďalšieho.
Ostali ste i naďalej pri ekologickom, minimalistickom a lowcostovom cestovaní?
Jurky: Jasné, ekologicky, minimalisticky, to je super, stále sa snažím aj lowcostovo, no tentokrát bola Kolumbia trošku drahšia, menej som spával v stane, menej som stopoval a bol to menší „punk“, ako v Ázii. Ale určite som si to užil naplno.
Klochy: Áno, ostali a stále sa dozvedáme niečo nové, no zároveň si priznávam, že možno nebudem cestovať lowcostovo celý život, len keď teraz je to také jednoduché, sme mladí, nevadí nám „pár dní“ bez sprchy a je to obrovské dobrodružstvo, keďže sa väčšina tých úžasných zážitkov odohráva za hranicou komfortu. Menej vecí, viac zážitkov. Ale kto vie, čo bude zajtra.
Cestovateľský život Klochyho a Jurkyho po návrate z desaťmesačnej cesty naprieč Áziou, zďaleka neskončil. Ich príbehy, tie minulé i budúce, môžete sledovať na ich Facebooku, Instagrame či webovej stránke nntt.sk.
Nahlásiť chybu v článku