To, že nám niečo nie je príjemné, neznamená, že to neexistuje. My, ľudia, sme väčšinou nastavení tak, že smrť jednoducho ignorujeme. Odsúvame ju na dobu neurčitú, no musíme si uvedomiť, že jej návšteva je vždy neohlásená. Čo však v prípade, že vidíme utrpenie blízkeho človeka, ktorý sa nachádza v terminálnom štádiu ochorenia? Je utrpenie nevyhnutné? Naozaj ním rastieme? A čo ak sa niekto rozhodne, že to utrpenie ďalej už nechce podstupovať?

To všetko sú otázky, ktoré vystali z diskusie, ktorú zorganizovala Lucia Laciaková, študentka Sokratovho inštitútu. Podľa vyjadrenia samotnej Lucie bolo dôvodom zorganizovania diskusie množstvo negatívnych názorov, s ktorými sa stretávala, keď o tejto téme rozprávala. Keď tvrdila, že je to vec, o ktorej by sme sa mali viac a otvorenejšie rozprávať bez akýchkoľvek predsudkov, reakcie boli rôzne. Mnohí tvrdili, že je to zbytočné, pretože je to téma, o ktorej sa netreba rozprávať, ktorá nikoho neoslovuje a nezaujíma; že je to veľmi nebezpečné, pretože rozhovormi o smrti ju privoláme a dokonca boli aj takí, ktorí tvrdili, že je to nehorázna drzosť otvárať túto tému na verejnej diskusii. Tá mala byť skúškou toho, kto má pravdu. Výsledkom bola diskusia s odborníkmi na problematiku eutanázie a paliatívnej starostlivosti pod názvom ARS MORIENDI, ktorú moderoval Rado Sloboda. Diskusia tak otvorila tému, ktorá je na Slovensku stále veľkým tabu. Tak ako na tom vlastne sme?

Kedy teda nastáva smrť? To je asi jedna z najdôležitejších otázok, keď sa chceme rozprávať o eutanázii, či ako je medzi ľuďmi známe o milosrdnej smrti. Podľa slov Petra Kováča, odborníka na pre medicínske právo a zároveň konateľa spoločnosti forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz, s.r.o., je určenie smrti úlohou obhliadajúceho lekára, ktorý príde a na základe posmrtných škvŕn či iných znakov určí biologickú smrť. Teda stav, z ktorého už niet návratu. No je etické a morálne k nej „dopomôcť?“ Keď sa v médiách spomína tento problém, je tomu tak predovšetkým s cieľom vyvolať v divákovi emócie, senzáciu. No problematika eutanázie je určite obsiahlejšia otázka, než je minútová reportáž. Keby sa legalizovala eutanázia, klesol by počet samovrážd? Aj podľa vyjadrenia súdneho lekára a tiež hlavného konzultanta a konateľa spoločnosti forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz, s.r.o. Norberta Moravanského, samovražda nevzniká len ako následok psychických problémov. Svoje určite zohrávajú aj zdravotné problémy a neskutočné utrpenie človeka.

Eutanázia sa definuje ako dobrá či milosrdná smrť. Jej zmysel je až desivo jednoduchý. Zmierniť utrpenie nevyliečiteľne chorého človeka. Peter Kováč v diskusii rozdelil eutanáziu na aktívnu – stratégia preplnenej striekačky, aktívna pomoc a pasívnu – stratégia odklonenej striekačky. Môže byť vyžiadaná na podnet pacienta a nevyžiadaná.

Na Slovensku sa väčšina obyvateľov hlási k nejakému náboženstvu. V prieskume z roku 2014, ktorý uskutočnila agentúra FOCUS, až 55,9% opýtaných by súhlasilo s eutanáziou za asistencie lekára. Je to veľa alebo je to málo? A čo lekár, na koho by padlo toto rozhodnutie? Bolo by to etické, aj keby to bolo legálne?

Jedným z cieľov neobvyklej diskusie bolo aj zvýšenie povedomia ohľadom odbornej terminológie. Aký je rozdiel medzi eutanáziou a asistovanou samovraždou? Podľa slov Petra Kováča pri asistovanej samovražde si človek sám privodí smrť, pričom niekto iný mu k tomu poskytne prostriedky. V prípade eutanázie je to obvykle lekár, ktorý pacientovi privodí svojím konaním smrť.  Eutanázia dostala „zlé meno“ najmä v súvislosti s programom systematického vyvražďovania chorých pacientov v nacistickom Nemecku.

Riaditeľka neziskovej organizácie Plamienok, Mária Jasenková, sa vyjadrila k paliatívnej starostlivosti. Ide o odbornú lekársku starostlivosť, ktorá je poskytovaná pacientom predovšetkým v terminálnom štádiu ochorenia. Nadácia Plamienok predovšetkým zabezpečuje paliatívnu starostlivosť nevyliečiteľne chorým detským pacientom, aby im tak umožnila zomrieť doma, v bezpečnom a známom prostredí.

