Ľudské príbehy tvoria fotografie na celú večnosť. Telom objektívu mnohí šikovní ľudia zachytávajú vyhrotené situácie a napäté emócie. Neľahkým spôsobom tak vznikajú fotky, ktoré obletia svet a zasiahnu milióny ľudí.
Tieto fotky vyhrávajú svetové súťaže a zapĺňajú titulné stránky novín. Ich spoločným znakom je emócia, zachytená v tom pravom okamihu. Čo sa však za ňou skrýva a ako ju vníma samotný autor?
Horiaci mních
Protesty majú rôznu podobu. Táto istým spôsobom pozmenila aj samotné dejiny. História Vietnamu zažila mnohé búrlivé momenty, a to aj v 60. rokoch keď útlak zo strany vládnucich predstaviteľov zažívali najmä budhistickí mnísi. Ich forma protestu je viac ako neobvyklá, upália totiž samých seba. Tento čin podstúpil v júni roku 1963 mních Thích Quang Duc na rušnej križovatke v Saigone. Významný moment sa podarilo zachytiť americkému novinárovi Malcolmovi Brownovi a okamžite sa stal svetovou senzáciou. Mnohí historici sú dodnes presvedčení o tom, že akt bol kritickým vyvrcholením celej krízy a výrazne prispel k zmene politických síl vo Vietname.
Udalosť nezostala bez svedkov a vlastnými očami ju opísal David Halberstam z amerického The New York Times: „Počul som mnohých ako plakali, no sám som bol príliš vydesený na to, aby som sa pýtal otázky či písal si poznámky. Všade bolo cítiť zápach horiaceho ľudského tela. Ten mních sa po celý čas ani nepohol, nevydal žiaden zvuk, bol úplne pokojný, čo vytváralo výrazný kontrast s jeho okolím.“
Sebaupálenie v budhistickej tradícii nie je až tak veľkým prekvapením, ako to v tom čase vnímal západný svet. Záznamy podobných činov sprevádzajú celé storočia vietnamskej histórie. Práve tá je úzko spätá s náboženstvom budhizmu, na ochranu ktorého sa spomínaný mních Duc upálil. Zanechal dokonca list, v ktorom vyzýval všetkých kompetentných, aby zastavili útlak viery vo svojej krajine. Malcolm Brown, v tomto období pracujúci pre agentúru Associated Press, získal za fotografiu Pulitzerovu cenu.
Muž s prekríženými rukami
Silná fotografia, vyjadrujúca odpor voči nacistickému režimu, skrýva osudy reálnych postáv. Dodnes nie je úplne isté o koho ide, no mnohí sú presvedčení o tom, že na fotke rázne prejavuje nesúhlas August Landmesser. V roku 1931 sa pridal k nacistickej strane, osud to však zariadil inak a August sa onedlho zamiloval do židovského dievčaťa menom Irma Eckler. Ich žiadosť o manželstvo bola zamietnutá a Augusta následne vylúčili zo strany. Udalosti nabrali rýchly spád, narodilo sa im dievčatko a pokúsili sa ujsť do Dánska, to však nevyšlo a muža z fotografie zatkli za rasové pohŕdanie. Landmessera napokon prepustili z dôvodu nedostatku dôkazov. Slobode sa netešil príliš dlho, už o mesiac neskôr ho zatkli znovu a odsúdili na práce v koncentračnom tábore. Svoju ženu odvtedy nevidel.
Jedna z najslávnejších fotografií bola pravdepodobne zhotovená v roku 1936. August v tom čase pracoval v lodenici Blohm + Voss a na fotke sledujeme príležitosť návštevy samotného vodcu Adolfa Hitlera. Viac o fofografii sa môžete dočítať v našom staršom článku.
Vojna je peklo
Až do roku 2012 bolo meno tohto mladého vojaka celkom neznáme. Napokon bol identifikovaný ako Larry Wayne Chaffin z amerického mesta St. Louis. Na fotke má len 19 a vznikla v roku 1965 počas vojny vo Vietname. Autorom je nemecký fotograf Horst Fass. Manželka Fran neskôr priznala, že Larry mal po vojne problém začleniť sa do spoločnosti a vo veku 39 rokov zomrel na komplikácie s cukrovkou.
Jeho nápis na helme vyjadruje postoj k vojne. V tom čase bolo celkom bežné, že si vojaci rôzne heslá alebo citáty písali na vlastné helmy a tým vyjadrili svoj názor. Konkrétne „vojna je peklo“ pochádza z prejavu politika Williama Tecumseho Shermana pri príležitosti osláv ukončenia štúdia na Michiganskej vojenskej akadémii. V niekoľkých vetách vyjadril svoje vlastné zážitky z vojny, „…ešte neviete o hrôzostrašných stránkach vojny. Ja som bol súčasťou dvoch a tieto hrôzy poznám. Presne viem ako sa cítite. Videl som mestá a domovy v popole, tisícky mužov ležiacich na zemi s mŕtvymi tvárami upretými k nebu. Vravím vám, vojna je peklo.“
Posledná fotografia Williama Biggarta
Záber kolabujúcich dvojičiek World Trade Centra bol osudným aj samotnému fotografovi Williamovi Biggartovi. Zhotovil ho totiž len chvíľu pred vlastnou smrťou. 54-ročný fotograf sa krátko po atentáte ponáhľal na miesto činu zachytiť udalosť, ktorá práve menila svet. Pokúšal sa odfotiť rôzne uhly a strany budov, pričom stihol ubezpečiť manželku Wendy, že je v bezpečí s hasičmi. Žiaľ, asi o 20 minút neskôr na neho práve fotografovaná časť budovy spadla. Jeho telo a fotoprístroje našli až o 4 dni neskôr.
