Práca pilota patrí k tým najzaujímavejším povolaniam, ktoré vždy vzbudzujú množstvo pozornosti. Zvlášť, ak dokážete vo výške niekoľkých kilometrov riadiť obrovský stroj aj napriek tomu, že máte len 22 rokov. Presne to je prípad jedného z najmladších slovenských pilotov Boeingu 737, Martina Voštinára. 

Aký bol tvoj zatiaľ posledný let? Bolo na ňom niečo špeciálne?

Naposledy sme leteli do tureckej Antalye. Tam som už „varený-pečený“, keďže tam lietame pomerne často. Išiel som ako safety pilot, to je tá tretia sedačka v kokpite. Akurát sa preškoľoval nový kapitán, ktorého povýšili. Tým, že to bol jeho úplne prvý let v pozícii kapitána na ľavej sedačke, tak vedľa neho musel sedieť skúsený inštruktor. Ja som sa teda, dá sa povedať, len zviezol. (smiech)

Sú prázdniny, leto, ovplyvňuje to aj leteckú spoločnosť, pre ktorú pracuješ? Prepravujete dovolenkárov?

Všetky lety, ktoré lietame z Bratislavy, sú dovolenkové. Ide teda o veľmi typické destinácie ako Antalya, Rodos, Larnaca, Egypt, Tunis a podobne. Lietame klasické charterové lety, odchádzame zväčša o nejakej 3:00 ráno, čo je teda veľmi príjemné pre denný režim. (smiech)

Vo veku 22 rokov patríš k najmladším pilotom Boeingu 737 na Slovensku. Aká je tvoja pozícia v kokpite?

Asi by som to klasifikoval, že som jeden z najmladších na Slovensku. Viem aj o jednom prípade, ide o moju kolegyňu, s ktorou lietame pre rovnakú firmu, pričom ona je ešte o rok mladšia odo mňa. Nechcem sa nikoho dotknúť, pretože neviem presne, koľko mladších ešte na Boeingu 737 lieta.

Som druhý pilot, hovorí sa tomu aj kopilot. Moja sedačka je tá pravá, keďže kapitán sedí vždy vľavo a kopilot vpravo. Osobne si myslím, že moje slovo v lietadle je tak na 3. mieste. Samozrejme, kapitán má posledné slovo, rozhoduje o všetkom. Potom je tam hlava tímu letušiek, ktorá má zas na starosti kabínu, kde sedia cestujúci. Popravde, nikdy som túto hierarchiu neštudoval, ani konkrétne nezisťoval. Ide aj o skúsenosti. Ja lietam len pár mesiacov, zatiaľ čo vedúce kabíny majú dlhoročné skúsenosti.

Čo kolegovia? Necítiš možno nedôveru kvôli nízkemu veku?

Naša sféra sa delí na flight crew (piloti) a cabin crew (letušky). Musím povedať, že teda medzi pilotmi sa mi nič také nestalo. Dôvod je jasný, tým, že každý, kto sa tam ocitne, si je vedomý toho, čo všetko musel zvládnuť, čím si musel prejsť, všetci sa navzájom rešpektujeme bez ohľadu na to, koľko máme rokov. Určite sa nájdu aj takí, ktorí sa možno mierne povyšujú, pretože už majú aj skúsenosti z iných, väčších lietadiel.

Nie je kopilot ako kopilot, pretože môže byť taký, ktorý je tesne pred povýšením na kapitána, a môžem byť ja, ktorý lieta pár mesiacov. Necítim sa tam však ako žiadne mladé ucho. Skôr by som povedal, že keď sa rieši technický problém lietadla, tak sú tam aj mechanici. Kapitán má, samozrejme, najdôležitejšie slovo a všetko konzultuje s mechanikmi on. Keď chcem niečo dodať, tak veľakrát cítim, že ma skoro až nepočúvajú. Ja ich na jednej strane chápem, nemám toho na tom lietadle tak veľa nalietané. Nerobím z toho však drahoty.

Ako je to s výcvikom? Čo musí človek absolvovať, aby mohol byť pilotom?

Ja som od mala vedel, že chcem byť pilotom. Začal som lietať na vetroňoch ešte ako 14-ročný. Potom som si postupne začal zisťovať, ako sa k tomu dá dopracovať. Do kokpitu dopravného lietadla nie je povinné mať žiadnu vysokú školu. Na druhej strane, vždy je dobré mať nejakú ako zadné vrátka. V letectve je totiž veľmi prísne kontrolovaný zdravotný stav. Každý rok nás čakajú prehliadky, ktoré, ak odhalia niečo, za čo človek často ani nemôže, tak pilot skončil. Odporúča sa teda mať záložný plán, ja tiež študujem cez individuálny plán na Žilinskej univerzite odbor dopravné letectvo. Mám to čisto ako plán B.

Ale pilotom sa môžete stať aj na vysokej škole. Aj na Slovensku máme tieto programy, pričom ide o tzv. integrovaný výcvik. Je to výcvik, ktorý trvá trošku dlhšie, môže byť aj drahší, no na konci z neho vyjde pilot so všetkými licenciami, ktoré potrebuje do dopravného lietadla. Druhý typ výcviku je modulový. Ten som absolvoval ja. Výcvik a jeho jednotlivé časti sa vykonávajú zvlášť podľa toho, ako si daný žiak vyberie.

Najprv je potrebné mať licenciu súkromného pilota, ktorý lieta na tých malých lietadlách. Neskôr je tam aj teória dopravného pilota, čo je najdlhšia a najnáročnejšia časť, trvá zhruba 2 roky. V teórii je 14 predmetov, spolu ide o 18-tisíc otázok po anglicky. Keď je pilot po teórii, čaká ho kvalifikácia na lietadlá podľa prístrojov, ktoré majú 2 a viac motorov. Záverom je licencia komerčného pilota. Rozdielom oproti integrovanému výcviku je aj to, že pilot si môže tieto jednotlivé časti robiť v rozličných leteckých školách.

Koľko rokov trvá taký výcvik? Je to drahé?

Približne 3-4 roky. Ja som začal ešte vo veku 14 rokov na tých vetroňoch, neskôr som bol rok v USA, potom som si dokončil všetko potrebné a ako 21-ročný som mal „hotovo“. Cena sa odvíja od aktuálnej doby. Ak sa bavíme len čisto o licenciách, spolu to môže vyjsť aj na 50-60-tisíc eur. K tomu sa však ešte priráta, že konkrétny pilot si musí spraviť typovú kvalifikáciu. Na Boeing 737, na ktorom lietam, to stojí ďalších 20-tisíc eur. Stane sa, že aerolinky to preplácajú a potom strhávajú z platu, ale na to musí byť dobrá ekonomická situácia. Záleží od aerolinky.

Časť výcviku si absolvoval aj na simulátore. Aké to bolo?

Išlo už o konkrétnu typovú kvalifikáciu na 737. Je ich len pár v Európe, pre nás je najbližší v Prahe. Máš tam pocit, že si v skutočnom lietadle vrátane zvukov či pohybov. Je to veľký zážitok. Povedal by som, že nič iné, okrem prípravy na krízové situácie, sa tam ani nerobí. Ide o takú „šikanu“ od toho examinátora, ktorý vás tam trénuje a navodzuje rôzne situácie, ktoré počas letu môžu nastať.

Ako vyzerá tvoj pracovný deň?