Krstnými otcami sa stali chalani zo spriatelenej kapely Korben Dallas, ktorí si zahrali improvizovaný set namiesto plánovaného setu Lenky Dusilovej. Tá sa pre chorobu ospravedlnila a do Bratislavy nakoniec nepricestovala.

Všetko však dobre dopadlo a Zrní bratislavským fanúšikom priniesli jedinečnú atmosféru, netradičné textárske umenie v podobe textov speváka Jana Ungera a v neposlednom rade Jiskřící hudobný zážitok, ktorý nie každého osloví hneď na prvé počutie, no o to viac ho fanúšikovia ocenia pri hlbšom zamyslení sa na druhý či tretí pokus. Každý z albumov je iný. Každý má svoj príbeh. Sú ako konzervy času zaznamenávajúce aktuálne momenty z danej súčasnosti. O novom albume, príbehu z nahrávania v Španielsku, životných krízach a stálom pocite, že všetko je tak ako má byť, nám porozprával Jan Unger v nasledujúcom rozhovore nahranom tesne po bratislavskom krste.

Ako vznikal tento album a kde si našiel inšpiráciu pre texty?

To je na dlho, ale asi pred rokom sme sa rozhodli začať chystať novú „desku“ a chceli sme sa dostať niekam ďalej, než sme boli na tej predchádzajúcej. Ja si myslím, že našim cieľom bolo, aby tie veci boli čistejšie, prázdnejšie, aby každý motív mal viac priestoru a dostať tam viac elektroniky. Oslovili sme nášho producenta, ktorý s nami robil predchádzajúce dve „desky“ Ondřeja Ježka či nemá nejaký nápad, ako to zmeniť. On nám doporučil aby sme oslovili Jonatána Pastirčáka, že s ním by sme mohli skúsiť tú elektronickú zložku, či by to nejak spolu nefungovalo. Tak sme to skúsili a ono to fungovalo. Potom sme to vyhodnotili tak, že by to išlo urobiť spoločne jednak s Ondrejom, našim predchádzajúcim producentom a tiež aj s Jonatánom.

Pjoni bol v poradí ďalší Slovák, s ktorým ste okrem Korben Dallas spolupracovali. Očividne máte Slovákov radi. Chystáte spoluprácu s niekým ďalším od nás?

Uvidíme. Je to úplne otvorené. Ešte s nami spieva ako hosťujúca Nina Marinová, tiež zo Slovenska, tak to možno tak nejak prepojíme. Každopádne sme takto v tomto tíme odišli spolu do Madridu kde sme tvorili 14 dní. Vôbec sme tam nešli kvôli nejakému špeciálnemu štúdiu. Náš hlavný cieľ bol proste byť spolu a sústrediť sa na tú vec. To my máme radi, keď ľudia, čo s nami spolupracujú sú rovnako zapálení ako my a sústredia sa na to konkrétne.

Ste v jednom čase na jednom mieste a ono sa to proste deje. Tam v Madride sa to teda dialo, tam to prebiehalo. Porozprávaj mi o tom viac…

Bolo to veľmi tvorivé a nabité energiou. Šli sme tam dodávkou a už tá cesta, ktorá nám trvala dva dni, nás veľmi stmelila do spoločného tímu. Na mieste sme boli každý deň celý deň v štúdiu a po večeroch na spoločnom byte ktorý bol úplne maličký. Boli sme tam natlačení a väčšinou sme boli hore do štvrtej ráno. Kecali sme, tancovali, púšťali si muziku a bavili sa o tom, ako si myslíme, že by to mohlo vyzerať. A to je podľa mňa veľmi cítiť alebo aspoň my to tak cítime, že tá „deska“ vznikala spoločne.

Nie je teda iba tvoja autorská, ale je spoločná. Vznikala spoločne. Každý niečím prispel.

Materiál sme dali dokopy spoločne ako Zrní, pár pesničiek som priniesol ja sám a spoločne sme ho „vyjamovali“. Ešte sme urobili množstvo úprav na základe pripomienok Jonatána a mnoho vecí sme nakoniec zjednodušili viac, ako sme sami čakali. Pre nás je to akoby splnenie nejakého cieľa. To, že v tom zvuku ideme niekam ďalej, že sme s tým čím ďalej tým viac spokojnejší. „Desku od desky“ sa snažíme aby to bolo priezračnejšie.

