Väčšina mladých Slovákov z našej krajiny odchádza v nádeji, že za hranicami Slovenska ich čaká život na lepšej úrovni. Niektorí však robia presný opak. Radoslav Hoppey sa na Slovensko vrátil, zahodil dobre platenú prácu v zahraničí a to preto, že chcel dokonale spoznať svoju rodnú krajinu. Bežný život zavesil na klinec a začal cestovať, písať blog a obdivovať krásy Slovenska. To všetko v sprievode Ľudovíta Štúra, ktorého má vytetovaného na ruke. Zoznámte sa s cestovateľským blogom Nie je túra bez Štúra.
Tri roky si pracoval v zahraničí, no nakoniec si sa vrátil domov na Slovensko. Čo Ťa prilákalo späť?
Pracoval som vo Viedni ako junior manažér v jednej reštaurácii. Nevravím, že mi tam bolo zle, no uvedomil som si, že to nie je presne to, čo som si vysníval. Musím sa priznať, že to či sa vrátim, som riešil asi pol roka. Boli to mesiace plné písania si zoznamov pre a proti, no nakoniec vyhralo Slovensko. Dôvodov k návratu som mal hneď viacero, okrem iného som si uvedomil aj to, že som hrdý na to, že som Slovák, lebo v Rakúsku som sa stretol aj s ľuďmi, ktorí sa za to tak trochu hanbili.
Povedal som si, že chcem spoznať Slovensko, pretože dovtedy som nebol ani v Bardejove či na Spišskom hrade a prišlo mi to trochu smutné a aj divné. Ďalším dôvodom, ktorý rozhodol, bolo aj to, že som už chcel robiť len to, čo ma baví a byť si sám sebe pánom. Zistil som totiž, že ja nie som ten typ človeka, ktorý vie byť podriadený.
Bežnú prácu si zavesil na klinec a stal si sa „profesionálnym turistom po Slovensku“. Ako sa týmto dá vôbec uživiť?
Je pravda, že ešte aj dnes sa stretávam s ľuďmi, ktorí len krútia hlavou nad tým, že som dal výpoveď v dobre platenej práci, a že som sa zo zahraničia vrátil späť domov, keďže trend je presne opačný. Uživiť sa cestovateľským blogom o Slovensku a na Slovensku je úprimne dosť ťažké a náročné, keďže ešte veľa ľudí u nás ani len netuší, čo blog je a čo vlastne robím.
Ale, aby som sa vrátil k otázke, vyžiť sa dá, ja to mám však tak, že popri blogu sa venujem napríklad aj copywritingu, teda mám viacero aktivít, ktoré mi spoločne tvoria môj príjem. Tiež mám však našetrené nejaké peniaze, keďže nemám stály príjem.
Skús nám teda vysvetliť, aký je život blogera a ako vyzerá Tvoj bežný deň.
Keď práve „neštúrujem“, teda nie som na cestách, tak môj pracovný deň vyzerá celkom normálne. Keďže pracujem z domu, tak je hlavná pre mňa disciplína, aj keď samozrejme aj ja mávam dni, keď sa mi nechce. Preto fungujem tak, že mám rozvrhnutý pracovný čas na menšie úseky a prácu si striedam. Píšem si dokonca aj denné či týždenné plány, aby som si vedel svoju prácu a výkon ustriehnuť a odkontrolovať.
Tvoj blog nesie názov Nie je túra bez Štúra. Prečo práve spojenie s touto významnou osobnosťou našich dejín?
Pre mňa je Ľudovít Štúr jednou z najväčších slovenských osobností našich národných dejín. Počas svojho života toho dokázal naozaj veľmi veľa. Už ani neviem, kde presne sa začalo toto moje kamarátstvo s ním. Keď som začínal s blogom a rozmýšľal som nad názvom, ktorým by som sa odlíšil a bol ľahšie zapamätateľný, tak prišlo zrazu „Nie je túra bez Štúra„. Keďže cestujem po Slovensku a na ruke ho mám aj vytetovaného, tak mi to prišlo ako super nápad.