Úspešná transplantácia srdca
Táto fotografia obletela svet a zmenila tvár medicíny. Zachytáva prvú úspešnú transplantáciu srdca v Poľsku z roku 1987, ktorú vykonal doktor Zbigniew Religa. Po dlhých 23 hodinách sa podarilo pacientovi úspešne transplantovať celkom nové srdce. Doktor mu predĺžil život o celých 30 rokov.
Skok za slobodou
Mnohé zábery vznikajú náhodou a taký bol aj tento. Jeho autorom je 19 ročný Peter Liebing, ktorého polícia informovala o zaujímavej udalosti. Tá však priamo na mieste až taká zaujímavá napokon nebola. Fotograf prišiel na západnú hranicu v Nemecku, kde mal byť už onedlho vybudovaný Berlínsky múr. Všímal si najmä stráže, ktoré sa po celý čas snažili udržiavať pokoj. Celé hodiny sa nič nedialo až fotograf zazrel jedného zo stráží utekať. Celkom rýchlo preskočil hranicu, ktorú ešte vtedy tvoril ostnatý drôt.
Nemecký strážca Schumann bol jedným z prvých, ktorí utiekli do západnej časti Berlína. Mnohí tento čin vnímali ako zradu, iní ako snahu o útek za slobodou. Neskôr sám Schumann verejne prehovoril o svojom rozhodnutí, podľa jeho slov jednoducho nemohol zniesť situáciu, že bude musieť niekoho zastreliť. Peter Liebing o perfektnom načasovaní hovoril len ako o dobrom tréningu, „…už asi hodinu som ho pozoroval a mal som pocit že skočí, bol to inštinkt. Stlačil som spúšť v správnom momente a to bolo všetko.“
Dievčatko menom Yoina
Yoina je 11 ročné dievčatko žijúce so svojou tetou v Peru. Sú súčasťou malej komunity Machiguenga v národnom parku Manu. Fotograf Charles Hamilton James spomína na dievčatko a hovorí, že jej na fotení nejako veľmi nezáležalo, možno aj preto je výsledok celkom prirodzený. Článok National Geographic neskôr informoval, že matka malého dievčaťa a jej domáci maznáčik, ktorého na fotke môžeme vidieť, len krátko po návšteve fotografa zomreli. „Jej opička v skutočnosti neznášala vodu, celý čas škriekala a pokúšala sa jej udržať na hlave,“ spomína fotograf, ktorý Yoinu odfotil počas prechádzky a plávania v rieke.
Bozk počas nepokojov vo Vancouveri
Silný kontrast lásky a vojny sa podarilo zachytiť Richovi Lamovi. Jeho fotografia sa stala virálnou, zdieľali ju tisícky ľudí a mnohí dokonca premýšľali o tom, či nebola naaranžovaná. Muž na fotografii menom Jones neskôr priznal, že svoju priateľku chcel bozkom upokojiť po tom, ako ju polícia zrazila na zem. V konečnom dôsledku to až taká romantika nebola. Sám fotograf bol zmätený z toho, čo sa pred ním dialo, stál len kúsok od dvojice: „Na ulici bol úplný chaos. Polícia musela zasahovať všade a onedlho sa otočila aj proti nám. Začal som utekať a v tom som si všimol dvoch ľudí uprostred prázdneho miesta s ohňom a nepokojmi v pozadí. Myslel som, že jeden z nich je zranený. Zachytenie tak statického momentu oproti nepokojom je úžasnou fotografiou, no až s editorom sme si pri prezeraní všetkých fotiek všimli, že tí dvaja sa v skutočnosti bozkávajú.“
Deti čierneho prachu
Shehzad Noorani, autor série fotografií, vo svojej práci zachytáva sociálne problémy ľudí v rozvojových krajinách. Ich životy sú celkom odlišné od tých našich. Konkrétne séria Deti čierneho prachu je dokumentom o detskej práci v Bangladéši. Na predmestí v Dhake sa nachádzali stovky tovární, ktoré boli určené na recykláciu nefunkčných batérií. Hlavnú pracovnú silu tvorili ženy a deti, trávili celé dni oddeľovaním kovových a znovu využiteľných častí použitých batérií.
Milióny čiastočiek prachu uhlíka sa postupne usádzali nielen na tváre detí či žien, ale aj do ich očí a pľúc, čo napokon spôsobovalo infekcie. Fotograf hovorí o tom, ako matky musia do nebezpečnej práce nosiť aj svoje deti: „Množstvo žien svoje deti nemá kam dať. Takéto prostredie je plné uhlíkového prachu a toxických materiálov. Aj celkom malé deti sa v tejto znečistenej oblasti hrajú, až kým nezaspia, najviac sú postihované infekciami v hrudi. Najsmutnejším faktom je, že bez tejto práce neprežijú.“
Jane Goodall
Malý šimpanz Flint sa po prvýkrát stretáva s primatologičkou Jane Goodall. Pri vzácnom momente bol holandský filmár a fotograf Hugo Van Lawick. Svojím objektívom zvečnil chvíľu, v ktorej sa Jane snaží dať matke malého šimpanza najavo, že nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo. Toto gesto si môžeme všimnúť v stiahnutí prstov do dlane. Goodallová je dodnes považovaná za jednu z najznámejších primatologičiek. K jej objavom patrí napríklad aj to, že primáty vedia používať nástroje tak ako ľudia. Keď prvýkrát šla do Tanzánie, aby tieto tvory skúmala, nemala žiaden univerzitný titul. Vďaka úspešnému výskumu jej napokon umožnili študovať dokonca vyššie bez toho, aby absolvovala predošlý bakalársky stupeň.
Pozri aj: 15+ neuveriteľných faktov z histórie, o ktorých vám v škole určite (ne)hovorili
brightside.me
Nahlásiť chybu v článku