Sám tvrdíš, že je to pozitívna „deska“, že ste ju chceli aj napriek téme ladiť pozitívne. Prečo ste si teda vybrali Jonatána, ktorý je známy svojimi temnými dark ambientmi a rozhodli ste sa atmosféru albumu podčiarknuť práve jeho hudbou?

Ja to vnímam tak, že to čo cítim z Jonatána, nie je pre mňa dark atmosféra. Je to skôr tá jeho čerstvosť a sviežosť v tom, ako dokáže vnímať a tvoriť. Podľa mňa na tú „desku“ vlastne žiadnu temnú atmosféru nevniesol. Skôr v tých zvukoch je strašne svieži a spoločne s Ondrejom Ježkem to dokázali fakt sprodukovať tak, aby to nebolo ničím „zaprdené“ alebo aby to nebolo také normálne, na čo ste zvyknutí. Mňa strašne baví, že to je zvukovo úplne svieže.

Prečo práve Jiskřící? Čo znamená ten názov, čo vystihuje?

Napísal som zenovú básničku o prítomnosti ako jiskří každý okamih. Tak nás to napadlo, že by sa to mohlo volať Jiskřící, pretože som potom o tom napísal pesničku, kde sa to slovo stále vyskytuje. Ale neskôr sme zistili, že aj celková atmosféra bola veľmi pozitívna až sme si z toho začali robiť srandu a hovorili sme si medzi sebou, že všetko je jiskřící. A povedali sme si, že to CD sa tak proste musí volať.

Váš nový album je už tradične príbehom. Na úvod albumu prevláda akýsi strach, stupňuje sa, má to určité vrcholy aj v emóciách, ktoré v nás hudba vzbudzuje, spôsobuje to zimomriavky, ale ku koncu nachádzame odkaz, že všetko bude v poriadku, všetko bude dobré. Ako to vnímaš v živote? Máš takúto životnú filozofiu, že všetko čo sa deje, sa deje pre niečo a bude to dobré?

Ja som prežíval pre mňa najťažšie životné obdobie, keď sa mi prevrátil život úplne naruby. Pritom keď som sa dostal fakt úplne na dno, som zistil, že to dno je vlastne pozitívne. Tie najkrízovejšie okamihy prinášajú skutočne to najzásadnejšie, čo mi nič iné priniesť nedokáže. Uvidíš veci, ktoré normálne v pokojnom móde nie si schopný vidieť.

Mňa osobne zaujala napríklad pesnička „Před náma“. Hovorí o tom, že sme niekde stratení, nevieme čo je pred nami, no čakáme, že asi to bude dobré, že to tak má byť.

Mne práve došlo, že počas najväčšieho stratenia keď som cítil, že som sa dostal na to najväčšie dno a neviem vlastne kde som, prečo som a kto som, som stratil poňatie o tom, o čom rozhodujem v živote ja a o čom nie a vzdal som to. No a v tomto „vzdaní“ som ucítil veľkú silu práve v tom, že som to vzdal. Došlo mi, že toto je ono a tým pádom sa na svoj život dívam z hora, dívam sa s odstupom a nechávam sa niesť životom tak, ako je. Uvedomil som si, že to je ten najväčší dar. Že vlastne to vzdanie sa i tých ilúzií o samom sebe, že som akože macher, že to niečo dám, že to vymyslím, tak v jednu chvíľu som si uvedomil, že ja už proste nevymyslím.

Prekonal si v živote krízu a kríza je zároveň ústrednou témou vášho albumu. Vy ako kapela už spolu funguje viac ako 15 rokov. Ako vnímaš toto vaše spolunažívanie – hudobné aj priateľské? Prešli ste si aj vy nejakými krízami?

Totálne. Tam bolo veľa kríz a viem, že zase budú. Je to prirodzené tým, že nás je veľa a každý má v osobnom živote nejaké vlny, keď sa dostane niekam dole a to vždy pôsobí na celok. Plus vznikajú aj ponorkové stavy. Keď sme spolu tak dlho, že nám začnú vadiť niektoré veci, ktoré sú úplne nezmyselné, vlastne vôbec nedávajú zmysel, ale deje sa to. Potom sa často dostávame do krízových momentov. Teraz zrovna vďaka tej „deske“ a vďaka tomu, že sa nám podarilo vytvoriť ďalší materiál, ktorý funguje a máme z neho radosť, tak je to teraz veľmi na vrchole. Aj v osobných životoch všetci prežívame šťastné obdobie, takže je to úplne super.

