Otázka pohostinnosti a prívetivosti Slovenska a jeho obyvateľov, je téma dlhej diskusie. Hovorí sa o nás, že tieto vlastnosti ako národ máme, no skutočnosť často ukazuje pravý opak. Napriek tomu medzi nami žije mnoho ľudí spoza hraníc, ktorí si pre svoj život a pôsobenie vybrali práve Slovensko. A to napriek tomu, že pochádzajú z krajiny, ktorá môže byť pre tú našu v mnohom vzorom. Napríklad Nienke z Holandska, šikovnej mladej dizajnérke, sa Slovensko veľmi zapáčilo. V Žiline našla zmysel svojej existencie, aj keď to v mnohom nebolo ľahké. Zoznámte sa s jej príbehom.
V našom rozhovore s Nienke Voorintholt sa dozviete:
- Čo privedie mladú umelkyňu práve na Slovensko
- Akí sú Slováci v očiach cudzinca zo západnej Európy
- Aký negatívny zážitok má Nienke zo slovenskej nemocnice
- Čo si myslí o slovenskej pohostinnosti a mnoho ďalších zaujímavostí
Ahoj Nienke, skús sa nám v krátkosti predstaviť. Odkiaľ pochádzaš a o čo sa v živote zaujímaš?
Mám 33 rokov a vyrástla som v stredne veľkom meste na severe Holandska. Pre štúdium na umeleckej škole som sa musela presťahovať do centrálnej časti krajiny, do Arnhemu, kde som žila 7 rokov. Momentálne pracujem pre občianske združenie Truc sphérique, ktoré sídli v Žiline v kultúrnom centre Stanica-Záriečie a pôsobím aj v kultúrnom centre Nová synagóga. Som koordinátorkou európskych dobrovoľníkov, organizujem rôzne worshopy a pomáham s každodennou prevádzkou týchto miest. Zaujímam sa najmä o second hand, re-use, reshape a o rôzne experimenty s tým spojené.
Z Holandska Ťa život privial až k nám na Slovensko. Ako k tomu došlo?
Na jeden rok som sa zapojila do EVS (European Volunteering Service), čo je dobrovoľnícky program pod záštitou Európskej únie. Aby som bola úprimná, zapojila som sa doňho s myšlienkou zobrať si rok voľna, zresetovať a zmeniť doterajší život. Namiesto cestovania som si vybrala prácu v zahraničí. V zozname otvorených projektov som našla aj žilinskú Stanicu-Záriečie. Možnosti, ktoré toto centrum ponúka, presne splnili moje potreby v rozmanitosti práci a možnosti experimentovať v kultúrnej oblasti. Nakoniec som sa do tohto miesta zamilovala a žijem tu šťastný život.
U nás sme zvyknutí skôr na to, že mladí ľudia zo Slovenska odchádzajú za prácou do zahraničia. U Teba je to naopak. Ako si to máme vysvetliť?
Keď som odchádzala z Holandska, neplánovala som, že to bude navždy. V súčasnosti sa však viac doma cítim na Slovensku. Počas krátkych návštev Holandska som si uvedomila, ako mi Slovensko chýba, konkrétne samotná Stanica. Asi som sa na tomto mieste stala závislá a neviem ho pustiť z hlavy.
Jednu vec, ktorú som si uvedomila je, že v Holandsku ľudia hovoria oveľa viac o svojich úspechoch a snažia sami seba prezentovať v čo najlepšom svetle. Komunita, ktorej súčasťou som sa stala na Slovensku, je však oveľa pokornejšia, až to na začiatku vyzeralo, že trpí nedostatkom sebavedomia. Nakoniec som pochopila, že ľudia na Slovensku sa nepotrebujú chváliť tým, čo robia či čo dokázali. Pre mňa je oveľa zaujímavejšie hovoriť o tom, ako môžu byť veci lepšie, ako opakovať aké úspechy má človek za sebou.
V čom je život na Slovensku a v Holandsku najviac rozdielny?
Najväčšiu priepasť osobne vidím v kvalite služieb. Najmä skúsenosť zo slovenskej nemocnice ma dosť šokovala. Návštevy nemocnice po páde na bicykli, kedy som si zlomila kľúčnu kosť mi ukázali, aké obrovské rozdiely sú v zdravotníctve medzi Holandskom a Slovenskom.