Prostredníctvom svojho blogu v podstate ľuďom približuješ zaujímavé miesta a lokality vo všetkých kútoch Slovenska. Ktorá časť našej krajiny je ale Tvojou srdcovkou?
Áno, snažím sa pri svojom štúrovaní po Slovensku striedať tie známe miesta s tými menej známymi miestami, pretože mne sa u nás páči aj to, že aj v takej na prvý pohľad obyčajnej dedinke môže človek nájsť zaujímavé miesta či jedinečné pamiatky. Nech to znie akokoľvek klišé, tak vybrať si jednu časť našej krajiny je veľmi ťažké. Nedávno som bol na Liptove, ktorý je naozaj krásny a mojou srdcovkou je aj Bardejov a jeho námestie.
Najzaujímavejší zážitok z Tvojich túr?
Neviem, či je to práve najzaujímavejší zážitok, skôr taký smutno-veselý. Jednou z mojich aktivít, ktoré pri svojom štúrovaní robím je aj to, že posielam svojím čitateľom z každého miesta, kde som, pohľadnice. A dosť ma bavia tie výrazy ľudí, keď si v dnešnej dobe plnej internetu pýtam niekde pohľadnicu.
Stáva sa mi po tom, že aj počas leta mi tetušky núkajú pohľadnice s vianočným motívom. A zas tam, kde nečakám žiadne pohľadnice mi dajú na výber hneď z viacerých možností. Tým chcem povedať, že odkedy robím to, čo robím, tak si všímam aj na takýchto detailoch, že slovenský turizmus má medzery. Je to dosť škoda, lebo tu toho máme naozaj veľmi veľa.
Píšeš aj články v štúrovčine. Prečo? Keby to bolo na Tebe, zrušil by si tvrdé y?
Článkov v štúrovčine mám na blogu len pár, písal som ich na začiatku, hlavne preto, že mi to prišlo celkom vtipné. Minimálne ja som sa pri ich písaní dosť zabavil. Čo sa týka ypsilonu, tak mne nejak extra nevadí.
Vedel by si odhadnúť koľko kilometrov máš v nohách, odkedy si sa začal venovať svojmu projektu?
To ti asi nepoviem presne, pretože si to nerátam. No za jeden deň môjho štúrovania prejdem aj 15 km, a na cestách som niekedy aj 10 dní do mesiaca, takže tých kilometrov v nohách už mám celkom dosť. Aj keď na druhej strane, niekedy mi ani to nepomôže a moja kondička dosť trpí.
Dostal si sa do desiatky Travel Blogerov Slovenska za rok 2018. Aká je v tejto oblasti u nás konkurencia? Je travel blog ešte len na vzostupe?
Veľmi sa z toho teším, lebo sa mi to podarilo za jeden rok trvania môjho blogu a “služobne” som tam najmladší. Čo sa týka konkurencie, tak ja svojich „kolegov“ ako konkurenciu popravde ani neberiem. Ja sa venujem Slovensku a zvyšok rieši viac zahraničie, čo znamená, že robíme síce v tej istej oblasti, no iné veci. Trošku ma skôr mrzí, že napriek tomu, že nás je na Slovensku málo blogerov, že si namiesto pomáhania, niektorí skôr hádžu polená pod nohy. Ale na to som si už tiež zvykol, veď aj to je taká typická slovenská vlastnosť. Bohužiaľ.
Plánuješ v budúcnosti cestovať aj v zahraničí, alebo ostaneš naďalej pri objavovaní Slovenska?
Veľa ľudí sa ma zvykne pýtať, čo budem robiť, keď precestujem Slovensko a ja sa nad touto otázkou už len smejem. Momentálne totiž vôbec neriešim, čo bude, pretože môj zoznam miest, ktoré chcem na Slovensku vidieť, je naozaj dlhý. Samozrejme však mám aj ja cestovateľské sny v rámci zahraničia a verím, že raz sa mi podarí dostať sa aj do Kalifornie či do Tokia.
Blog Rada Hoppeya Nie je túra bez Štúra nájdeš na tomto odkaze. Sledovať ho však môžeš aj na Facebooku či Instagrame.
Nahlásiť chybu v článku