Ja by som sa vrátila, ešte k vášmu vystúpeniu, ktoré sme práve videli. Mňa osobne zaujala tvoja flauta. Viem, že flauta a ty to je také srdcové. Čo pre teba znamená hrať na flautu?

Pre mňa je flauta úplne zásadná v tom, prečo vôbec robím hudbu. Naši ma prihlásili na flautu do ľudovej školy umenia v šiestich rokoch a mňa to vlastne strašne bavilo, aj keď to občas znamenalo napríklad „nebudeš sa dívať na televíziu, ak nebudeš aspoň hodinu cvičiť“. Moji rodičia ma do toho akoby chvíľku tlačili, čo odporúčam všetkým rodičom, aby to vydržali. Potom som si niekedy v osemnástich uvedomil, keď už som hral X rokov, že to je dar, že ma rodičia do toho donútili a že to má fakt veľký význam.

Teraz spájaš progresívnu elektroniku s flautou a s repetitívnymi chodmi flauty čo je úplne jedinečné a iné.

Presne. To mi príde úplne super uchopiť flautu v kontexte modernej doby. Mňa to strašne baví. Mám z toho radosť, a ak by som to vzal z pohľadu sveta flauty, tak ten jej svet akoby reprezentujem v tejto dobe. Chodil som k učiteľovi, ktorý bol slepý a veľmi ma to ovplyvnilo. Ten človek mal ohromný cit a fakt miloval tú hudbu a pre mňa, pre šesťročného chlapca, bolo stretnutie a život so slepcom veľmi inšpiratívny. Získal som vďaka tomu pokoru a pochopil som lásku k hudbe. Pre mňa sú tieto okamihy úplne zásadné a flauta je to, čo ma priviedlo k hudbe.

Na predchádzajúcich albumoch ste využívali viac zvukov pochádzajúcich priamo z prírody. Teraz ste prešli na elektroniku. Čo plánujete do budúcna?

To vôbec neviem. Neviem to teraz povedať, no mňa napríklad osobne baví minimalizmus. Bol by som rád, ak by to išlo týmto smerom. Viem však, že ak to pôjde týmto tempom, tak ďalšiu „desku“ budeme vydávať za dva až tri roky a to si fakt netrúfnem povedať, kde v tej dobe budeme ľudsky a hudobne. V túto chvíľu by som povedal, že budeme minimalistickejší.

Možno záleží aj od toho, kde bude napríklad v tej dobe spoločnosť.

No presne. O tom sme sa dnes v dodávke bavili a kládli sme si otázku, že či behom našich životov sa odohrá tak výrazná zmena, že to úplne náš život hodí niekam inam alebo nie. Proste nevieme.

Album Jiskřící je váš piaty album. Ktorý je tvoj najobľúbenejší? S ktorým sa najviac stotožňuješ? Alebo sú to všetko príbehy, ktoré ťa v tom danom momente nejak dostali?

Presne tak to je. Toto ma práve strašne baví, že si to spätne uvedomujem. Ja som chcel vždy vydávať čo najlepšiu „desku“ a aby bola ďalšia lepšia a lepšia. Spätne však hrozne oceňujem hodnotu toho, že sú to akoby konzervy tých konkrétnych časov, také ako boli. Teraz keď napríklad počúvam „desku“ Hrdina počítačový hry jde do světa, tak si poviem: „Ježišmária, prečo to spievam takto ako úplný debil“. V tej dobe som ju ale strašne prežíval. Oceňujem však to, že to je záznam toho, aký som bol. Beriem to ako fakt. V túto chvíľu sa mi však najviac páči tá „deska“, ktorú sme urobili teraz.

Možno, že ďalšia „deska“ bude úplne meditatívna, harmonická a vyrovnaná.

Pokojne. Je to úplne možné. A je možné, že za päť rokov si budem hovoriť, ježiš jak to, že to takto spievam ako úplný debil. Ale fakt oceňujem to, že my si tými „deskami“ nechávame za sebou akoby stopy v tom časopriestore.

interez.sk (Saša Pastorková, foto: Martin Hruboš)