Len samotný škaredý a starý interiér sa nedá s Holandskom porovnať. Pri návšteve holandskej nemocnice máte pocit, akoby ste sa prechádzali v galérii. Prvého doktora, ktorého som na Slovensku stretlam by som opísala ako 140 rokov starú korytnačku, ktorá prežila celý svoj život v zoologickej záhrade. Potom, ako som mu opísala obrovskú bolesť, ma v krátkosti vyšetril a poslal domov. Až po pár dňoch röntgen ukázal, že sa nejedná o jednoduchú zlomeninu a bude potrebná operácia. Povedali mi len „budeme vás operovať, príďte v pondelok…“. V Holandsku by vás pritom doktor detailne informoval o postupe, trvaní i následkoch daného zákroku. Okrem toho, že som vlastne vôbec nevedela, čo sa bude diať, ma neupokojili ani reakcie známych, ktorí sa obávali toho, že ma budú operovať v slovenskej nemocnici.
Počas pobytu v nemocnici som však zistila, že zdravotné sestry sú veľmi milé. Dozvedela som sa, že ak chcete podrobnejšie informácie o svojom zdravotnom stave či pripravovanom zákroku, stačí sa opýtať. So základmi slovenčiny je to náročná i zábavná úloha. Napríklad ako naposledy, keď som čakala na röntgen, dvere ordinácie otvorila sestrička a jediné čo povedela bolo: „Čo vy?“.
O Slovákoch sa často hovorí, že sú otvoreným a najmä pohostinným národom. Aká je Tvoja skúsenosť?
Navštívila som množstvo miest, prijala som mnoho pozvaní no až pri návšteve rodičov môjho priateľa som zistila, ako je to myslené. Vysoká úroveň pohostinnosti znamená veľké množstvo jedla. Mama priateľa vždy pripraví nejaké tradičné jedlo a podelí sa so mnou o rôzne tipy.
Pôsobíš aktuálne v Žiline, ktorá je akousi baštou slovenských národniarov. Stretla si sa teda s nejakými negatívnymi reakciami na svoju adresu?
Väčšina ľudí, s ktorými som sa doposiaľ stretla vyzerá, že sa za svoju krajinu skôr hanbia, ako by boli na ňu hrdí (najmä pre politickú situáciu v krajine). Zistila som, že Slováci si na svojej krajine najviac cenia prírodné krásy, no nie do takej miery, aby ich dokázali ochrániť. Som si ale vedomá, že moja práca a voľný čas prebiehajú v akejsi bubline. Kultúrne centrum Stanica-Zárečie spája najmä otvorených ľudí, preto nemám mnoho negatívnych osobných skúseností. Po slovensky neviem veľmi dobre, no väčšine ľudí nevadí, že potrebujem viac času a gest, aby som im niečo povedala či položila otázku. Napriek tomu sú takmer všetci ochotní so mnou komunikovať.
Ako by si Slovensko opísala jednou vetou?
Viem o Tebe, že sa venuješ dizajnu. Môžeš nám o tom povedať viac? Na čo konkrétne sa zameriavaš?
Skôr ako za dizajnérku považujem samu seba za „tvorcu“ či facilitátora. Na dizajne ma najviac baví samotný proces tvorby, konkrétne tá časť, kedy sa ešte stále môžete vydať niekoľkými rôznymi smermi. Dobrý dizajnový produkt chápem ako vec, ktorá podporuje používateľa vytvoriť si ho sám.
V súčasnosti sa moja práca dizajnérky prelína s vedením workshopov. Ľuďom približujem rôzne témy (záhrada, hračky, lampy) a poskytujem im materiály a inšpiráciu, aby sme mohli spoločne pracovať. Celé to začalo ako idea ukázať ženám, aké jednoduché je narábať s nástrojmi ako elektrická píla, vŕtačka alebo brúska a vznikol z toho workshop s názvom Do it herself.
Ak vás tematicka cudzincov žijúcich na Slovensku zaujala, dávame vám do pozornosti festival [fjúžn], ktorého 13. ročník začína už zajtra 20.4 v Bratislave. Hlavným cieľom festivalu je spájať ľudí najrozmanitejších kultúr, zvyšovať povedomie o nových menšinách na Slovensku, prezentovať život cudzincov a scitlivovať verejnosť na témy migrácie a multikulturalizmu. Ústrednou témou aktuálneho ročníka je pritom Dôvera, ktorá v súčasnosti v tejto problematike dostáva poriadne zabrať. Program festivalu nájdete na tomto odkaze.
Nahlásiť chybu v článku