„Palium kedysi označoval plášť, ktorým prikrývali chorých pútnikov. V súčasnosti je paliatívna starostlivosť komplexom rôznych vecí, ktoré prinášajú komfort pri terminálnom štádiu života. Medzi ne patrí aj terminálna sedácia – uspanie, ktoré zmierni vnímanie bolesti. Úmyslom nie je skrátiť život, ale zmierniť utrpenie,“ vyjadrila sa v diskusii. „Kedysi ľudia zomierali doma. Trpiaci starí ľudia učili mladých, ako sa trpí. V súčasnosti však v nemocniciach chýba paliatívne oddelenie, ktoré sa nachádza len v Národnom onkologickom ústave. Rozdiel medzi hospicom a paliatívnou starostlivosťou je v tom, že paliatívna starostlivosť sa poskytuje v nemocnici, zatiaľ čo hospic je budova mimo nemocnice,“ pokračuje vo svojom vyjadrení. Mária Jasenková taktiež poukázala na negatívny vplyv médií, ktoré z eutanázie a umierania často robia senzáciu.

„Média potrebujú emócie, pretože z nich ťažia,“ dodala. Marie Stracenská, ktorá v diskusii zastupovala médiá, s ňou súhlasila len z časti. Tvrdí, že v televíznych reportážach nie je dostatok priestoru na zaujatie stanoviska, pretože reportáže majú krátky, obmedzený priestor. „V médiách je často prezentované negatívne stanovisko na eutanáziu. Média sú povrchné, ale obraz o svete si nerobíme len podľa nich,“ povedala a my s ňou môžeme len súhlasiť. Kto hľadá odpovede na svoje otázky, tak ich určite nájde. Len sa treba ponoriť pod povrch.

Norbert Moravanský vidí jeden z problémov aj v tom, že pacienti nie sú zvyknutí pýtať sa lekárov. „My nemáme kultúru kladenia otázok lekárovi. Akoby v nás bolo vžité, že otázky sa nekladú a lekár neodpovedá.“ Smutným výsledkom toho sú zmätení pacienti, ktorí len tápu.

Luciinho výskumu, ktorý bol zameraný na otázky týkajúce sa eutanázie a paliatívnej starostlivosti, sa zúčastnilo 282 respondentov z celého Slovenska, z ktorých väčšina žije v Bratislavskom kraji a väčšina tiež mala vysokoškolské vzdelanie. Vyše polovica z nich sa hlásila k nejakému náboženstvu. Väčšina z nich (80%) sa prikláňala k vzniku paliatívnych oddelení v nemocniciach, pričom 17 % z nich uviedlo, že už mali s paliatívnou starostlivosťou určitú skúsenosť.

Pri otázkach týkajúcich sa samotnej eutanázie však Peter Kováč spochybnil výsledky Luciinej štúdie. Uviedol, že nejde o reprezentatívny výskum, pretože poukázal na to, že vzorka, ktorú pre svoju štúdiu vybrala, nie je smerodajná. „Šička obuvi z Michaloviec bude mať na eutanáziu určite iné stanovisko, než vysokoškolsky vzdelaný, mladý človek v Bratislave.“ Výsledky Luciinho prieskumu tak môžu vyvolať falošný dojem, že sme pripravení na diskusiu o eutanázii a asistovanej samovražde. Kladieme si však otázku, či je to skutočne falošný dojem. Ako by dopadol reprezentatívny prieskum celej našej spoločnosti na túto tému totiž nevieme odhadnúť. Od roku 2014 sa žiadny verejný výskum na túto tému nekonal. No Peter Kováč ostáva skeptický.

Skôr sa vráti upaľovanie čarodejníc, než by sa mala zlegalizovať eutanázia.

„Musíme trpieť? Je to sadomasochizmus? Treba si vychutnať utrpenie?“ pýta sa. No Mária Jasenková poukazuje, že utrpenie je síce bežnou súčasťou života, ale my našťastie máme prostriedky na to, aby sme ho zmiernili.

Zaujímavý pohľad na vec priniesol aj Norbert Moravanský. Určite každý z nás už podpisoval informovaný súhlas s liečbou. No tušili ste, že existuje aj negatívny reverz? „Je to neudelenie informovaného súhlasu, alebo vzatie späť informovaného súhlasu. Je to forma pasívnej eutanázie. A negatívny reverz je významnou súčasťou medicíny.“

Ak vás Luciin mikroprojekt o Eutanázií a asistovanej samovražde zaujal, môžete si pozrieť celú besedu ARS MORIENDI – Diskusia o eutanázii, asistovanej samovražde a paliatívnej starostlivosti, ktorá vás určite vnútorne obohatí.

A možno aj vy sa nakoniec začnete pýtať, tak ako aj ja. Čo keby sa to týkalo môjho blízkeho človeka? No na to nech si odpovie každý z nás.

Pre viac informácií navštív Sokratov inštitút, na ktorý sa môžeš prihlásiť do 30. apríla aj ty.

interez.sk, (Michaela)