Viete si predstaviť cestu na starých socialistických Pionieroch až pod samú strechu Afriky – vrch Kilimandžáro? Partia šiestich bláznov, ktorých možno už poznáte vďaka projektu NaPionieri sa po 7-mich rokoch vydáva na svoju druhú dobrodružnú a šialenú cestu do sveta. Po ceste do Kazachstanu k Aralskému jazeru v roku 2010 sa partia budúci rok vydáva na cestu do Afriky. Viac o celej ceste nám prezradil Marek Slobodník, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou projektu NaPionieri. 

Ahoj Marek. Pre tých neznalcov, ktorí ešte nepočuli o projekte NaPionieri…Mohol by si nám ho trochu predstaviť?

Ahoj, samozrejme. Je to projekt starý 8 rokov a začal cestou okolo Slovenska s mojim kamošom Rasťom. Neverili sme, že prejdeme za dedinu a najazdili sme cez 1000 km. To nás samozrejme hnalo ďalej. V roku 2009 sme už boli veľká 5-členná partia a prešli sme za hranice Slovenskej republiky, do Rumunska. Rok po tom, čiže 2010 bol pre nás zlomový a my sme si dali cieľ – Aralské jazero. Takže nie za hranice, ale za kontinent!

Naposledy ste boli spoločne v Kazachstane. Môžeš nám v skratke povedať niečo o tejto ceste? Napríklad nejaké najzábavnejšie zážitky.

Áno, bola to prvá a posledná veľká cesta, odvtedy, žiaľ, až po teraz nebol čas na tento projekt. Dnes som mal prezentáciu v Košiciach a tých vtipných zážitkov je tam tak na hodinu a pol. Napríklad ako sa zjavil gruzínsky policajt s 20 litrovou bandaskou vína a povedal: „…ja som bol na Slovensku pred 20 rokmi, dva týždne a nepamätám sa na to, teraz vám to idem vrátiť“. Bolo tam toho fakt veľa, redšej o tom hovorím, ako píšem, takže všetci na najbližšiu prezentáciu!

Cestu do Kazachstanu ste podnikli v roku 2010. Je to už teda pomerne dlhá doba. Čo ste za tie roky robili?

Každý niečo iné, ešte v Kazachstane sme si vraveli, že čo budeme robiť keď prídeme domov, a to sa nám aj splnilo. Ďuro umýval riad vo svojej krčme, Lukáš makal v Anglicku, ja som ďalej cestoval – po Južnej Amerike, Austrálii a Indonézii, no a Stano, ten nevedel, čo bude robiť a tak to aj ostalo… Čiže každý robil to svoje, to čo chcel.

Budúci rok však máte naplánovanú ďalšiu, snáď ešte zaujímavejšiu cestu do Afriky. Prečo práve Afrika?

Pretože je to môj dlhoročný sen, už pred Kazachstanom sme premýšľali nad Afrikou. Odvtedy sa mi tam nikdy nepodarilo dostať, pretože som bol furt niekde inde. Na tomto kontinente, ako jedinom, som vlastne ani v živote nebol. Môj najväčší cieľ je dostať sa pod strechu Afriky, pod Kilimandžáro!

Máte už vymyslenú trasu? Čo všetko sa chystáte navštíviť?

Zhruba áno, ale zo skúsenosti viem, že to bude všetko inak, ako sme si naplánovali. Každopádne štartujeme z Banskej Bystrice do Salerna (Taliansko), kde nás čaká trajekt, ktorý nás preplaví do Izraelu. Odtiaľ do Egypta, Sudánu, Etiópie až po spomínané Kilimandžáro a ďalej sa uvidí podľa toho, v akom stave budú mašiny, my a peňaženka.

V Afrike zrejme nie je sieť čerpacích staníc na takej úrovni ako v Európe. Ako ste vyriešili tento problém? Nebojíte sa, že budete musieť polovicu Sahary motorky pretlačiť?

Neviem, neriešili sme to skoro vôbec, dáko bolo dáko bude. Akurát Ondro bude mať bandaskového pioniera, kde teoreticky vie načerpať 20 litrov benzínu a 20 litrov vody.

Čo všetko si musí človek na výpravu do Afriky na starej socialistickej motorke zobrať? Ako vyzerá vaša batožina?

Každý z nás berie niečo iné. Ja mám náhradné motory, Ondro bandasky na vodu a benzín, Marek II fototechniku, Maťo kameru a Milan všetko, aby nás vedel opraviť. Na tejto ceste musíme byť všetci za jedného, jeden za všetkých.

Na Africkom kontinente sa asi nedorozumiete len tak jednoducho. Chystáte aj batoh plný slovníkov jednotlivých afrických národov?

V dnešnej dobe mobilov to nie je potrebné a keď sa vybije, tak si treba dať tri pivká a človek zistí, že sa zrazu vie dorozumieť kdekoľvek s kýmkoľvek. A ešte k tomu všetkému Marek II vie maďarsky čo je takmer najlepší svetový jazyk! (smiech)

Zrejme to bude poriadne dobrodružstvo. Čoho sa na celej ceste najviac obávaš ty?

Nemám strach, pionierom verím, jediné čoho sa obávam je len to, aby sa nikomu nič nestalo, aby nám hlavne z tímu nikto nevypadol, pretože ako som spomínal, každý jeden je v našej partii veľmi dôležitý.

Cestu do Kazachstanu v roku 2010 ste si financovali sami s malou podporou vašich najbližších. Bude to tak aj tento raz?

Z časti áno, ale samozrejme by sme to celé neutiahli, a to najmä preto, že chceme, aby niečo po nás ostalo, nie ako po Kazachstane, kde sme fakt nič netočili a fotili iba minimálne. Bola to škoda, no boli sme maximálni pankáči, tak to inak ani nešlo asi. Teraz sme starší, múdrejší a tak vám chceme ukázať, ako sa s týmito pioniermi vlastne dá cestovať. Trošku vám priblížiť svet, ktorý je pre mnohých neznámy a koľkokrát nesprávne spájaný… Aby sme to zvládli, oslovovali sme sponzorov a podobne. No nestačilo to, a tak sme spustili crowdfundingovú kampaň na startovac.cz a každý, hoci aj jedným eurom nás môže podporiť.

Ak chcete chalanov podporiť na ich ceste do srdca Afriky môžete im pomôcť aj jedným eurom prostredníctvom ich projektu na startovac.cz. Podporiť ich môžete aj na Facebooku a viac informácií o celej ceste nájdete na ich webovej stránke.

interez.sk (Lukáš M.), foto: NaPionieri, TransTrabant